Grano Salis - Bible a katolická doktrína autority

Robert M. Zins

Za posledných desať rokov sa na pôde amerického evanjelikalizmu udiali znepokojujúce udalosti. Pravdepodobne však ani jedna nie je taká znepokojujúca ako narastajúca ekumenická mánia, ktorá postihla vyznávajúcich kresťanov. Na čele tohto ekumenického hnutia je celá spoločnosť mužov a žien, ktorí sa naplno angažujú v tom, aby bol rímsky katolicizmus uznaný za plnoprávne krídlo kresťanstva. Paralelne s tým, ako títo ekumenisti realizujú svoj program, sa uskutočnil aj neslýchaný nárast katolíckej propagandy. Rímskokatolícka apologetická komunita tvrdo pracovala na obhajovaní svojho náboženstva a presviedčala kresťanov, aby prijali katolicizmus. Súčasťou katolíckej metódy je presvedčiť nás, že doktrína Sola scriptura, t.j. spoľahnutie sa na samotnú Bibliu ako jediné zjavenie Božej pravdy, je mylná. Rím verí tomu, že Boh musel ustanoviť nejakého neomylného vykladača Biblie, t.j. Magistérium a pápeža v Ríme, aby tak ochránil neomylnú Bibliu. Hlavný článok v nedávnom čísle časopisu Táto skala (angl. This Rock), populárneho katolíckeho apologetického časopisu, obsahoval príspevok od Briana W. Harrisona. Pán Harrison je učiteľom teológie na katolíckej univerzite v Portoriku. Harrison sa vo svojom dlhom článku pilne snaží vysvetliť, prečo je kresťanská pozícia Sola scriptura logicky neúnosná. Ale ešte predtým než sa začneme zaoberať týmto tvrdením, všimnime si najskôr, že Harrison venuje značnú časť svojho článku tomu, aby odkryl svoju dušu čitateľom, keď opisuje svoju snahu nájsť tú jedinú „pravú“ cirkev. Výsledkom tohto hľadania je pristátie v katolicizme. Čitateľa pozýva, aby sa tiež pridal do Katolíckej cirkvi na základe toho, že práve katolicizmus je logická voľba. Osobná cesta pána Harrisona Na začiatku Harrison narieka zo zúfalstva, že nie je schopný vysporiadať sa s tým množstvom biblických výkladov, ktoré sú dnes k dispozícii a ktoré v ňom spôsobujú zmätok. „Čím viac som sa zamotal do určitých otázok biblického výkladu – do hľadania odpovede na to, kto má správne chápanie ospravedlnenia, eucharistie, krstu, milosti, kristológie, organizácie a spravovania
cirkvi – tým viac som pociťoval, že celý ten rad krokov, ktorými som sa snažil napredovať, bol beznádejným hľadaním a slepou uličkou. Toto všetko boli otázky, ktoré vyžadovali veľmi veľa vedomostí, učenia a spôsobilosti v biblickej exegéze, spisoch cirkevných otcov, dejinách, metafyzike a starovekých jazykoch – v skratke, odborný výskum.“[1] Keď sa dostal do mŕtveho bodu pri zápase o porozumenie v týchto oblastiach, prezrádza pán Harrison, že našiel cestu, ako sa s tým všetkým vysporiadať. Objavil ten „správny“ ukazovateľ smeru. Informuje čitateľa, že konečne vykosil ten „hustý exegetický porast“ a „mätúcu hŕbu previazaných historických a lingvistických údajov“ tým, že použil logiku![2] „Začal som tušiť, že väčší dôraz na logiku a nie na výskum by mohol urýchliť získanie odpovede na moje modlitby ohľadom správneho smeru.“[3] Pán Harrison vydedukoval, že dejiny a výskum sú z nejakej príčiny nelogickí sprievodcovia pri hľadaní smeru. Pozýva čitateľa, aby sa uspokojil s týmto, tak trochu záhadným záverom:

