Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Reformacia - prvy krok k zbozsteniu cloveka a vlade Antikrista.

Antikrist je dokonalý odpadlík, neposlušný svojho Stvoriteľa, plný pýchy a domýšľavej nadutosti. V protiklade ku Božiemu synovi, ktorý bol poslušný až na smrť, je jeho protiklad k smrti neposlušný. Je to človek s veľkým Č. Jeho triumf je zároveň triumfom človeka starého, vlečúceho sa dejinami od pádu po Kristov príchod a pokračujúceho v zaslepenosti až do konca, tvora kloniaceho sa k nedokonalosti, v protiklade k triumfu človeka dokonalého, Syna Božieho, skrze ktorého zavrhol nový človek, poslúchajúci svojho Stvoriteľa, človeka starého. Triumf Antikrista bude teda triumfom všetkých tých k zemi prisatých, v zemi sa hrabúcich a po zemi túžiacich červov, všetkých antikristov dejín, túžiacich zmocniť sa Sveta a pozrieť ho vo svojich útrobách, aby mali istotu, že im ho už nikto nevezme.

 Bude im daný v plen spolu so zástupmi kresťanov, aby sa ešte chvíľu opájali svojim domnelým víťazstvom. A potom príde Súd. Na základnú otázku, ktorú sme si položili na začiatku: či je novovek dobou triumfu človeka alebo Antikrista, môžeme teda pravdepodobne odpovedať, že je triumfom oboch, či skôr, že Antikrist a dokonale padlý človek odmietajúci akúkoľvek Božiu milosť, majúci svoj pravzor v Satanovi a s ním súc aj spojený, sú jedno. Nebolo by správne sa domnievať, pri pohľade na tie premnohé časné dobrá, ktorými je súčasná doba obklopená, že je tu nejaký rozpor a že doba prinášajúca taký rozvoj exaktných vied, masívne skvalitnenie medicínskych postupov a rozmnoženie sofistikovaných nástrojov, nemôže prináležať antikristom. Boh neberie svoje dary späť, ako môžeme pozorovať na padlých anjeloch alebo na bývalom vyvolenom národe. Ak raz človeku venoval nejaké schopnosti, tak mu ich aj ponecháva i keď by sa jednalo o človeka zvrhlého. Poznáme z dejín dostatok géniov, ktorý po stránke morálnej a náboženskej dosahovali podpriemernu úroveň . Tieto časné dobrá sa budú možno ešte časom zväčšovať, ako sa bude vek napĺňať a rieky malých antikristov sa pomaly budú zlievať do mohutných tokov, strhávať so sebou ďalších až sa vlejú do mora konečného triumfu ľudskej pýchy, ktorá je živená pýchou satanskou. Odvrátenou stránkou problému je fakt, že antikristovské pramene poskytujú bezodný rezervoár námetov pre ľudí bujnej fantázie. Z ich treštenia potom klíči rozvetvená flóra blúznení a bludov, ktoré sa stávajú obľúbeným duchovným majetkom rôznych siekt a heretických prúdov. Chiliastické a mileniaristické hystérie, odsúdené už sv. Augustínom, tvoria živnú pôdu podobných úchyliek. Neustále veštenie konca sveta z každej vojny alebo moru, videnie antikrista v každom vojvodovi alebo panovníkovi, ktorý prekročil nejakou mierou zákon, považovanie každej zmeny obliekania za dielo Antikrista, to sú typické prejavy tejto duševnej malosti pletúcej si oceán svetových dejín s obecným rybníkom. Kým v stredoveku boli podobné prejavy potierané cirkevnou hierarchiou a učením,prípadne sa skončili fiaskom ako v roku 1000, tak s nástupom reformácie sa otvorili stavidlá individuálnej interpretácie apokalyptických textov a za antikrista začali byť označovaní všetci tí, čo sa netrafili do rozmaru nového samozvaného teologického diktátora. V predstavách protestantov hral často túto úlohu pápež. Ale ako sa protestantské