Príroda i zjavenie zhodne svedčia o Božej láske. Náš nebeský Otec je zdrojom života, múdrosti a radosti. Pozrite sa na úchvatné a prekrásne divy v prírode. Zamyslite sa nad ich obdivuhodným uspôsobením pre potreby a blaho nielen človeka, ale aj všetkých živých tvorov. Slnečný jas i dážď, ktoré osviežujú a obveseľujú zem, vrchy, jazerá a pláne – to presvedčivo hovorí o Stvoriteľovej láske. Veď Boh sa dennodenne stará o potreby všetkých svojich tvorov. Výstižné sú o tom žalmistove slová: „Na Teba sa upínajú oči všetkých a Ty im načas dávaš pokrm. Otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš podľa ľúbosti“ (Ž 145,15.16).

Boh stvoril človeka dokonale svätého a šťastného. Keď krásna zem vyšla z Tvorcovej ruky, nejavila nijakú stopu úpadku a ani najmenší tieň zlorečenstva. Len prestúpenie Božieho zákona, zákona lásky, prinieslo trápenie a smrť. No aj v utrpení, ktoré je následkom hriechu, zjavuje sa Božia láska. V Písme čítame, že Boh zlorečil zemi pre človeka (1 Moj 3,17). Tŕnie a bodľačie – ťažkosti a skúšky napĺňajúce ľudský život námahou a starosťami, boli určené pre jeho blaho ako potrebná súčasť Božieho výchovného plánu na povznesenie človeka z poníženia a záhuby, ktoré spôsobil hriech.  Aj keď svet leží v hriechu, predsa nie je len miestom žiaľu a utrpenia. V prírode nachádzame aj posolstvá nádeje a útechy. Na bodľačí a tŕní kvitnú ruže.

Na každom rozvíjajúcom sa púčiku či steble trávy je napísané: „Boh je láska.“ Pôvabní a ľúbozvuční vtáci v povetrí, voňavé, jemne sfarbené kvety vo svojej dokonalosti, mohutné stromy s bujným sviežozeleným lístím – to všetko svedčí o nežnej starostlivosti nášho nebeského Otca a o jeho túžbe po šťastí svojich detí. Božie slovo zjavuje Boží charakter. Boh sám oznamuje svoju nekonečnú lásku a milosrdenstvo. Keď Mojžiš prosil: „Ukáž mi svoju slávu.“ Pán mu odpovedal: „Celú svoju slávu prevediem pred tebou“ (2 Moj 33,18.19). To je Božia sláva. Pán šiel popred Mojžiša a volal: „Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“ (2 Moj 34,6.7). Boh je „zhovievavý a hojný v milosti“, „lebo rád udeľuje milosť“ (Jon 4,2; Mich 7,18).

Stvoriteľ nás pripútal k sebe nespočetnými dôkazmi na nebi i na zemi. Divmi prírody i najhlbšími a najnežnejšími pozemskými zväzkami, aké len môže poznať ľudské srdce, chcel nám zjaviť sám seba. To však len nedokonale tlmočí jeho lásku. Napriek všetkým týmto dôkazom nepriateľ dobra tak zaslepil myseľ človeka, že ľudia hľadeli na Boha so strachom a predstavovali si ho  ako prísneho a nemilosrdného. Satan ich zviedol k takej predstave, podľa ktorej Boh je predovšetkým stroho spravodlivý, prísny sudca, bezohľadný a krutý veliteľ. Stvoriteľa predstavil ako žiarlivo striehnúceho pozorovateľa chýb a pokleskov, aby ich potom mohol trestať svojimi súdmi. Ježiš prišiel medzi ľudí preto, aby odstránil tento temný tieň a ukázal svetu Božiu nekonečnú lásku.

Boží Syn prišiel z neba zjaviť Otca. „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otcovom, ten podal vysvetlenie“ (Ján 1,18). „Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť“ (Mat 11,27). Keď jeden z učeníkov žiadal: „Pane, ukáž nám Otca,“ Ježiš odpovedal: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?“ (Ján 14,8.9)

O svojom pozemskom poslaní Ježiš povedal: „Duch Pánov ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom, poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie“ (Luk 4,18). Také bolo jeho dielo. Chodil, konal dobro a uzdravoval tých, ktorých ovládal satan.

V mnohých obciach nebolo domu, kde by bolo počuť vzdychanie chorých, pretože tade šiel Spasiteľ a uzdravil všetkých trpiacich. Jeho dielo svedčilo o jeho božskom poslaní. V každom jeho skutku sa prejavovala láska, milosrdenstvo, súcit  a jeho srdce bolo plné nežného porozumenia. Vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby mohol ľuďom pomôcť. Ani tí najchudobnejší a najponíženejší sa nebáli prísť k nemu. Ba aj deti cítili jeho príťažlivosť. Rady sa mu túlili k nohám a hľadeli do jeho zamyslenej a vľúdnej tváre.

Ježiš nezamlčal ani jediné slovo pravdy, no vždy ju hlásal s láskou. Pri styku s ľuďmi bol ohľaduplný a láskavo pozorný. Nikdy nebol nezdvorilý, nikdy bezdôvodne nepovedal prísne slovo a nikdy zbytočne neranil citlivú dušu. Nekritizoval ľudskú slabosť. Odhaľoval pokrytectvo, neveru a nespravodlivosť, káral však so slzami v očiach. Plakal nad Jeruzalemom, milovaným mestom, ktoré ho neprijalo ako Cestu, Pravdu a Život. Jeho obyvatelia ho zavrhli ako Spasiteľa, no on zostal k nim súcitne láskavý. Žil sebazapieravo a ohľaduplne sa staral o iných. Vážil si každého človeka. Hoci sa vždy správal božsky dôstojne, súcitne sa skláňal ku každému členovi Božej rodiny. V každom človekovi videl padlú bytosť, ktorú prišiel zachrániť.