„Je to výhodnejšie, pretože nato, aby ste premýšľali logicky, nemusíte byť vzdelanecom.“[4] Pán Harrison zakončuje prvú časť svojho článku tým, že vysvetľuje kvality svojej vlastnej „logiky“. Tá je podľa neho, okrem iného, „prvým prirodzeným navigačným majákom“, „nepostrádateľným nástrojom“ a usmerňujúcim činiteľom, ktorý nám ukáže nie „nato, čo je pravda, ale nato, čo je zmýlené.“[5] Postaviac tento počiatočný úsudok sa pán Harrison zdôveruje čitateľovi, že „logika“ je prvý krok k zisteniu toho, čo je pomýlené, ale na zistenie toho, čo je pravda, budú možno potrebné iné informácie! Pre Harrisona je jeho vnútorná „logika“ akosi schopná vylúčiť to, čo je „chybné“, ale nemusí ešte rozoznať to, čo je pravda. Harrison v skutočnosti tvrdí, že jeho „logika“ mu hovorí, čo je nesprávne, ale potrebuje vonkajšiu pomoc nato, aby mu povedala, čo je pravdivé! Takže, keď to zhrnieme, tento katolícky učiteľ teológie prehlasuje, že má „logiku tak jednoduchú ako hojdacie kreslo“ (jeho slová, nie naše), ktorá je úplne schopná bez použitia výskumu, dejín, exegézy, pôvodných jazykov, vedeckých prác a bádaní, vyplieniť to, čo je omyl, ale poskytnúť len pomocnú ruku na zistenie toho, čo je pravda! O chvíľu uvidíme, kam ho táto Harrisonova „logika“ priviedla. Čo je to logika? Nateraz zdôraznime, že logika je presným opakom toho, čo tvrdí Harrison. Logika znamená zozbieranie faktov, súvislostí a výpovedí za účelom dospetia k záverom. V Písme sa tento grécky termín logizomai prekladá ako „logika“ alebo „dôvod“. Logika je na míle vzdialená od subjektívneho „názoru“, založenom na „pocitoch“ alebo „náladách“ toho, čo by mohlo tvoriť cestu k pravde. Logika znamená zozbierať informácie a utvoriť záver, založený na najlepšom možnom opodstatnení. Keď niekto hovorí, že „toto“ alebo „tamto“ nedáva zmysel, nemôže tvrdiť, že premýšľa logicky, kým sa spolieha jedine na „intuíciu.“ Aby mohol byť logický, musí dosiahnuť rozhodnutie, založené na racionálnom a logickom výskume, buď zo skúseností, alebo z opodstatneného výsledku solídneho výskumu. Obávame sa, že Harrison dosiahol niektoré svoje rozhodnutia sám a bez logiky, a nie s použitím logiky! Ktokoľvek, kto sa rozhodol oddeliť logiku od racionálneho procesu zhromažďovania a hodnotenia, zanecháva logiku ďaleko za sebou a pohol sa do sféry názoru založenom na „intuícii“ a „pocitoch.“ Logické používanie logiky Pán Harrison sa rozhodol využiť svoju vlastnú logiku (čítaj „intuíciu“), aby zistil, kam ho zavedie. Skončil v rímskokatolíckom náboženstve. Prečo ho jeho logika zaniesla do Ríma? Pretože podľa Harrisona sa Rím nesmierne zasadzuje za využívanie prirodzených schopností myslenia a prirodzené myslenie ukazuje pre pána Harrisona smerom do Ríma. Vrcholom Harrisonovej schopnosti odôvodňovania je záver, že kvôli tomu, že existuje tak veľa výkladov Biblie, musí tu byť neomylný vykladač, ktorý to všetko vysvetlí. K tomu sa ešte dostaneme. Zatiaľ nebudeme o tejto veci argumentovať. Dokonca súhlasíme s tým, že Rím je založený na prirodzenom rozmýšľaní. Ale tvrdiť, že všetka ľudská intuícia (Harrisonova samovytvorená logika) by mala viesť každého do Ríma, je trochu prehnané. Milióny ľudí žijú a umierajú vo svojom vlastnom uvažovaní a pritom nemajú s Rímom nič spoločné. A aké logické je pre pána Harrisona dôverovať jeho „intuícii“, ktorá ho priviedla do Ríma, keď následne opomína použiť toto isté kritérium „intuície“, ktoré on nazýva logika, aby zhodnotil katolícke tvrdenia. Pán Harrison pokladá za logické poddať svoju samovytvorenú logiku Rímu! Ale keď už raz dorazí do Ríma, ako neskôr uvidíme, Harrison opúšťa svoju logiku v prospech učenia Magistéria. Prvýkrát sa takto poddáva, keď dôjde na katolícke tvrdenie, že oni dali svetu Bibliu. Teraz sa budeme zaoberať práve týmto katolíckym tvrdením. Najprv položíme otázku: „Prečo katolíci podporujú používanie logiky iba dovtedy, kým sa nedostanú do Ríma?