sekty množili a vzájomne sa nepohodli, tak sa diapazón antikristov a príznakov konca dní rozšíril do netušených rozmerov o každého protivníka tej-ktorej sekty a jeho najhlúpejšiu, aj keď nie najnebezpečnejšiu formu, môžeme vidieť napr. u amerických amishov, pre ktorých sú znakmi antikrista aj fúzy, kovové gombíky na kabáte alebo technika. V prípade označovania konkrétnej osoby za Antikrista by sa mal teda katolík vyhnúť unáhleným záverom, ak nechce skĺznuť do heretického blúznenia. Je možné hovoriť o antikristoch, v druhom význame popísanom vyššie, ako o tých čo sužujú Cirkev, odporujú Kristovi a sú predobrazom Antikrista konečného. Tých je na svete požehnane a tak by nemal byť problém sa trafiť. V 19. storočí niektorým začalo svitať, že Antikrist možno nebude ten čo reve so zmrašteným čelom: „Budete ma všetci poslúchať“, ale skôr ten čo sa bude sladko usmievať a šepkať: „Láska, tolerancia, pokoj, zmierenie, bratstvo, sloboda“ a pritom tolerantne vraždiť ľudí narodených aj nenarodených. V podstate až dnes sme schopní doceniť genialitu proroctiev starých tisícročia, pretože sme videli a vídame tisíce usmievavých antikristov a fantázia zlyháva až keď si máme predstaviť úsmev toho Antikrista dokonalého. Nasladlý tolerantný humanitár korešponduje s popisovanou paródiou na Krista omnoho dokonalejšie, ako brunátny násilník. Nie že by potom na koniec nenechal vyhladiť kresťanov, ale bude sa pri tom čudovať ako môžu byť takí zatvrdelí a netolerantní a možno si pri tom aj poplače. Tento prométheovský typ Antikrista, ktorý skutočne vníma seba samého ako záchrancu ľudstva a kresťanov ako škodcov, bol skvelo zobrazený v Solovjevovej Legende o Antikristovi alebo v Bensonovom Pánovi sveta. Príbeh Antikrista sa teda ustálil v súčasnosti na tejto podobe: do sveta unaveného z chaosu prichádza Záchranca, ktorý uzmieruje podivuhodnými spôsobmi národy, vzbudzuje mnohé časové dobrá, mobilizuje ľudstvo k vynikajúcim výkonom. Je milovaný ako boh a sám sa za neho začne považovať. Jediní kto sa vzpiera idolatrií sú kresťania. Odmietajú akceptovať lásku nezaloženú na Pravde. Keď nepomáha presvedčovanie, tak musia byť vyhladení z povrchu zeme. Vo chvíli Antikristovho triumfu však prichádza koniec. Taká je základná kostra príbehu a na ňu sa dajú nabalovať detaily podľa fantázie. Keď teda poznáme povahu a spôsoby Antikrista môžeme pristúpiť k pojmu novovek a k nárokom novoveku na triumf človeka a Antikrista.

Antropocentrizmus
Ako nás učí sv. Ján, číslo šelmy je číslom človeka. Nie človeka ako Božieho stvorenia, ale človeka ako sebazbožšteného a satanskou pýchou poháňaného tvora odpadlého od Boha. S novovekom prichádza základné určenie tejto úchylnosti, stavajúcej človeka do centra vesmíru ako idol humanitnej modloslužby. Toto určenie sa označuje pojmom antropocentrizmus a jeho príznaky sú tak evidentné, že sa môže zdať až zbytočné o tom hovoriť. Jeho posledné štádium-bezbrehý individualistický hedonizmus sa môže niekomu javiť ako výplod posledných 50-100 rokov. Ale idey majú svoje dejiny, často podzemné a spletité a usudzovať na ich existenciu až keď úplne vyjdu na povrch, by bolo nedomyslené. Prvý krok k zbožšteniu ľudského ja bol vykonaný práve na začiatku novoveku dr. Lutherom, ktorý sa tak stáva akýmsi patrónom antropocentrizmu, aj keď meno Syna Božieho bral on sám do úst s vehemenciou, ktorá môže