Rozhodla som sa napísať autentické svedectvo o tom, ako ma Pán Ježiš vytrhol z moci tmy, lebo moje pôvodné „svedectvo k vedeniu jedného zboru AC na Slovensku“ sa pričinením mne neznámeho „tk“ bez môjho súhlasu stalo súčasťou Skrytej tváre charizmatizmu - pod názvom Skrytá tvář charismatismu - Svědectví Lýdie ho „tk“ už druhýkrát (opäť bez môjho vedomia) upravil prenesúc sem časť mojich odpovedí k diskusii, ktorá prebieha k článku Zlý sen charismatických manipulátorů.

Toto svedectvo sem vkladám ho na chválu Boha a Otca, ktorý poslal svojho Syna, aby som aj ja mala skrze Neho večný život. Chvála Tebe, Pane môj :o) Ty si moja spása. Amen.    


Narodila som sa so silnou novorodeneckou žltačkou, ktorá si vyžiadala výmenu krvi a ja som bola 3 dni oddelená od svojej mamy, napichaná ihlami v malej hlavičke – snáď vtedy niekedy sa vo mne zakorenil pocit, že do tohto sveta akosi nepatrím, že ma nikto nemá rád :o) Pokiaľ si spomínam, už od malého dieťaťa som sa cítila akosi cudzo v rodine, kde som vyrastala a ten pocit pretrváva až dodnes a viem, že jeho zdrojom je, že som odmalička hľadala Boha, netušiac, že ho hľadám (stále som si v sebe nosila akýsi pocit neúplnosti, nedostatočnosti života, ktorý sme u nás doma žili) a nikto v rodine, ani rodičia, ani starí rodičia duchovný rozmer života nehľadali. Napriek tomu som bola na žiadosť otcovej sesternice pokrstená ako bábätko v RKC, ale svoju krstnú mamu som nikdy v živote nevidela...

