Nepochybne každý úprimne veriaci kresťan by bol rád, keby bola jeho služba požehnaná a prinášajúca bohatú úrodu- v rôznych oblastiach života viery.


Transformácia kresťanstva na „populárne náboženstvo“
Úvod
Nepochybne každý úprimne veriaci kresťan by bol rád, ak by bola jeho služba požehnaná a prinášajúca bohatú úrodu - v rôznych oblastiach života viery. Byť verný Bohu však často neznamená ísť po ceste, ktorá je jednoduchá, rýchla a úspešná – najmä ak tieto kritéria hodnotíme pohľadom ľudí zo sveta. Tu je možné skôr očakávať odmietanie, nepochopenie až výsmech. Keďže ako kresťania však nežijeme podľa tohto sveta, nemal by byť pre nás pohľad ľudí zo sveta smerodajný, ale naopak, v každej chvíli a každej situácii je potrebné byť verný Bohu a vytrvať na tejto ceste aj napriek ponižovaniu a urážkam.
Problémom však môže byť kompromis so svetom, či už cielený, ktorý zahŕňa systematické preberanie svetských filozofií a postupov, alebo nárazový, daný napr. stratou trpezlivosti, kedy sa človek rozhodne zobrať veci do vlastných rúk, a dať im potrebnú dynamiku „podľa vlastných predstáv“. Príkladom takéhoto kompromisu môže byť čakanie Saula na Samuela, kedy sa Saul rozhodol vzpriečiť Božiemu príkazu, a konať sám podľa seba. Výsledok tohto príbehu všetci dobre poznáme – Saul vypadol z Božej milosti, po čom nasledovala jeho zúfalá snaha udržať sa za každú cenu pri moci vlastnými silami, ktorá však skončila naopak, jeho smrťou.
V dnešnej dobe dobe však môžeme pozorovať skôr nenápadné ale systematické preberanie poznatkov zo sveta, kde sa prejavuje snaha zvýšiť efektivitu evanjelizácie nasadením potrebného marketingového a manažérskeho know-how (sadou „overených metód“), ktoré, ako ináč, efektivitu hodnotia podľa merateľných indikátorov výkonnosti, ktoré stanovujú, merajú a vyhodnocujú ľudia. Pomaly sa takto proces evanjelizácie, ktorý v pôvodnom kresťanstve riadi Boh, a kde človek plní svoju dielčiu úlohu, dostáva plne do „kompetencie človeka“, ktorý naplánuje, zrealizuje a vyhodnotí dosiahnutú efektívnosť. Je tu iba minimum miesta na Boží zásah (vedenie Duchom Svätým), všetko je podrobne naplánované a zrealizované vodcom (resp. tímom) podľa vypracovaného harmonogramu. Dochádzame tu k tomu, že typickou črtou modernej evanjelizácie je z pohľadu tradičného kresťanstva je extrémny pragmatizmus, kde si človek sám určuje vhodnosť používaných metód, podľa svojho posúdenia [18]. Nepozerá sa tu už ani tak na Stvoriteľa a Jeho slovo, ako skôr na veci stvorené, ktoré sa človek sám rozhodol zobrať do svojich rúk.
Keďže pôvodné kresťanstvo má však diametrálne odlišný pohľad na Boha ako New Age, kde je Boh len akousi neosobnou energiou podporujúcou osobné ambície človeka, nie je možné v takomto prípade očakávať Božie požehnanie a podporu takéhoto, pyšnosťou presiaknutého prístupu k evanjelizácii. To však pre ľudí, ktorým sa v dnešnej povrchnej resp. instantnej dobe javí hľadanie hľadanie Božej vôle a Božej cesty ako „nepochopiteľne“ obtiažne, pomalé a z „hľadiska sveta“ kontraproduktívne, nepredstavuje problém. Po odklonení sa z Božej cesty, veci rýchlo nadobúdajú „iný spád“. Nasleduje definovanie vlastných cieľov, vlastných metód, a vlastných kritérií úspešnosti.