“ Zdá sa, že pán Harrison je ľahostajný k faktu, že nechal svoju logiku pri prahu Ríma potom, ako vyvýšil cnosti používania logiky nato, aby dorazil do Ríma. Toto je pre katolíkov celkom bežné. Zdajú sa byť spokojní s odpoveďami, ktoré im dá „Matka Cirkev“. To všetko bez toho, aby vykonali štipku svojej vlastnej biblickej analýzy alebo ťažkej, avšak radostnej, práce pri vykladaní Biblie. Sme užasnutí nad tým, ako mnoho katolíkov pokladá za úplne logické prenechať všetko, čo súvisí s vykladaním Biblie katolíckej hierarchii. Vyzerá to tak, akoby bol Harrison unavený z kresťanského potešenia v prekopávaní sa v Biblii za účelom získania pokladov pravdy. Zdá sa, že priznal, že ho na lopatky položil poctivý výskum, a preto si kúpil a zjedol Rím aj s navyjákom! Toto nazýva logickým rozhodnutím. V konečnom dôsledku pán Harrison hovorí, že tá najlogickejšia vec, akú človek môže vykonať, je nechať niekoho iného, aby za nás použil logiku! Neskôr sa vo svojom článku pán Harrison zasadzuje za to, že rímskokatolíckemu náboženstvu bola daná neomylnosť, aby mohlo kanonizovať Bibliu. Nemôže to logicky dokázať, a ani sa o to nesnaží. Napriek tomu si želá, aby sme vedeli, že neomylná kanonizácia „logicky“ vedie k neomylnému výkladu. Vlastne sa pýta, prečo by Boh dal katolíckemu náboženstvu schopnosť kanonizovať a nie aj vykladať? Problémom je, že Boh nedal Rímu schopnosť kanonizovať. Harrison trvá na tom, že ak majú katolíci pravdu v jednom aspekte, potom musia mať pravdu aj v tom druhom. Jeho predpoklad zlyháva, pretože Rím nemá pravdu v prvom prípade a teda aj ten druhý je neplatný. Okrem toho, že na tom, ako pán Harrison hodnotí historický vznik kánonu biblického textu, nie je nič logické, je tu navyše prítomné ešte niečo problematickejšie. Použitie tejto „logickej“ nite uvažovania úplne zlyhalo v prípade samotného pána Harrisona. Ak má logicky pravdu v tom, že si vybral katolicizmus, prečo ho potom tá istá logika zrádza, keď príde rad na biblický výklad? Prečo by Boh dal pánovi Harrisonovi jasnú logiku nato, aby odovzdal svoj život Rímu a chabú a nedostatočnú logiku, keď príde na vykladanie Biblie? Môžeme takejto logike dôverovať? Logika reformátorov Druhá časť Harrisonovho argumentu sa sústreďuje na obvinenie, že reformátori zo 16. storočia pohrdli využívaním intelektuálnych schopností. Narážka je jasná a smeruje k tomu, že ak by reformátori použili logiku a rozum, nikdy by neopustili Rím! Je očividné, že Harrison nikdy nečítal diela Jána Kalvína, Theodora Bezu, Philipa Melanchtona, Johna Owena alebo veľkého amerického teológa Jonathana Edwardsa. Toto je iba niekoľko z mužov, ktorí stoja ako obri v poli teológie, filozofie a logiky! Pán Harrison nechápe, že je rozdiel medzi podriadením svojej schopnosti rozmýšľať Božiemu Slovu a pohrdnutím používania rozumu! Reformátori oslnivo zažiarili logikou z Písma. Práve ich oddanosť nezmeniteľnej logike Biblie ich priviedla k rozdeleniu s Rímom. Katolík môže iba obdivovať šarm, štýl a logiku Kalvínovho diela Zhrnutie kresťanského náboženstva alebo Lutherovej knihy Otroctvo vôle. Biblia zhadzuje z trónu „pyšný rozum“. Reformátori si dôsledne uvedomovali obmedzenia svojho vlastného intelektu. Človek by si myslel, že tento fakt by nemal pána Harrisona znepokojovať. Viditeľne nedôveruje svojmu vlastnému rozumu o nič viac ako reformátori. Robí presne to isté, čím tak veľmi opovrhuje pri reformátoroch. Ibaže namiesto toho, aby podrobil svoj rozum autorite Písma, odovzdáva pán Harrison svoju schopnosť uvažovať katolicizmu! Ten veľký rozpor spočíva v tom, že pán Harrison propaguje svoje vlastné využitie logiky tak, aby sa dostal do Ríma. Reformátori na druhej strane nikdy neprisudzovali svojej logike tak veľa autority a ani sa nevzdali svojej logiky potom, čo ju podriadili Božiemu Slovu. Jedine Biblia Posledná časť Harrisonovho článku predstavuje dužinu celého plodu. Pred naše oči predkladá „jednoduché“ kroky ako „logicky“ dokázať, že Sola scriptura je nelogické v tej podobe, ako to vyučovali reformátori. Snaží sa ukázať, že dôsledky tvrdenia Sola scriptura sú racionálne neobhájiteľné. Harrison začína s tvrdením, o ktorom hovorí, že patrí reformátorom. Toto tvrdenie označil ako „logický výrok A“. Harrison tvrdí, že reformátori sa držali nasledovného: „Všetka zjavená pravda sa nachádza v inšpirovanom Písme.