Do troch rokov ma v podstate vychovávali moji starí rodičia a starký bol môj idol, s ním som chodila na prechádzky do lesa, zbierali sme huby, materinú dúšku, kupoval mi zmrzlinu, čítal mi z kníh... 3 roky som bola jediné vnúča, ktoré zbožňoval a ja som zbožňovala jeho. Zomrel, keď som mala 10 rokov, po 2-ročnom boji s rakovinou a ja som jeho stratou nesmierne trpela, plakávala som každý večer a nikto ma nevedel utíšiť. Neviem, ako dlho od jeho smrti sa mi sníval sen, ktorý považujem za dôležitý moment na svojej ceste, ale mohlo to byť tak maximálne mesiac po nej. Snívalo sa mi, že raz som prišla ku starkej na návštevu a bol tam aj starký, ja vediac, že už je po smrti, som nechápala, ako je to možné a on mi povedal: „Vidím, ako sa trápiš kvôli mne, ale to vôbec nemusíš. Ja som nezomrel. Zomrelo iba moje telo, ktoré už bolo unavené – bolo choré. Ja som videl všetkých, keď boli okolo mňa (zomrel doma a všetci blízki boli vtedy pri ňom, ja však nie) a chcel som im dať najavo, že ja nezomieram, to len toto telo, tento obal je zničený, ale už som nemohol, už som to telo neovládal. Preto nesmúť, lebo ja žijem ďalej.“ Mala som vtedy 10 rokov, bol rok 1984, o živote po smrti nebolo ani chýru ani slychu a mne sa prisnil tento sen. Od toho momentu som bola so starkého smrťou vnútorne vyrovnaná a VEDELA som, že on vlastne nezomrel. Táto skutočnosť je dôležitá v súvislosti s ďalším vývojom, ktorý ma čakal a aj preto, že so starkým sa mi snívali ešte 2 sny a vždy boli dôležitým posolstvom, ktoré ma posúvalo vpred (za celých 20 rokov od jeho smrti to boli len tieto 3 sny, nikdy sa mi s ním nesnívalo nič iné). Druhý sen sa mi sníval v noci predchádzajúcej mojim 18. narodeninám a tento sen bol taký milý pozdrav, lebo starký mi povedal: „Chcel som ti zablahoželať prvý.  18 rokov je krásny vek a ja chcem, aby si vedela, že ťa mám rád aj keď s tebou už nemôžem byť.“ No a ten posledný sa mi sníval cca 2 mesiace po smrti starkej (jeho manželky) v r. 1993. Starká zomierala dlho a moja mamina sa akosi nevedela vyrovnať s touto situáciou, a preto ma nútila, aby som so starkou v noci spávala a vlastne bola tam, keby ju chytil nejaký záchvat (mala vážne problémy so srdcom). Bála som sa, že jej nebudem vedieť pomôcť, hnevala som sa na mamu, že za ňu musím robiť to, čo by mala urobiť ona a v konečnom dôsledku som svoj hnev a strach a nepokoj preniesla na starkú. S vedomím, že umiera, nevedela som si k nej nájsť cestu, nevedela som, či sa správať tak, že akože o nič nejde alebo sa otvorene rozprávať o tom, čo príde, a tak sa medzi nami vytvárala priepasť a bolo veľa situácií, keď som starkej ublížila – slovne, neochotou niečo urobiť, nemiestnymi poznámkami... Bolo to hrozné, hanbím sa za to a bolí to a bolelo to neskutočne moc, keď som sa dozvedela, že zomrela. Bola som na internáte a trápila som sa rovnako ako keď zomrel starký, ale bola to bolesť z bezmocnosti voči tomu, čo sa stalo, čo sa už nedalo vziať späť, za čo sa už nedalo ospravedlniť. Jednu noc sa mi snívalo, že za mnou prišiel starký a povedal mi, že starká mi už dávno odpustila, že vie, ako ťažko som znášala jej umieranie a že sa už nemusím trápiť, lebo ona mi ODPUSTILA. Nechápala som odkiaľ to starký vie a on mi na to povedal, že to proste vie, lebo aj starká je „mŕtva“ a teda sú „spolu“ ale že ona sa so mnou z nejakých príčin proste nemôže spojiť, že som na inej „úrovni“, že so mnou môže komunikovať iba on. Na to som začala plakať, tak srdcervúco plakať a on ma objímal a tíšil... Bolo to ako v skutočnosti. Mala som hlavu položenú na jeho pleci a vyplakávala som všetku bolesť, ktorú som v sebe cítila až som sa zobudila na to, ako mnou otriasajú návaly plaču a zistila som, že vlastne plačem aj v skutočnosti. Od toho sna som však vnútorne cítila slobodu a uvoľnenie v zmysle odpustenia, ktoré mi starký „sprostredkoval“. Fakt je, že doteraz neviem, čomu tieto sny pripísať a tiež je druhý fakt, že mi neskutočne pomohli práve vtedy, keď som trpela viac než som vládala uniesť.

Preto, keď sa u nás po r. 1989 objavila „duchovná“ literatúra a dostali sa mi do rúk knihy Raymonda Moodyho, nadobudla som presvedčenie, že existuje život po smrti a hoci starký nič také ani v 1. sne nenaznačil, začala som veriť teórii reinkarnácie. Doma sa vtedy začali stupňovať problémy, otec mal problémy s alkoholom, keď začal, nevedel prestať a bol agresívny aj voči mamine aj voči mne s bratom – často sme v noci utekali z domu, lebo ocino sa nám všetkým vyhrážal, bil maminu, nadával jej a ušlo sa aj nám. Jeho násilie sa prenieslo aj do intímneho života rodičov a bolo z toho bábätko, ktoré ani nedostalo šancu narodiť sa, lebo mamina šla na interupciu... Bolo toho proste veľa, čo som prežívala, čo som nemala komu povedať, lebo kamarátky žili taký veselý pohodový stredoškolský život, ktorý som si ja nevedala vychutnať. Úniky som hľadala v knihách a čoraz viac riešila otázku zmyslu života a hľadala odpoveď na otázku PREČO? Reinkarnácia to síce nevysvetľovala, ale bola akým-takým východiskom z toho bludiska, v ktorom sme všetci žili. Brala som to ako výchovnú lekciu od Osudu, chvíľami ako trest za minulé životy, chvíľami ako šancu, ako sa „zdokonaliť“ utrpením.