Pri prípadnom upozornení inými kresťanmi na to, že prinášané ovocie nie je v súlade s tým, čo poznáme z Biblie sa riešenie nehľadá v pokání a návrate k Bohu, ale naopak v hľadaní ďalšieho „vhodného nástroja“ zo sveta, ktorý údajnú príčinu neúspechu „efektívne eliminuje“, a tak zaistí „požadované výsledky“. Tým môže byť napr. nový marketingový prieskum, po ktorom nasleduje „potrebná úprava“ používaných postupov a metód (čo v týchto hnutiach často zodpovedá zvestovanej náuke), alebo jednoducho ďalšia úprava pôvodne stanovených cieľov. Tieto sa postupne menia z biblických cieľov zameraných na večnosť, na ciele ľudské a časné.
Že sa tu jedná o cestu viac ako nebezpečnú, netreba ani pripomínať. Ak totiž chceme definovať svetáctvo, je potrebné sa zamyslieť nad tým, čo je motiváciou pre naše konanie – či sa chceme páčiť Bohu alebo ľuďom. Prístup, ktorý kladie do popredia požiadavky (v tejto fáze neveriacich) ľudí, speje práve k tomu, aby sa cirkev transformovala podľa požiadaviek týchto ľudí (!), čo je v pôvodnej cirkvi neprípustný jav – smeruje totiž k stavu, kedy cirkev v skutočnosti prestáva byť zaujímavou pre tento svet, kedy prestáva byť soľou a svetlom. Nepochybne je potrebné využiť každú vhodnú príležitosť a formu na zvestovanie Božieho slova neveriacim ľuďom, avšak základným predpokladom je, že kresťan ostane verný Bohu a Jeho slovu, a nepristúpi na kompromisy a účelovú relativizáciu Božieho slova, napr. s cieľom byť obľúbený u ľudí (čo sa dnes často chápe ako nevyhnutný predpoklad úspešnej evanjelizácie) resp. v snahe za každú cenu udržať jednotu zboru resp. skupinky.
Ak sa vám zdá tento úvod prehnaný a nepravdepodobný, uvediem niekoľko príkladov z tzv. marketingovo-orientovaných zborov, ktoré dnes už zďaleka nie sú doménou iba USA.

Marketingovo-orientované zbory Zakladateľom marketingovo-orientovaných zborov je Robert Schuller, ktorý ako prvý vo väčšom rozsahu aplikoval poznatky zo svetských náuk (marketing, manažerské metódy, pop-psychológia) vo svojom zbore Crystal Cathedral. Okrem už spomínanej myšlienky, kde sa propaguje uspokojovanie potrieb zákazníkov resp. návštevníkov zboru (felt-need), je Robert Schuller zvlášť známy aj tým, že propaguje potrebu väčšej sebaúcty (sebalásky, hľadania seba samého, svojho pravého ja, úspechu, atď.) u kresťanov. To sa prakticky prejavuje aj v jeho pohľade na hriech, ktorý chápe ako „stratu alebo nedostatok viery v seba samého“. Ďalšie citáty tento nebiblický trend ďalej podporujú: „Ježiš poznal svoju hodnotu, jeho úspech sýtil jeho sebaúctu … On trpel na kríži aby posvätil svoju sebaúctu. A on niesol kríž aby posvätil tvoju sebaúctu. A kríž posvätí cestu tvojho ega (tvojho ja).“ Z uvedenej, pop-psychológiou poznačenej filozofie následne vyplývajú aj ďalšie zavádzajúce závery, ako napríklad: „Osoba sa ocitne v pekle, keď stratí svoju sebaúctu.“ [1]