“[6] S týmto výrokom sa Harrison dostáva k samotnému jadru nášho sporu s Rímom. Reformátori netvrdili, že „udalosti histórie“ a iné veci, ktoré ľudia môžu racionálne poznať ako „pravdivé“, sa dajú nájsť len v Písmach. Harrison určite chápe, že Biblia nebola napísaná nato, aby nám vyčerpávajúco popísala všetky veci, ktoré sa stali, alebo sa ešte len vyskytnú. Už iba samotné objavy v oblasti medicíny, technológie, vedy, vesmíru, letectva a počítačov rušia predpoklad, že všetko, čo môžeme spoznať, musíme nájsť výslovne zaznamenané v inšpirovaných Písmach! Existuje veľa skutočností založených na opodstatnených faktoch a zaznamenanej histórie, ktoré dosvedčujú ľudia pod slnkom a ktoré nie sú podrobne opísané v Biblii. Lenže reformátori pevne prehlasujú, že okrem Písiem neexistuje žiaden iný zdroj „zjavenej pravdy“. Pod „zjavenou pravdou“ sa chápe zvláštne Božie zjavenie tak, ako je obsiahnuté v knihách Biblie. Zatiaľ, čo Rím obhajuje pokračujúce zjavenie vo forme neomylného Magistéria a pápežstva, navyše s odvolávaním sa na ich Tradíciu, reformátori ohraničili od Boha „zjavenú pravdu“ iba na samotnú Bibliu. „Autorita Svätého Písma, pre ktorú sa mu (Svätému Písmu) má veriť a poslúchať ho, nie je závislá na svedectve kohokoľvek z ľudí alebo cirkvi, ale výlučne na samotnom Bohu (ktorý je sám Pravdou), autorovi Svätého Písma; a má sa prijímať, pretože je Slovom Božím.“ Westminsterské vyznanie viery Odstavec #3. Harrison rozumie tomu, že reformátori učili, že Písmo samotné obsahuje všetko to, čo je potrebné na spasenie, posvätenie a usmerňovanie v živote veriaceho. Reformátori odmietali akýkoľvek externý súbor tradícií, či spisy nejakého koncilu, ktoré by mali rovnakú váhu ako Písmo. Navyše, Cirkev Ježiša Krista, jeho Nevesta a jeho Telo tu na zemi, je vždy podriadená jeho Slovu, ktoré sa nachádza výlučne v Biblii. Myslíme si, že toto je „jadro“ toho, čomu Harrison správne verí o reformátoroch. A teraz sa pozrime nato, ako to zavrhne. Harrison sa bude snažiť zavrhnúť Sola scriptura cez sériu dedukcií. Ponajprv termín „Písmo“ zúži na 66 kníh protestantskej Biblie. Potom si pýta dôkaz z týchto kníh, že sú skutočne „inšpirované“. Usudzuje, že neexistuje žiaden vnútorný dôkaz z týchto kníh o tom, že práve tých 66 kníh je inšpirovaných. Takisto nedokáže nájsť vnútorné ohraničenie, ktoré naznačuje, že týchto 66 kníh sa obmedzuje iba na 66. Keďže nenašiel žiaden vnútorný dôkaz, či už inšpirácie alebo ohraničenia, Harrison usudzuje, že všetky pokusy prehlásiť tieto knihy za hodnoverné musia pochádzať zo zdroja, ktorý je mimo týchto 66 kníh. Keďže podľa neho je toto pravda, týchto 66 kníh nemôže byť jediným zdrojom autority. Harrison zastáva pozíciu, že ak pri ustanovení Sola scriptura dôjde k odvolaniu sa na čokoľvek okrem Písma, nastane zničenie Sola scriptura. To aj v prípade, ak by sme sa odvolali na Ducha Svätého. Chce čitateľa presvedčiť, že výrok Sola scriptura ničí sám seba vo chvíli, keď sa dokáže, že nato, aby sa potvrdilo Sola scriptura, je potrebné nejaké vonkajšie teleso. Nesprávne predpokladá o protestantskom chápaní, že Duch Svätý je tým vonkajším zničujúcim telesom. Myslí si, že pripustenie Ducha Svätého zneplatní Sola scriptura. Ale protestantský postoj nestavia proti sebe Ducha Božieho a Božie Slovo, ktoré sa nachádza v Biblii. Duch Svätý potvrdzuje svoje vlastné Slovo kresťanom a takto kresťania rozoznávajú a prijímajú to, čo Duch dáva zo Slova, keď pracujú so Slovom Božím. Všimnite si, ako sa apoštol Pavol spolieha na Ducha Svätého, nie ako na vonkajší činiteľ, ktorý by zneplatnil Sola scriptura, ale ako na vnútorného svedka, ktorý potvrdzuje Sola scriptura. 