"...jak si představujete jednotu Křesťanů a případně jak by měla k ní vést cesta."

- Naozaj konečne rozumný a konštruktívny prístup. Naozaj stojí za to, zamýšľať sa nad toto otázkou oveľa viac, ako sa vzájomne obviňovať z minulých chýb, prípade aj zo súčasných, pretože netreba dokazovať, že chyby a hriechy budú vždy a Pán nikdy nesľúbil, že to tak nebude. Ale cesta k ich umenšeniu, vedie aj cez toto Božie slovo: "Aby všetci jedno boli"... Ako? Prichádza mi na um niekoľko ciest:
.
1. Naozaj si myslím, že medzi kresťanskými cirkvami, ktoré veria v Trojjedinosť Boha, v opravdivé božstvo a človečenstvo Krista a Jeho jediné prostredníctvo medzi Bohom a ľuďmi, i to že On je jediný Spasiteľ sveta, jedinýá"Cesta, Pravda a Život"..., je naozaj oveľa viac toho, čo nás spája, ako toho, čo nás rozdeľuje. Ved či toto nie je hlavné a rozhodujúce? Toto si uvedomiť, je - podľa mňa už dosť veľa...
.
2. Trojjdedinosť Boha samo osebe nám našepkáva: jednota v odlišnosti, rozmanitosti, v osobnej rozdielnosti, v rôznom charaktere... Ktosi povedal: V podstatnom jednota, v nepodstatnom sloboda, a vo všetkom, láska. Teda: Pokúsiť sa roztriediť naše kategórie na tieto tri: čo je podstatné, prvoradé - v čom by teda nejednotnosť medzi nami hatila náš spoločný život, že by to jednoducho škrípalo..., čo je druhoradé, hoci dôležité, a čo je ešte možno otvorené, diskutabilné, a úplne neisté... K uvedeným podstatným prvkom , v ktorm sme zhodní, by som ešte pridal Bibliu, v ktorej máme - hlavne v tom podstatnom - Novom zákone taktiež zhodu. Stálo by za to ponámáhať sa trošku nad tým, ako ju správne chápať, vykladať... K podstatným by som ešte pridal aj chápanie Cirkvi a zo sviatostí najmä Eucharistiu, ktorá bola v prvých časoch ústredným miestom stretnutia kresťanov... A snáď - určité základné morálne princípy...
.
3. Vrátiť sa k prameňu. Pretože vec, človeka, aj spoločenstvo najlepšie spoznám v jeho vývoji, histórii, navrhol by som naozaj vrátiť sa k samému zdroju Cirkvi, kresťanstva, k samému Kristovi, ba k Izraelu a jeho histórii, aby sme lepšie pochopili súvislosti, v ktorých Boh v Kristovi prišiel na svet, a potom pozorne preštudovali nielen Bibliu, ale aj všetko, čo ju môže lepšie osvetliť pochopiť, spoznať: históriu tej doby, spisy, ktoré sa nám zachovali v súvislosti s ranou Cirkvou, v ktorých sa aj cituje aj vysvetľuje Biblia, ktorú Cirkev prijala až vo 4. storočí, teda spisy apoštolských žiakov a cirkevných otcov, spravila svätcov prvých storočí kresťanstva. Nebolo by od veci prečítať si origilály aspoň niektorých autorov. Nie je ich až tak veľa. Veľa by sa nám naozaj ujasnilo... A tak postupne od prameňa by sme sledovali stopy histórie, ako na posolstvo Krista a apoštolov vplývali meniace sa podmienky Cirkvi v Rímskej ríši až po súčasnosť. Odporúčam teda prečítať si cirkevné dejiny, nie od jedného, ale viacerých autorov. Ale ja odporúčam čítať katolíkom aj nekatolícke, a naopak. Lebo, bratia, priznajme si, je v povahe ľudí vťdy si tak trošku "fandiť sebe" a vidieť to, čo len chcem vidieť... Subjektívnosť, neobjektívnosť. Tým, že sa odvážime čítať aj iných autorov z iného okruhu, trochu sa nám otvoroia oči. Ale tieť neradím jednostrannosť. Teda prečítať prednostne solídnych autorov, ktorí naozaj sú, a dnes niet nedostatku literatúry, a kto hľadá nájde... /Teda začať s tými, a nie s jednostranne zameranými proti typu "gojímoviek".../. Ja si myslím, že ak sa chce o tebe niečo dozvedieť, správne ak sa nebudem pýtať len ľudí, ktorí sú proti tebe zaujatí, ale najprv sa spýtam teba... Ako to ty myslíš a prečo?...
.
4. Medzi nami je veľa predsudkov, zaujatosti. Preto najlepší spôsob je naozaj byť spolu, spolu sa rozprávať, pracovať, spolupracovať, spoločme čosi podniknúť, spolu hájiť základné kresťanské a mravné princípy tam, kde ich narúčajú antikresťansky založení ľudia, modliť sa spolu, prečítať si spolu z Písma a porozmýšľať nad tým, prípadne vymeniť si myšlienky... Mnohí to tak už začali , a je to super. Zistili naozaj, že až tak sa nelíšime. Pokračovať. Nech je čím viac ľudí do toho zatiahnutých... A pri tom všetkom sa vyhýbať negativistickej a deštruktívnej konfrontácii, vzjomným urážkam, pripomínaním hriechov našich starých otcov a materí... Viete, ako sa zbližovanie medzi kresťanmi pohlo dosť dopredu? Ked sa počas vojny ocitli spolu v lágerocch katolíci, protestanti, evanjelikáli, chrizmatici, pravoslávni a pod. U vedomili si vtedy, že naozaj sú si veľmi blízki a zároveň veľmi odlišní od sveta, ktorý ich obklopuje a nenávidí...
.
Zatiaľ spoň toľko... Som presvedčený, že ak sa tí, ktorí sa ešte nedávno nemohli zniesť, viedli vojny... dnes budú takto správať, môže to byť taký šok pre svet, že sa z toho nespamätá a možno začne premýšľať a zopakuje ssa ten zázrak prvých kresťanov, ktorý aspoň na čas mnohých viedol ku Kristvoi: "Pozrite, ako sa tí kresťania majú radi!..." Uvediem príklad uz misií: V Iraku sa v jednej obci obrátilo niekoľko mohamedánov a dala sa pokrstiť. Moslimi však týchto kresťanov nechceli pripustiť na ich spoločenské sviatky, zaujímavé stretnutia, dokonca im nedovolili ani brať vodu zo studni, ktorá bola dovtedy spoločná. Povedsali: To je mohamedánska. Ak chcete, vykopte si svoju, kresťanskú... A tak sa stalo: vykopali... No po nejakom čase prišlo sucho, a akousi zvláštnou "zhodou okolností" mohamedánska stucňa vyschla, ale "kresťanská" studňa bola plná vody... A preto kresčania sami prišli za moslimami, a povedali im: "Nech sa páči, spokojne is naberte vody z našej studne..." Výsledok: po čase veľké množstvo ďalších moslimov prijalo Krista za svojho Spasiteľa...