miasť. To však len dovtedy, kým sa oboznámime s jeho dvoma zásluhami pri budovaní novovekého antropocentrizmu. Prvou je jeho vynález individuálnej interpretácie Písma svätého a bezprostredného kontaktu medzi každým človekom a Bohom. Svetlo zjavenia, ktoré sa predtým šírilo hierarchicky a kaskádovito od Boha po stupňovitej stavbe Cirkvi, až dole k jednotlivcovi, nachádzal odvtedy každý protestant vo svojom vnútri, kde ako sa domnieval, leží kľúč od pokladu viery a pravdy. Tým bola subjektu prisúdená autorita, ktorú nikdy predtým nemal. Vnucovať subjektu nejakú pravdu zvonku ako objektívnu, zatiaľ len v teologickej rovine sa stalo hriechom. Tým sa ľudský jedinec postavil na piedestál samorozhodovania o charaktere Boha, čo bola pozícia výhodná vo chvíli keď sa rozhodol, že sa Boha zbaví. Nakoniec človek zinterpretoval to Písmo, ktoré malo byť pre protestanta kritériom pravej viery, ako výmysel a lož a definitívne tak odstránil konkurenciu svojho božstva. Dnes vidíme ako sa táto tendencia, nedotknuteľnosti ľudského vnútra, rozšírila na všetky úrovne ľudskej spoločnosti a za ohavnosť sa považuje aj nanucovanie objektívnej sexuálnej normality, na úkor sexuálnej úchylnosti. Tak expanduje určitá idea stáročiami, začínajúc na vrchole pyramídy, v oblasti tváriacej sa autonómne a uzavreto, akou je teológia a pohlcuje postupne ďalšie a ďalšie vrstvy, ktoré sa javili predtým vzdialené a nedotknuteľné. Druhým Lutherovým vynálezom bola zbytočnosť skutkov vo vzťahu k Bohu. Keďže spása nie je závislá podľa Luthera od skutkov a ani od lásky človeka k Bohu, je zbytočné nejaké skutky lásky a kult k Bohu konať. Láska je možná len medzi ľuďmi a nemá vplyv na spásu. Vzhľadom na Boha človek neexistuje a Boh od neho nepožaduje ani skutky, ani dary. Človek môže mať nejakú cenu a prejavovať nejakú činnosť, iba vzhľadom na svojho blížneho. Následkom vylúčenia lásky k Bohu sa kult boží znižuje na kult človeka, ktorý sa stáva jediným objektom zmysluplnej lásky. Neustály apel na milovanie Človeka s veľkým Č v minulom storočí, je posledným štádiom tejto tendencie Správne preto Christopher Dawson v knihe The Dividing of Christendom (Rozdelenie kresťanstva) píše: (citujem) „A bol to práve Martin Luther a nie humanista Erasmus alebo revolucionár Hutten, koho nástup znamená začiatok nového veku sveta. ... Jeho vývoj neurčoval humanizmus, ale jeho osobné duchovné a psychické konflikty.“ (koniec cit.) Z toho vyplýva, že novovek nie je typický nejakou formou vyššieho humanistického vzdelania založeného na racionalite, ale naopak na jeho počiatku bola iracionálna vášeň a averzia k Cirkvi. Posledným, teraz už celo-protestantským stĺpom antropocentrizmu, bol vynález slobody svedomia, samozrejme najprv len v otázkach náboženských. Dnes sa táto idea široko rozvetvila a obrástla spoločnosť od základov. Každý pedofil sa dnes môže dovolávať slobody svedomia pri šírení svojej perverzity. Nedávny prípad v Holandsku dáva tušiť, akým smerom sa bude táto sloboda uberať. Konglomerát nedotknuteľnosti vnútorných pocitov objektívnou pravdou, možnosti individuálneho hľadania svojej pravdy nezávislej na autorite a exkluzivita odlúčenosti pozemských skutkov od Boha, vytvoril solídny základ pre vybudovanie antropocentrickej modly. Stačilo rozbiť krehký pozostatok kresťanského náteru, kukla praskla a prométheovský motýľ vyletel k výšinám. V 