Približne v tom istom období mi jedna spolužiačka dala čítať životopis Františka z Assissi od Carla Carretta a vtedy sa ma Pán prvýkrát dotkol, žiaľ vtedy som tomu nebola ochotná uveriť. Pri tom viac vnútornom ako vonkajšom prežívaní som prežívala presne to, čo František, keď si uvedomoval, aký mocný je Boh a aký zázračný, keď stvoril svet. Slnko, hviezdy, kvety hýriace farbami, vôňu ruží, spev vtákov... Presne to som si začínala uvedomovať aj ja, kdesi v hĺbke som cítila, že sa nesmiem nechať zdeptať otcovými vulgárnymi nadávkami na moju adresu, že záleží na tom, že svet je krásny a že napriek všetkému stojí za to žiť. Kdesi v hĺbke sa rodila nádej, ktorá vzdorovala šedivému svetu nadávok, krvi tečúcej z mamininho nosa, neskorých návštev u známych, keď... Mám to za sebou, už to nebolí, len mi je z toho smutno...

Už som vedela, že Boh existuje, ale bolo ich akosi veľa. Koho si vybrať? Rodičia nás s bratom vychovávali v ateistickom duchu, všetci veriaci boli v ich očiach totálne naivní, neschopní vyrovnať sa s požiadavkami doby, Ježiš Kristus bol mýtus, ktorého si vymysleli kňazi, aby mali na čom zarábať... Trvalo mi dlho, kým som si uvedomila, že Pán Ježiš je reálna historická osobnosť, ktorá tu na zemi naozaj žila, bolo to snáď až niekedy pred koncom strednej školy. Na škole sme sa učili filozofiu a nadchla ma myšlienka Platóna o idee ako prvotnej príčine predchádzajúcej vzniku hmoty. Začala som čítať všetko dostupné bez ladu a skladu, čo vysvetľovalo duchovné pozadie života na zemi a od R.Moodyho som prešla postupne k rôznej ezotericky ladenej literatúre, na dlhší čas som zakotvila pri antropozofii Rudolfa Steinera, stále hľadajúc Boha. Medzitým som sa zoznámila s mojím budúcim manželom, úspešne som absolvovala VŠ, vydala sa a 2 roky po svadbe porodila vytúženú dcéru.

Jej príchod na svet, hoci očakávaný, ma riadne zaskočil. Vnímala som ju ako „votrelca“, ktorý kradol môj čas. Starala som sa o ňu s láskou, vždy mala všetko, čo potrebovala, ale chýbal mi čas na knihy, ktoré sa doslova stali mojou drogou... Môj muž nepil, nefajčil, bol starostlivý, rodinne založený (na rozdiel od otca, ktorý mal pár mimomanželských vzťahov a aj dieťatko, ktoré rovnako ako nenarodený vlastný súrodenec nedostalo šancu...) – presný opak môjho otca, a že žil rovnými nohami len a len na zemi sa mi vtedy nezdalo dôležité. „Aký duchovný rozmer? Čo to stále chceš nájsť? Je len to, čo vidíš a ohmatáš. Aký Boh??? Nebuď smiešna a pozri sa na svet reálne...“ V tomto smere sme si nikdy nerozumeli. Ale mal ma rád a to bolo rozhodujúce. Nahrádzal mi vlastne otca, ale na to som prišla až počas rozvodu. Zase som sa nemohla s nikým blízkym rozprávať, mala som priateľov, ktorí tiež „hľadali“, ale ja som chcela ten úzky vzťah vytvoriť s ním, byť zjednotená s ním nielen fyzicky, ale najmä duchovne. Nešlo to. Únik som našla v štúdiu psychologickej astrológie, ktorá mi v danom čase nesmierne pomohla, chápala som prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú... a súčasne som sa čoraz viac odsudzovala svojim rodičom, aj mužovi – stávala som sa povýšeneckou, múdrou, lebo som vedela to, čo oni nie...

