V Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi je manželstvo považované za sviatosť, t.j. viditeľný znak lásky Krista a Cirkvi, ktorý nielen naznačuje, ale aj sprostredkuje pre manželov Božiu lásku a milosť potrebnú pre ich manželský život. Vyplýva to z listov sv. Pavla, ktorý ke´d píše ohľadom manželstva a lásky muža a ženy, píše "ohľadom na Krista a Cirkev".

Z toho vyplýva, že u nás v KC je možný sobáš len pre tých, ktorý zdieľajú túto vieru, sú teda pokrstený katolíci a musia spĺňať príslušné podmienky /vek, zrelosť a pod., osobnostné predpoklady... a najmä pochopiť, že ide o manželstvo so záväzkom vzájomnej vernosti, nerozlučiteľnosti až do smrti jedného z partnerov - ako nemožno rozlúčiť lásku Krista a Cirkvi.../. Ak je aspoń jeden z dvojice katolík, druhý môže byž aj iného vyznania /kresťanského, prípadne aj iného, či neveriaci/, ale v rom prípade sa udeľuje dišpenz  od biskupa za podmienky,  že nekatolícka stránka podpíše, že je oboznámená so záväzkom katolíckej stránky, že bude deti vychovávať v katolíckej viere.

Tieto praktiky majú svoj legálny dôvod v slove Pánovom, ktorý apoštolom povedal: "Co zviažete na zemi, bude zviazané na nebi..." On predsa nepopisoval všetky podmienky podrobne, ktoré ešte vtedy neboli aktuálne, ale otvoril túto možnosť a právo pre apostolvo, a keďže počítal s jestvovaním Cirkvi až do konca sveta, tak logicky z toho vyplýva, že aj pre ich nástupcov, čo sa teraz nazývajú biskupi. V každej dobe sa menýelstvo uzatváralo teda tak, ako to táto Cirkev cez jej predstaviteľov určila. To, žesa to v priebehu histtéorie menilo, to nevadí, pretože zmenou okolností je potrebmé zmeniť aj zákonné praktiky. Aj sávol hovorí, že kresťania by mali uzatvárať manýelstvá "v Pánovi", tj. podľa Krista, podľa Božieho zákona. Manželstvo nie je svojvoľné, nezávislé dobrodružstvo, ktoré môže ktokoľvek uzavrieť s kýmkoľvek a zrušiť podľa svojho vrtochu, ale "v Pánovi", a Cirkev sa má právo do určitej miery do toho miešať u tých, ktorí sa považujú za jej členov, čerpajú z jej dobrodení, ktoré Boh dáva každému cez túto jeho Cirkev... A každý by mal patriť do nejakej cirkvi, to značí tam by mal byť aj zosobášení. A ak sú z rôznych cirkví, tak platia zásady dohody týchto dvoch cirkví... Toto sa mi zdá prirodzené a normálne. V tom nie je žiadne zákoníctvo, ale poriadok...