18. storočí sa ľudská myseľ pod dojmom pokroku v exaktných vedách a technike začína oddávať titánskemu pocitu. Boh je deistami odsunutý do zhovievavého starobinca, aby prenechal ľudskému géniovi starosť o chod sveta, ktorý kedysi stvoril a ktorý teraz človek ide vylepšiť. Kresťanské náboženstvo sa stáva smiešnym a svojimi požiadavkami pokory, zbožnosti a odriekania irituje osvietencov. Predmetom ich obdivu prestáva byť transcendentné absolútne bytie a začínajú zbožšťovať schopnosti človeka. Pohŕdanie temnou minulosťou ide ruka v ruke s očakávaním pozdvihnutia človeka, do netušených výšok. Anglickí liberáli a slobodomurári, francúzsky encyklopedisti alebo nemeckí ilumináti, tí všetci začínajú šíriť antikristovské nálady, ktoré vyvrcholia počas Francúzskej revolúcie apoteózou bohyne Rozumu a Humanity. Človek sa stáva mierou všetkých vecí a predmetom uctievania. Je vynájdený nový terminus technicus „ľudské práva“, ktoré sú paradoxne koncipované ako niečo fundamentálneho, nepotrebujúceho transcendentné zdôvodnenie, čo pripomína baróna Munchhausena vyťahujúceho seba samého za vlasy z bahna. Človek si sám udeľuje svoje práva, čo sa dá interpretovať ako sebapotvrdenie božstva človeka. Vizuálny pandant k tomuto aktu by sme mohli nájsť v revolučnej sebakorunovácii Napoleona pred pokoreným pápežom. Antropocentrizmus ako antikristovské určenie novoveku je dnes taký rozšírený, že na jeho nespozorovanie by sme potrebovali značnú dávku ignorantstva. Človeko-boh ako ho nazýva Dostojevskij, začína vehementne preberať božské úlohy a domáha sa božského postavenia. Zabíja nenarodené deti, posiela starcov na smrť, fušuje do tajomstva zrodu života, klonuje a zliepa bunky nadšený svojou všemohúcnosťou. Neprejde deň, aby nám v médiach rozžiarení felčiari neoznamovali ďalšie pokroky, vo vytváraní biologických ohavností. Za to si nárokuje človek večnú mladosť, nedotknuteľnosť svojich nálad a chúťok, pravda ak to nie sú temné náboženské chúťky, neobmedzenú slobodu, blahobyt, ašpiruje na prekonanie časovo-priestorových obmedzení a opája sa ovládnutím vesmíru, oddávajúc sa fantáziám o mimozemských civilizáciách, v ktorých sa človeko-boh domohol ešte výnimočnejšieho postavenia ako pozemšťan. Ak ešte aj verí v nejaké zásvetie, tak ho plne angažuje do svojich služieb, rozkazuje mu, domýšľa si a interpretuje ho tak, ako by vzniklo len kvôli nemu a on bol jeho hlavným naplnením. Staručký Boh sa v jeho predstavách kloní pred ľudskými právami a odvoláva všetky svoje netolerantné a fašizoidné nekorektnosti. Človeko-boh sa k nemu s tolerantným úsmevom skláňa a odpúšťa mu, prevracajúc tak prvé prikázanie naruby. Ľudské nedostatky zapríčinené prvotným pádom sa stávajú božskými vlastnosťami. Vzbura proti Bohu už nie je trestuhodná ohavnosť, ale hľadanie identity a pravdy. Sexuálna náruživosť už nie je otročina nehodná pána tvorstva ale dar. Hedonizmus už nie je opovrhnutia hodná úbohosť, ale schopnosť žiť naplno. Byť človekom už nie je púť slzavým údolím ale božský vzlet slobody. Človeko-boh triumfuje, je normou, je bez poškvrny a konečne odhalil, že je dokonalý. To len tisícročia ho klamali o jeho úbohosti. Vidíme ľudskú šelmu v jej drzosti a pýche ako lezie z bahna a vyhrieva sa na slnku vlastnej sebalásky. Zbožštenie človeka je prvým a najdôležitejším znakom presvedčujúcim nás o antikristovstve dnešnej doby.