Je tu teda možné povedať, že kompromis medzi pop-psychológiou a pôvodnou kresťanskou náukou, spôsobil, že „nové, iné evanjelium“ je výrazne zamerané na človeka (a na jeho túžby a potreby), čo v konečnom dôsledku potvrdzujú aj vyjadrenia predstaviteľov New Age, ktorí otvorene chvália Roberta Schullera za jeho „inovatívny prístup ku kresťanstvu“. [2] Prepojenie na New Age potvrdzuje aj skutočnosť, že v tomto zbore boli prezentované myšlienky New Age z „biblie“ tohto hnutia „A Course of Miracles“, a tiež výroky z autobiografie Roberta Schullera, podľa ktorých smeruje k náboženskej inkluzivite – k procesu zbližovania s inými náboženstvami, čo je jeden z typických znakov ako New Age, tak aj postmoderného kresťanstva. [3]
Druhým, snáď ešte viac známym zborom, kde sa využívajú vyššie uvedené svetské metódy a filozofie, je zbor Willow Creek, ktorý vedie pastor Bill Hybels. Zbor bol založený v roku 1975, po marketingovom prieskumu medzi neveriacimi. Vo svojej práci, ktorá bola výsledkom dlhodobého pôsobenia v tomto zbore, G.A. Pritchard uvádza: „(Bill Hybels) neučí zdravé a bohaté evanjelium, a nehovorí, že viera je všeliek. Skôr zdôrazňuje fakt, že 'Boh chce pomôcť ľuďom k naplneniu života', čiže hovorí o tom, čo typickému hľadačovi chýba v svetskom živote. To ale nie je dané tým čo sa učí, ale skôr tým čo sa (zo slova Božieho) vynecháva, aby v publiku ostala pozitívna predstava o Bohu. Napr. 'tvrdú správu o Božom hneve za dedičný hriech ľudstva' v kázni prakticky nepočujete.“ … „ Iróniou je, že zatiaľ čo Bill Hybels evanjelizuje ľudí zo sveta ku kresťanstvu, zároveň 'evanjelizuje' kresťanov späť ku svetu. Zatiaľ čo 10% nových návštevníkov (neveriaci Harry z knihy Lee Strobela) sa posúva bližšie ku kresťanstvu, 90% kresťanov v zbore sa posúva viac k psychológii a svetu.“ [4]
Tretím zborom, ktorého pastor Rick Warren je známy aj u nás, a ktorý je v dnešnej dobe nepísaným „lídrom“ medzi marketingovo-orientovanými zbormi, je Saddleback Church. Rick Warren študoval marketing a manažérske metódy priamo u známeho marketingového guru Petra Druckera. Jeho knihy „Cirkev s jasným cieľom“ a „Život s jasným cieľom“, ktoré boli vydané aj u nás, nie sú považované za knihy verné pôvodnému podaniu evanjelia. Pastor Matt Costella vo svojej recenzii knihy „Život s jasným cieľom“ uvádza „Warren často zle interpretuje Slovo Božie na podporu vlastných názorov, spája nedôveryhodné humanistické psychologické princípy s Biblickými pravdami, minimalizuje dôležitosť skúmania náuky (Slova Božieho), považuje svätosť a biblické oddelenie sa od sveta za menej dôležité ako lásku a jednotu, odvoláva sa na nepriateľov viery ako na pozitívnych prispievateľov k správnemu určeniu duchovnej cesty, a propaguje jeho vlastný cieľom riadený program. … Kedykoľvek, keď kresťanský vodca minimalizuje dôležitosť náuky a dôkladnosť interpretácie Biblie, môže použiť Bibliu na vyjadrenie čohokoľvek, čo chce povedať. V takomto prípade, nik nemôže argumentovať pre alebo proti jeho interpretácii, pretože interpretácia sa stala relatívnou a bezvýznamnou.“ [5]
Podľa slov jeho ženy Kay, mala na nich hlboký vplyv ich návšteva v zbore Crystal Cathedral Roberta Schullera. [6] Podobne ako Robert Schuller aj Rick Warren podporuje potrebu Novej reformácie, ktorú Warren definuje nasledovne: „Prvá reformácia bola o viere; táto (druhá reformácia) bude bude o správaní. Prvá reformácia bola o vyznaní, a myslím, že táto bude o skutkoch. Prvá reformácia v skutočnosti rozdelila kresťanstvo na desiatky a stovky rôznych častí. Myslím si, že táto (reformácia) ich v skutočnosti znovu spojí späť.“ [7]