Až mi raz môj muž povedal, že ak to takto pôjde ďalej, rozvedie sa so mnou. Rana z jasného neba. Jar 2003... Vravela som si: buď má pravdu a ja si neuvedomujem, ako ľuďom v mojej blízkosti ubližujem, alebo je to neopodstatnená kritika a ja už nemám naozaj žiadny dôvod ostať po jeho boku. Nikdy som sa tak vrúcne a pokorne nemodlila za odpoveď ako po jeho rezolútnom návrhu a tá prišla – veľmi jasná a jednoznačná odpoveď, ktorá ma nenechala na pochybách: „On ťa len upozornil na tvoju pýchu...“ Prvýkrát som si začala uvedomovať, že som sa dostala niekam, kam som vlastne ani nechcela. A musela som priznať, že môj manžel má v mnohých veciach pravdu, že som arogantná, impulzívna, podráždená, ľahko strácam kontrolu nad svojím správaním. Hoci som sa snažila byť milá, pokojná, vyrovnaná a milujúca, v hĺbke to absolútne nezodpovedalo môjmu skutočnému duševnému rozpoloženiu a pýche! Pýcha – desivé poznanie mojej vlastnej nedostatočnosti. 

 Moje duchovné „blúdenie“ ma síce takými špirálovitými okruhmi vždy znova a znova privádzalo k osobnosti Ježiša Krista, lenže ja som ho nikdy akosi správne nechápala. V mojej hlave sa spájal s predstavou katolíckej cirkvi a tú som nikdy nevedela v pokoji prijať. Pokryteckých kňazov, platenie odpustkov, omše, spovede a vykúpenie za 10 Otčenášov  a pár Zdravasov... to ma vždy miatlo a namiesto toho, aby som ignorovala cirkev ako takú, ignorovala som aj Krista a Jeho posolstvo svetu, hoci som Ho potom stále znova a znova hľadala – a to mi zrejme stále zabezpečovalo Jeho ochranu. Lebo či už som sa vrhla na astrológiu, alebo tarotové karty, alebo diela T. Lobsanga Rampu, alebo Jungovu psychológiu, vždy som sa v tichu srdca obracala k Bohu, aby ma viedol a chránil... A on bdel!

Tieto udalosti a kruté poznanie pýchy skrytej pod maskou „duchovného“ človeka ma presvedčili, že ezoterika mi v konečnom dôsledku viac ublížila ako pomohla a v snahe zachrániť manželstvo, začala som so záujmom čítať Nový zákon, aby som pochopila, kde robím chybu a ako žiť, aby som už viac neubližovala. Nejak som cítila, že zachrániť ma môže len Ježiš, že stačí, že uverím a tak som začala hľadať niekoho, kto mi vysvetlí to, čomu zatiaľ ešte nerozumiem. Moja cesta sa skrížila s katolíckym kňazom, ktorý vedel, že musím absolvovať vyučovanie katechizmu, birmovku, cirkevne sa zosobášiť a keď som povedala, že to nepôjde, lebo manžel je neveriaci a do kostola ho nijakým spôsobom nedotiahnem, začal mi pán farár rozprávať, že teraz už sa udeľujú aj výnimky, aj keď nie vždy... Na otázku čo to znamená, mi odpovedal, že budem žiť v hriechu, ak budem žiť s mužom bez požehnania cirkvi... Potom mi navrhol, aby som si kúpila jednu knihu, ktorá je vraj veľmi dobrá (boli to básne, ktoré ma žiaľ neoslovili) a on stále naliehal, až som pochopila, že je to jeho vlastná zbierka, ktorú vydal pod svojim občianskym menom a to bola posledná kvapka... Hľadanie som ukončila. V priebehu 6 mesiacov som sa s ešte väčším zápalom vrátila k astrológii, začala som dokonca chodiť na kurz, prihlásila som sa na meditačno-relaxačné sústredenie v Čechách, blízko Olomouca, s tajomným názvom „tajná kláštorná škola“ a nastúpila cestu do pekla...