Ekléziofóbia

Druhým znakom, dopĺňajúcim prvý, je všadeprítomná ekléziofóbia, strach z Cirkvi a nenávisť k nej. Potom ako sa sám ustanovil za boha a oddal sa sebaklaňaniu, musí sa človek vysporiadať s nepohodlnou konkurenciou. Tou je v prvom rade Kristus, ktorý si nárokuje božstvo. Keďže ho ale človek nemôže vnímať vlastnými zmyslami, tak mu nerobí problém poprieť jeho existenciu a vymazať ho z mysle. Je tu však ešte Cirkev, mystické telo Kristovo a tu už začínajú problémy. Tento živý organizmus, ktorého existenciu nie je možné poprieť, stelesňuje v očiach antikristov nemiznúceho Krista, ktorý odmieta uznať božstvo človeka. Nervozita, ktorú Cirkev vzbudzuje u týchto ľudí má metafyzický základ, aj keď sa práve toto snažia jej nepriatelia popierať a tvrdia, že príčinou ich averzie je svetská stránka Cirkvi. Najlepšie sa dá táto iracionálna averzia sledovať na zotrvačnosti proticirkevnej hystérie,ktorá pokračuje napriek neustálej liberalizácii Cirkvi a jej permanentnej ústupčivosti. Zmeny, ktoré zasiahli Cirkev po II. vatikánskom koncile boli tak masívne, že by z hľadiska strategického uspokojili každého mocichtivého bojovníka tak, aby nad Cirkvou mávol rukou a povedal si: tak títo mi už nič neurobia. Výsledok je však naprosto odlišný. Nenávisť nielen, že neslabne, ale naopak, ako by naberala na intenzite. Zo všetkých strán sa na Cirkev valí z médii špina, akú si nepamätáme snáď ani z dôb reálneho socializmu. Ak žiadna racionálna diskusia ani ústretový skutok nie je schopný zastaviť toto besnenie, tak musíme nutne usudzovať na mimoracionálny motor tejto vášne. Keďže záujmy politické a ekonomické radíme k racionálnym a cirkevný vplyv na ekonomiku a politiku sa rovná takmer nule, zostáva nám ešte, ako potencionálna pozemská neracionálna motivácia, motivácia estetická. Ani tu však nevidíme zdroj tejto averzie. Antikrist sa rád zaoberá hmotným umením cirkevným, zbavujúc ho sakrálnosti a kochajúc sa jeho ľudskými tvarmi v galériach. Zostáva teda už len zdroj metafyzický, neprístupný akýmkoľvek argumentom, pretože jeho cieľom je zničiť Cirkev ako mystické telo Kristovo a zaujať jej miesto. Akýkoľvek kompromis je pre Antikrista nemožný. Táto tendencia je taktiež stará ako novovek sám a je jeho erbovým znamením. Od samého počiatku novoveku sa dá sledovať boj proti tomuto telu Kristovmu, vo forme ničenia kláštorov, vraždenia kňazov, zneucťovanie rehoľníčok, tupenia sviatostí a podobne. Tieto akcie majú punc nefalšovanej satanskej nenávisti. Ako nazvať napríklad takýto výlev dr. Luthera, v ktorom priznáva, že sa nemá silu modliť a uprednostňuje preto aspoň nenávisť: (citujem) „Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem : Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo!“ (koniec cit.) Od slov nie je nikdy ďaleko k činom a protestantské plienenia, pri ktorých sa šliapalo po hostiách a zneucťovalo sa Božie telo nedali na seba dlho čakať. Celé dve storočia nasledujúce po Lutherovom vystúpení boli vyplnené náboženskými vojnami a bojom proti Cirkvi. V osvietenom 18. storočí už nenávisť voči Katolíckej Cirkvi, ako neporušenému reprezentantovi pravého kresťanstva, vypukla naplno. Voltaire volá: „Zničte nehanebnicu,“ a myslí tým práve Cirkev. Jeho slovám s úctou načúvajú stovky osvietenských intelektuálov a počas Francúzskej revolúcie sa ich pokúsia naplniť. Od čias starorímskych prenasledovaní nebola Cirkev tak ponížená. Odvtedy Cirkev čelí frontálnemu