Viacero kazateľov ale aj laikov sa pozastavuje nad týmto tvrdením, kde je spochybňovaný najmä spôsob, akým sa má táto „jednota“ dosiahnúť. Blogger Tim Challies vo svojom komentári k Warrenovej knihe konštatuje, že „Warren je ochotný prehliadnuť rozhodujúce teologické rozdiely, ktoré zasahujú do pravého srdca evanjelia, aby sa posunul ďalej smerom k jeho cieľom. Keď je človek ochotný prehliadnuť rozdiely medzi Protestantskou, Rímsko katolíckou a Ortodoxnou teológiou, uvažujem nad tým, čomu on skutočne verí. Čo rozumie pod ospravedlnením, keď je ochotný považovať tak charakteristické špecifické črty, aké sú medzi Protestantmi a Katolíkmi, za menej významné? Warren ukazuje, že je ochotný opustiť evanjelium.“ [8]
Tu je potrebné upozorniť, že tieto Warrenove názory sú niekedy mylne označované ako ekumenické. Už z vyššie uvedených citátov však vyplýva, že sa tu nejedná o vysvetľovanie rozdielov medzi kresťanskými cirkvami v kontexte pôvodnej kresťanskej náuky, ako skôr o jej relativizovanie a postupné opúšťanie na úkor svetských filozofií a metód. To potvrdzuje aj citát jedného z katolíckych autorov:
„Napriek akémukoľvek prospešnému osobnému povzbudeniu, ktoré môže Warrenove učenie ponúknuť, používanie tejto knihy v ľubovoľnom katechetickom prostredí predstavuje vážny omyl. Toto učenie je zavádzajúce a potenciálne hlboko mätúce pre slabo vyučených katolíkov. Naviac, hoci sa tento prístup javí (zdanlivo) ako ekumenický, v skutočnosti podkopáva skutočnú ekuménu, pretože ignoruje vážne teologické problémy. … Myšlienka spoločného spojenia všetkých kresťanov v harmonickom zväzku je určite nádejná, a my katolíci musíme byť vodcami v jej uskutočňovaní. Ale jednota musí byť založená na pravde. Namiesto katolíckej pravdy, Warren ponúka zduchovnelú pop-psychológiu. „Cieľom riadený“ zbor potom nepripomína ani tak mystické telo Kristovo, ako skôr voľné zhromaždenie inšpiratívnych spoločenských klubov (social clubs). Preto sa katolíci, ktorí nasledujú Cieľom riadený vzor vydali nesprávnou cestou, kde cesta ktorú nasledujú ich s veľkou pravdepodobnosťou odvedie preč od cirkve, než ako by prehĺbila ich prax vo viere.“ [9]
Tento citát iba znova potvrdzuje potrebu veľkej obozretnosti pri preberaní nových, svetských metód a filozofií do cirkve. Výsledkom potom totiž nie je požadovaná a sľubovaná vyššia efektivita, ale naopak relativizovanie a odchod od evanjelia, čo je pravý opak pôvodných zámerov. Bohužiaľ takéto myšlienky sa dnes propagujú aj otvorene, čo potvrdzuje aj citát R. Neuhausa zo združenia ECT (Evangelicals and Catholics Together): „Na konci 20. storočia nie je rozdelenie kvôli evanjeliu nevyhnutné, nie je to ospravedlniteľné.“
Ak teda chceme hovoriť o pravej ekuméne a skutočnom hľadaní Božej cesty, ako na strane evanjelikov, tak aj katolíkov (a tiež iných kresťanských denominácií) je potrebné dobre poznať slovo Božie, a teda Božiu pravdu, lásku a spravodlivosť, a pod vedením Ducha Svätého jasne rozlíšiť cestu a zámer Boží (večný), od cesty a zámerov ľudských (časných a pominuteľných).
