SVEDECTVO MAMIČKY Oči plné sĺz. Spomienky nenávratných chvíľ. A tichá prosba za odpustenie. Vyplní sa? Zastávam. A predo mnou sa odvíja môj príbeh.
I dnes vnímam ten deň, keď som prechádzala chodbami nemocnice a absolvovala potrebné vyšetrenia k zákroku. Sprevádzaná bezradnosťou som si nechcela priznať nezodpovednosť, ktorá bola v mojom rozhodnutí. Pozorovala som ženy, ktoré opúšťali brány nemocnice konečne  odbremenené od problému, ktorým bolo ich vlastné dieťa. Tá ľahkomyseľnosť ma zraňovala a bolo ťažké si priznať, že aj ja budem jednou z nich.

Na stenách boli plagáty, na ktorých usmiate tváre detí mi pripomínali vďaku. Vďaku mamám. Slzy, ktoré mi stekali po tvári som si rýchlo utierala, aby som dokázala svoju „silu“. Silu, dovoliť zabiť. V mysli sa mi premieta film posledných mesiacov a najväčšia chyba môjho života, ktorou bolo spoznanie sa s človekom, ktorý sa stal otcom môjho dieťaťa. Svojím postojom ku mne ma dohnal až k takému činu, akým mala byť smrť. Smrť nášho dieťaťa. A teraz som tu stála a povzbudzovalo ma už len to, že nikto sa to nikdy nedozvie. Veď ako by zareagovalo okolie, že som zostala slobodnou matkou ? Už len predstava ma desila. Musím utiecť pred hanbou. Aj keď – len pred hanbou. Lebo výčitky, ktoré ma spaľujú ešte teraz, si ponesiem celý život sama. Podarí sa mi niekedy zvíťaziť nad prehrou, ktorá sa volá vinou? Myšlienky, ktoré sa mi vnárali do mysle mi zrazu otvorili oči. A nielen oči, ale aj srdce, v ktorom boli skryté moje city. City k môjmu dieťaťu. Oči aj srdce boli otvorené. Konečne sa mi podarilo otvoriť aj dvere. Dokážem sa niekedy vrátiť späť? K dverám, za ktorými by zomrelo aj moje dieťa? ... Deň strieda noc, sny skutočnosť. Dieťa s prosbou v očiach prosí o život: NEZABI MA MAMA. Sny nad ránom zomierajú. Tento však zostáva navždy živým.
Dni ubiehajú rýchlo. Nepochopenie okolia bez povzbudenia a výčitky rodiny vnášajú do môjho vnútra ešte viac nerozhodnosti. Odchádzam ... . V očiach matky sa skrýva otázka: Vrátiš sa raz s dieťaťom? Alebo bez neho? Neodpovedám. Potrebujem čas. Na rozhodnutie. A aspoň kúsok toho, čomu sa vraví pochopenie. Nájdem ho? Odchádzala som z rodného mesta od blízkych ľudí k úplne cudzím ľuďom. Práve oni ma presvedčia, že v srdciach ešte i dnes horí láska. Nezabudnem. Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď mi cudzí ľudia ponúkajú pomoc a ja cítim, že nikto mi nič nevyčíta. Bolo pre mňa ťažké rozhodnúť sa, či sa stať matkou alebo len ženou, ktorá porodila. Ale dala sa odmietnuť ponúknutá ruka tých, ktorí mi sľúbili pomoc?
Na prvý dotyk so svojim dieťaťom nezabudnem nikdy. Na ten dotyk, ktorý v mojom vnútri rozsvietil plameň lásky. Prázdnota v mojom srdci bola zrazu vyplnená láskou k môjmu synovi. Nedávno mal Tomáško rôčik a ja som ani v jeden deň nezapochybovala o tom, že som sa rozhodla správne. Učím sa pre neho žiť. A splácať dlh lásky – obetou. Vo svojom živote som pochopila, že život je len pre silných. Ale je krásne, ak tí silní pomáhajú slabším žiť. A ja som vďačná všetkým, ktorí aj mne pomohli. Lebo pocit, ktorý dnes napĺňa môj život je pre mňa pocitom víťazstva.