Stretla som sa tam zoči voči človeku, ktorého česká „duchovná“ elita považuje za jedného z najväčších mystikov súčasnosti, je o ňom známe, že svoju cestu začal štúdiom u vatikánskych mníchov, bol „osvietený“ v egyptskej pyramíde... Nevedela som kam idem, nik mi to nepovedal. Chcela som byť sama so sebou a v tichu, bez dcéry, bez manžela... Chcela som hľadať Boha... 2 alebo 3 noci pred odchodom sa mi sníval sen: Som s partiou ľudí, ktorých nepoznám, na nejakom starom rozpadnutom hrade, je podvečer, stmieva sa a ja sa ukrývam pred vlkom, ktorý nás prenasleduje. Videla som v tme jeho červené oči a vedela som jedno, musím odtiaľto utiecť, lebo ma zožerie. Snu som nerozumela, nedával mi žiadny zmysel. Išla som na stretnutie. So strachom, ktorý som nevedela vysvetliť. Ezoterická veda tvrdí, že čím je človek bližšie k osvieteniu, tým väčší strach prežíva... Tak som to brala tak, že som na správnej ceste... Od prvého momentu, kedy som „vlka“ v ľudskej podobe zbadala, VEDELA som, že „ide po mne“. Svojimi pohybmi mi pripomínal potkana, mal na sebe čierny plášť s kapucňou, ktorá ho celého skrývala, len tie oči svietili a pozorne skúmali, striehli, pátrali... Naše pohľady sa stretli a ja som v duchu povedala: „Mňa nedostaneš.“ Vnímala som ho ako nepriateľa, hľadala som Boha a on tvrdil, že robí to isté, ale... To, čo z neho sálalo... Smrť. Sama pre seba som si to nazvala pojmom duchovný egoizmus. V jeho prítomnosti mi bolo fyzicky zle, v oblasti žalúdka som cítila neskutočnú nervozitu, nevedela som ho zniesť, počúvať, dívať sa na neho... Triasla som sa. A stále som bojovala sama so sebou, presviedčajúc sa, že som zbabelec, že sa bojím prísť o ego, ktoré musím „rozpustiť“ v ničote, ak chcem zažiť spojenie s Bohom, dosiahnuť jeho vedomie, ako nám vraveli... čas som sa v hĺbke srdca modlila k Pánovi Ježišovi, aby ma chránil, aby mi odpustil, že som tam, kde som, že on vie, že ja som nevedela, vrúcne som k Nemu volala, v najkrízovejších momentoch som len v duchu opakovala Jeho meno stále dokola: Ježiš, Ježiš, Ježiš... a pýtala sa, čo robiť. Všetko vyvrcholilo v jednu noc, kedy sme absolvovali tzv. „hĺbkové čistenie rán spôsobených v dávnej minulosti“. Ležala som na zemi, nado mnou sa skláňali „liečiteľky“ hľadajúce zranenia na mojom tele a zrazu som videla obraz, že mojím bruchom sa tiahne cca 30 cm dlhá a 10 cm hlboká rana a v nej som zbadala čiernu sviečku... Oni v tom istom momente začali práve to miesto nejako hladiť až kým som fyzicky necítila, že rana sa hojí a ostáva len jazva... Potom som začula slová o tom, že starý faraón odchádza z tela a prichádza nový. Nerozumela som, čo sa deje, ale bola som tak omámená, že som sa nezmohla na nič, len som tam ležala a neustále sa modlila k Pánovi Ježišovi, aby ma chránil... V jednom momente som si uvedomila, že v mojom tele sa „prebudila“ kobra, začala sa naťahovať od končekov prstov až do hlavy a tzv. tretím okom sa dívala von... Začala som zhlboko dýchať a zrazu zo mňa vyšiel neskutočný rev, výkrik snáď až z hlbín kdesi v útrobách, neviem to popísať, bolo to také silné, otriasol mnou výbuch plaču, neviem prečo a kde sa vzal, a keď som v jednom výdychu toto všetko „vypľula“, cítila som neskutočnú úľavu. Nerozumela som síce ničomu, čo sa dialo, ale naplnil ma pokoj a ja som VEDELA, že nech sa deje, čokoľvek, neublíži mi to. Cez zatvorené oči, vľavo, som videla obraz ženy, nevidela som ženu, ale vedela som že v tom obraze je „skrytá“ nejaká vzácna pani, videla som biely kotúč slnka, ktorým ona žiari, stála na polmesiaci a prihovárala sa mi slovami: „Neboj sa, nič zlé sa ti nestane. Si pod mojou ochranou.