útoku na svoju holú existenciu. Všetky duchovné prúdy vzniknuvšie ako myšlienkovo nové a nemajúce kontinuitu s prednovovekými dobami, si kladú ciele, ktoré napomáhajú tejto snahe. Môže niekto vymenovať tzv. -izmy a nenaraziť pri nich na jeden a ten istý leitmotív - ekleziofóbiu? Liberalizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus, osvietenský despotizmus, deizmus, panteizmus, agnosticizmus, empirizmus, pozitivizmus atď. atď., tie všetky a mnohé ďalšie obsahujú implicitne snahu o ovládnutie, pokorenie a logicky domyslené, zničenie Cirkvi. Ak svoj zámer hneď aj nerealizujú, tak je to z toho dôvodu aký uviedol aj Thomas Jefferson, otec zakladateľ Spojených štátov, keď sa mu nejaký iný slobodomurár sťažoval, že na území oslobodených kolónií, hlavne v Marylande, sa začínajú objavovať jezuiti. Povedal, že ich tiež nenávidí a najradšej by ich vyhnal, ale zatiaľ sa to nedá, pretože revolúcia deklarovala slobodu vierovyznania. Snáď neskôr. Snaha zničiť Cirkev sa vlečie celým novovekom a ak by sme si ju od tejto doby odmysleli, zistíme, že by veľa z jej duchovných dejín nezostalo. Táto snaha tvorí jej kostru a dáva vlastne novoveku zmysel. Novovek je skutočným vekom emancipácie od Krista a jeho Cirkvi a logicky teda antikristovským vekom.

Záver

Na záver by som si dovolil povedať, že zo všetkých príznakov antikristovstva, ktoré boli uvedené vyššie, by sa dalo usudzovať skôr na to, že doba Antikristova sa povážlivo približuje a nie žeby tu ešte nebola, a že možnosť totálneho zvrátenia antikristovského trendu nie je príliš pravdepodobná. Je možné, že Cirkvi sa podaria ešte čiastkové výťazstvá, ale vrátiť situáciu do stavu, v ktorom by platilo cirkevné učenie ako spoločenská norma, na nejakej veľkej geopolitickej ploche, sa asi nepodarí. To však je všetko v rukách Božích. Sv. Augustín píše v Božom štáte o konečnom odviazaní diabla na konci čias, ktorému bude predchádzať príchod Antikrista: (citujem) „Na konci ho odviaže Boh, aby boží štát na veľkú chválu svojho Vykupiteľa, Osloboditeľa a Pomocníka uvidel nad akým mocným nepriateľom zvíťazil. Čím sme v porovnaní s tými budúcimi svätými a veriacimi? Na ich skúšanie bude odviazaný tak silný nepriateľ, s ktorým my, hoci teraz je priviazaný, zápasíme uprostred toľkých nebezpečenstiev.“ (koniec cit.) Toto posledné prenasledovanie, ktoré prevedie diabol skrze Antikrista a ktoré sme my možno neuzreli ešte ani v náznakoch, aj keď sa mnohí domnievajú, že obludnosti 20. storočia sú natoľko omračujúce, že vystačia na vykreslenie týchto budúcich dní. Domnievam sa, že skutočnosť bude omnoho tvrdšia a že konečné účtovanie Antikrista s Cirkvou a kresťanmi prekoná aj hrôzy minulého storočia. Pre veriaceho kresťana je tu však dvojitá útecha. Na jednej strane môže ďakovať Bohu, že tie hrozné skúšky sa mu vyhnú, pretože kto môže povedať dopredu ako by obstál v ohni prenasledovania? A na strane druhej ak ho dostihnú, môže sa utešovať práve slovami sv. Augustína: „Čím sme v porovnaní s týmito budúcimi svätými?“, v nádeji, že aj on bude k nim počítaný. Preto by som si dovolil na záver zhrnúť tento neoptimistický príspevok skromnou radou: netreba podceňovať Antikristov vplyv na dnešnú dobu, ale zároveň netreba podliehať panike, pretože Cirkev má od Boha víťazstvo sľúbené a ani Antikrist, ani Satan jej ho nemôžu vziať. Upraveny uryvok z prednasky, ktora odznela na konferencii Te Deum z 25.11.06 v Brne, autor B. Michalka.