Vyššie spomínaný dôraz na budovanie vzťahov a jednoty v Cieľom riadenej filozofii (bez dôrazu na na Slovo Božie a Božiu pravdu, ako zjednocujúci faktor), potvrdzuje aj nasledujúci citát Ricka Warrena: „Musíte chrániť jednotu vášho zboru. Ak to znamená zbaviť sa rebelantov, urobte to. … Ako pastori, ako pastieri Božieho ľudu, je našou prácou chrániť naše zhromaždenia od Satanovej najväčšej zbrane – nejednoty. Nie je to vždy jednoduché, ale boli sme povolaní, aby sme to robili.“ [10] Z uvedeného textu jasne vyplývajú zmeny, ktoré sa zavádzajú ako do biblických textov, tak aj do priorít života kresťana. Snáď najlepšou odpoveďou na uvedený citát je citát od skutočného reformátora Martina Luthera: „Je lepšie byť rozdelení kvôli pravde, než byť spojení v omyle.“
Minimalizácia dôležitosti náuky sa v Cieľom riadenom programe prejavuje aj využívaním voľných resp. parafrázovaných prekladov Biblie, ako je napr. The Message. [11] Na Slovensku sa na daný účel používa najmä preklad Nádej pre každého [12], ktorý mnohé pôvodné biblické texty prekladá nesprávne a zavádzajúco. To, že sa v Cieľom riadenom programe naozaj nejedná o skutočnú ekuménu potvrdzuje aj rozsah „zmien“, ktoré okrem iného zahŕňajú aj podporu meditácií, tak ako ju poznáme z jogy resp. iných východných náboženstiev. V tejto snahe Ricka Warrena podporila aj známa autorka kníh New Age Marianne Wiliamson. [13] Viacero podobností medzi Cieľom riadenou filozofiou a náukou New Age vo svojej knihe „V mene cieľa: Obetovanie pravdy na oltári jednoty“ uvádza jej autorka Tamara Hartzell (táto kniha je voľne dostupná na internete na adrese: http://inthenameofpurpose.org). [14]
Kontroverzne pôsobia aj vyhlásenia Ricka Warrena, o tom, že je pastorom Ruperta Murdocha [15], ktorý vlastní vydavateľstvo Zondervan, ktoré vydalo obe Warrenove knihy. Rupert Murdoch, ako známy mediálny magnát, totiž prevádzkuje aj pornografické kanály, čo si zrejme Rick Warren v rámci pozitívneho myslenia (sústreď sa iba na to, čo je dobré – myšlienka z New Age), zrejme nevšíma. Iným príkladom je Warrenova diplomatická návšteva Sýrie [16], kde nekriticky podporil predstaviteľov tohto štátu, za čo bol následne po návrate do USA vystavený kritike. Namiesto priznania si nesprávnosti vyjadrení nasledovalo ich popretie, stiahnutie nahrávok z internetu a obvinenie daného novinára z neobjektívnosti (a tiež postoja, ktorý nie je hodný kresťana...). [17]
Záver Dôsledky „transformácie kresťanstva pre súčasnú dobu“ môžeme zhrnúť do nasledovných bodov:

• bezmedzné využívanie marketingu spôsobuje, že pre cirkev sú smerodajné názory ľudí zo sveta, a nie vernosť Bohu a Jeho slovu)
• nové, iné evanjelium nie je zamerané na Boha, ale na človeka (podpora sebaúcty, sebalásky, sebapresadenia, úspechu)
• minimalizácia dôležitosti náuky (nehovorí sa, že nie je potrebné veriť, nesprávne sa však definuje v čo máme veriť – chýba poznanie Boha)
• nesprávne a účelové využívanie biblických textov (zvyčajne s cieľom podpory myšlienok zo svetských humanistických filozofií a iných náboženstiev)
• využívanie voľných a parafrázovaných prekladov Biblie (chýba kontakt na pôvodný obsah textu, ktorý voľné preklady často interpretujú nesprávne)
• zvestuje sa neúplné evanjelium (vynecháva sa to, čo by mohlo poslucháčov „pohoršiť“)
• zmena hodnôt a priorít: dôraz na budovanie vzťahov a jednoty (na úkor pravdy, spravodlivosti a svätosti)
• presun dôležitosti z hodnôt večných na časné kritéria a ciele
• snaha o spojenie všetkých kresťanských cirkví, a tiež o uznanie iných svetových náboženstiev ako o „ďalšie platné cesty k Bohu“