“ Verila som jej, mala som pocit, že ma pozná, že som pod jej ochranou, nech už to bol ktokoľvek. Po určitom čase som sa zase začala zhlboka nadychovať a zrazu som cítila (zase fyzicky, akoby to bolo skutočné), že do mňa „vošiel život“ a v tom istom momente som začala obrastať takým nádherným hustým a dlhým bielym perím a začala som sa triasť na celom tele. Nie od zimy, bolo to také neovládateľné trasenie, keď som sa snažila ovplyvniť ho, nešlo to. Cítila som, ako ma „liečiteľky“ hladia až kým tá triaška neprestala, vtedy som si mimovoľnie skrížila ruky na prsiach a uvedomila som si, že ja som ten nový faraón... Nebola som schopná pohybu, bola som ako omráčená, vytiahli spod mňa spacák, zazipsovali ma do neho a všetci okolo sa uložili spať. (Túto „procedúru“ sme začali absolvovať 6 a ja som si uvedomila, že rev vyšiel iba odo mňa a na druhý deň mi bolo povedané, že vlastne nik ho nedokončil a že keď sa to celé dialo, miestnosť bola neskutočne energeticky nabitá...) Po pár minútach som vstala, cítila som sa veľmi zle, nohy sa mi triasli, bola som slabá ako mucha, mala som neskutočný smäd, v hlave sa hemžili stovky myšlienok, bolo mi do plaču... Išla som sa prejsť do záhrady a zrazu som vedela, že na mňa čaká „vlk“, aby... To bol moment, ktorý ma vyľakal a z posledných síl som sa v mysli vzoprela tomu, čo sa mi v nej vynáralo a v duchu som opäť vyhlásila: „Mňa nedostaneš!“ Vrátila som sa späť, ľahla som si, plná nepokoja a keď som zaspávala, videla som (už v driemotách) ku mne prichádza krásna, veľká, stará, usmievavá korytnačka. Ľahla si mi na brucho a ja som pochopila, že jej pancier ma bude chrániť pred ďalšími útokmi. Ráno som sa zobudila s tým, že som si tam tú korytnačku „videla“ (vnútorne som vnímala nejakú skrytú ochranu v podobe jej panciera – dodnes tomuto svojmu zážitku nerozumiem...) a keď malo dôjsť na stretnutie s „vlkom“, zažívala som niečo v tom zmysle, že korytnačka ma svojimi labami kope a dáva najavo, že musím byť maximálne opatrná... Z miestnosti, kam mal prísť, som odišla skôr, než sa tam on objavil a volala som k Bohu, nech mi dá jasne najavo, čo mám spraviť. Mala som so sebou pribalený vreckový Nový Zákon, tak som sa modlila a otvorila List Rimanom na rozhraní 10. a 11. kapitoly a zrak mi padol na verše: „Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania, keďže neznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu“ a ďalšie dva, ktoré vystúpili uprostred otvorených stránok: „Nezavrhol Boh svoj ľud, ktorý vopred poznal... ja jediný som ostal a siahajú mi na život...ponechal som si 7000 mužov, ktorí nesklonili kolená pred Baalom... aj v terajšom čase ostali ostatky podľa vyvolenia z milosti...“ a nakoniec verš: „Dal im Boh ducha omámenia, oči, aby nevideli, uši, aby nepočuli až do dnešného dňa...“ Zbalila som sa a odišla.