Takýto charakter osvedčil Kristus vo svojom pozemskom živote. Je to Boží charakter. Kristom zjavené prúdy božského súcitu k ľuďom pochádzajú z Otcovho srdca. Ježiš, ten nežný Spasiteľ, nikdy neodmietajúci zľutovanie, bol Boh „zjavený v tele“ (1 Tim 3,16). Ježiš žil, trpel a zomrel preto, aby nás vykúpil. Stal sa „mužom bolesti“, aby sme mohli mať účasť na večnej radosti. Boh dovolil, aby jeho milovaný Syn, plný milosti a pravdy, prišiel zo sveta nevýslovnej slávy na náš hriechom poškvrnený a spustošený svet, zatemnený tieňom smrti a zlorečenstvom. Boh dovolil, aby opustil  náruč jeho lásky, pocty anjelov, aby znášal hanbu, urážky, poníženie, nenávisť a smrť. „On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia“ (Iz 53,5). Pozorujte ho na púšti, v Getsemane, na kríži! Bezhriešny Syn Boží vzal na seba bremeno hriechu. Ten, ktorý bol jedno s Bohom, prežíval tú strašnú odluku, ktorú medzi Bohom a človekom pôsobí hriech. Preto ten úzkostlivý výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mat 27,46) Srdce Božieho Syna puklo práve pod ťarchou hriechu, vedomím jeho strašnej ohavnosti a ním spôsobenej odlúčenosti človeka od Boha.

Zmyslom tejto veľkej obete však nebolo vzbudiť v srdci nebeského Otca lásku k človekovi či podnietiť v ňom ochotu spasiť ho. Nie, nie! „Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal“ (Ján 3,16). Otec nás miluje nie pre veľkú zmierujúcu Obeť, ale túto Obeť dal práve z lásky k nám. Kristus bol sprostredkovateľom Božej neskonalej lásky k padlému svetu. „Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19). Otec trpel so svojím Synom. V getsemanskej úzkosti, v golgotskej smrti platilo srdce večnej Lásky cenu nášho vykúpenia.

Ježiš povedal: „Otec ma miluje preto, lebo kladiem svoju dušu, aby som ju zase vzal“ (Ján 10,17). To znamená: Môj Otec vás tak miloval, že pre obeť života, ktorý som za vás položil, ma ešte viac miluje. Tým, že som sa stal vaším zástupcom a ručiteľom, že som sa zriekol svojho života a vzal na seba vaše dlhy a prestúpenia, drahší som svojmu Otcovi, pretože moja obeť umožňuje, že Boh pri všetkej svojej spravodlivosti môže ospravedlniť toho, kto verí v Ježiša Krista.

Okrem Božieho Syna nás nemohol vykúpiť nikto iný, pretože len Ten, ktorý bol u Otca, nám ho mohol zjaviť. Božiu lásku mohol ozrejmiť len Ten, kto poznal jej výšku a hĺbku. Otcovu lásku k stratenému ľudstvu nemohlo vyjadriť nič menšie než nekonečná Kristova obeť za padlého človeka. „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal.“ Dal ho nielen preto, aby žil medzi ľuďmi, znášal ich hriechy a obetne za nich zomrel. On ho daroval padlému ľudstvu a Kristus sa mal stotožniť s jeho záujmami a potrebami. Ten, ktorý bol jedno s Bohom, spojil sa s ľuďmi nerozlučným putom. Práve „preto sa Ježiš nehanbí volať ich bratmi“ (Žid 2,11). On je našou Obeťou, naším Obhajcom, naším Bratom. Našu podobu má pred Otcovým trónom a naveky zostáva jedno s ľudstvom, ktoré vykúpil – je Synom človeka. To všetko preto, aby bol človek povznesený z hriešneho poníženia a záhuby, aby mohol odzrkadľovať Božiu lásku a tešiť sa zo svätosti. Cena nášho vykúpenia, nekonečná obeť nášho nebeského Otca, ktorý za nás dal na smrť svojho Syna, mala by v nás prebudiť vznešené predstavy o tom, čím sa prostredníctvom Krista smieme stať. Keď si inšpirovaný apoštol Ján uvedomoval výšku, hĺbku a šírku lásky nebeského Otca k hynúcemu ľudstvu, bol naplnený posvätnou úctou a úžasom. Nenachádzal vhodné slová, ktorými by vyjadril veľkosť a nehu tejto lásky, a preto vyzval svet, aby sa na túto lásku zahľadel: „Hľaďte, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa menovali dietkami Božími“ (1 Ján 3,1). Akú cenu tým nadobúda človek! Prestúpením sa ľudia stali satanovými otrokmi. Vierou v Kristovu zmierujúcu obeť môžu sa Adamovi potomkovia stať Božími deťmi. Tým, že Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, povzniesol ľudstvo. Spojením s Kristom môžu sa padlí ľudia právom nazývať „Božími deťmi“.

Taká láska nemá obdobu. Byť deťmi nebeského Kráľa! Aké prevzácne zasľúbenie! Téma najhlbších úvah! Božia neskonalá láska k svetu, ktorý Boha nemiloval! Táto myšlienka podmaňuje srdce a myseľ podriaďuje Božej vôli. Čím viac uvažujeme o Božom charaktere vo svetle kríža, tým viac vidíme milosrdenstvo, nehu a odpustenie spojené so spravodlivosťou a s právom, tým jasnejšie poznávame nespočítaľné dôkazy neskonalej lásky a nežného súcitu prevyšujúceho matkinu vrúcnu lásku k jej zblúdilému dieťaťu. 
  zdroj:Cesta ku Kristovy, E:G:Whiteová