Po tomto rozhodnutí som zažila Božiu lásku, rozlievala sa vo mne taká tichá, svieža radosť, taká ľahkosť v bytí, cítila som sa silná láskou, akoby ma niekto nalieval nehou, pokojom... Chcela som to každému povedať, bola som toho plná... Tešila som sa na dcéru, na manžela, ako sa s ním o všetko podelím... Nestalo sa... Pri návrate domov do môjho života vstúpil „neznámy“, ktorý dotyčného „guru“ poznal a ktorý hľadal ako ja, Boha... Keď sme sa dali do reči, zistili sme, že máme podobné záujmy. Začala som mu rozprávať, čo som práve zažila, a on mi na to, že tiež bol aj s priateľkou na jednom stretnutí organizovaného skupinou blízkou českému mystikovi – môjmu „vlkovi“ – a že odtiaľ museli odísť, lebo tam bolo cítiť niečo „nečisté“... Tento moment bol asi ten najrozhodujúcejší. Natrafila som na niekoho, kto poznal aspoň zdiaľky, čím som prešla a tak som mu rozprávala, rozprávala, o tom ako ma zachránil Pán Ježiš, ako ma vypočul, ako zasiahol – jasne a priamo. A on ledva „lapajúc dych“ povedal, že ešte nikto mu o Kristovi nerozprával tak ako ja a ja viem, že to som vlastne nebola ja, kto hovoril, že to bol sám Duch svätý, ktorý ma používal ako nástroj svojej slávy. Čo dodať? Keď som sa konečne dostala domov a chcela som sa rozprávať s manželom, zahriakol ma najprv tým, prečo som sa vrátila tak skoro a či mi vrátia peniaze za čas, o ktorý som odišla skôr a že vôbec nemá záujem počúvať, čo úžasné sa mi prihodilo... Schladil ma tak, že viac to už hádam ani nešlo. A ja som sa čoraz viac začala obracať k „neznámemu“... Pracoval totiž v organizácii, s ktorou sme nadviazali spoluprácu a ktorá práve v tom čase bola u nás na partnerskej návšteve.  Celé 2 dni sme ich strávili spolu v rozhovoroch, rozhovoroch, rozhovoroch a neskôr mlčaní, uvedomujúc si vzácnosť tých chvíľ... časom som ja skĺzla do emocionálnej túžby, ktorá spôsobila, že môj muž do 3 mesiacov požiadal o rozvod a... K ničomu medzi nami pritom nedošlo, o fyzickej nevere sa nedá hovoriť, ale v srdci som svojho muža podviedla. Toto všetko som vyznala pred Bohom, oľutovala to, prosila som manžela o odpustenie, ale zatvrdol, nechcel nič počuť. 

A potom nasledovalo to, čo ste už čítali (resp. môžete dočítať) vo vyššie uvedenom článku.

Verím spolu so Stanislavom (SV), že „v našom živote sa nemôže stať nič, o čom by Pán vopred nevedel, ak už to sám robí alebo dopúšťa či dovoľuje nepriatelovi: vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa preduloženia. Tož tak.“