1. Tesalonickým 2:13 A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že prijmúc od nás slovo zvesti Božej neprijali ste slová ľudí, ale - jako je pravda - slovo Božie, ktoré aj mocne pôsobí vo vás veriacich. 1. Korintským 2:10–14 Ale nám Bôh zjavil skrze svojho Ducha. Lebo Duch zpytuje všetko, aj hlbiny Božie. Lebo kto z ľudí vie, čo je v človekovi krome ducha človeka, ktorý je v ňom? Tak ani vecí Božích nepoznal a nezná nikto, iba Duch Boží. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo všetko nám je z milosti darované od Boha, čo aj hovoríme, no, nie učenými ľudskej múdrosti slovami, ale učenými od Svätého Ducha, s duchovnými vecmi duchovné porovnávajúc. Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Potom, čo nesprávne usúdil, že Duch Svätý je vonkajším činiteľom, ktorý demoluje Sola scriptura, sa Harrison domnieva, že jediný logický spôsob, cez ktorý Boh mohol odovzdať Bibliu, bol inšpirovať (cirkevný) snem, aby „vytriedil“ literatúru a odhadzoval tú zlú zatiaľ, čo zanechá tú dobrú. Ako by tento snem mohol rozlíšiť dobrú od zlej? Pre Harrisona to nemá nič spoločné s vnútorným svedectvom týchto písomností. Pre katolíka bola voľba kánonu rozhodnutá údajnou inšpiráciou, ktorú podľa neho Boh udelil raným cirkevným snemom. Harrison verí tomu, že táto údajná autorita pokračuje skrze celú históriu a je aj dnes stále s nami. Myslí si, že tieto snemy boli prvotnými zasadnutiami rímskokatolíckeho náboženstva. Tieto snemy sú podľa myslenia Harrisona v skutočnosti tými telesami, cez ktoré Duch pracoval, aby dal Biblii jej postavenie. A tak sa rímskokatolíckemu náboženstvu dostáva zásluha, nielen za sformovanie kánonu Biblie, ale takisto aj autorita, aby k nemu mohla ďalej pridávať! Harrison verí tomu, že Boh pracoval cez katolícke náboženstvo, aby nám dal Bibliu, a nikdy neprerušil túto údajnú inšpiráciu. Takisto verí tomu, že katolícke tradície majú rovnakú autoritu ako Biblia. Teraz uvedieme naše reakcie na toto všetko a budeme sa snažiť byť čo najstručnejší. 1. Medzi prvotnými cirkevnými koncilmi, ktoré sa stretli, aby rozpoznali kánon a rímskokatolíckym náboženstvom, nie je žiadne logické prepojenie. 2. Neexistuje ani len náznak pri žiadnom známom koncile, že by prikladal sám seba alebo svojím rozhodnutiam takú úroveň autority, ktorá by bola rovnocenná s Písmom. 3. Žiaden snem nikdy o sebe neprehlasoval, že je neomylný. 4. Dávno pred tým, než sa objavilo rímskokatolícke Magistérium, Ježiš potvrdil kánon Starej Zmluvy. Kristus sa často odkazoval na Starý Zákon a rozoznával jeho autoritatívnu váhu ako váhu pravého Slova Božieho. „Ak tedy tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Písmo nemožno zrušiť…“ (Ján 10:35). Tých 39 kníh Starého Zákona bolo rozpoznaných židovskou komunitou, ktorej bolo zverené spravovanie Božích výrokov (napr. Rímskym 3:2). Takisto ich rozoznal Ježiš Kristus a jeho apoštolovia, ktorí z nich neskôr obsiahlo citovali, aby tak podporili vierohodnosť toho, že Kristus je vyplnením prorockého slova. Duch Boží spôsoboval, aby každý skutočne veriaci rozoznal starozákonný kánon. Je to práve Duch Boží, ktorý usviedča, že hovorené slovo (a neskôr písané slovo) Božie je skutočne vydýchnuté Bohom (napr. 2 Timoteovi 3:14-17). Dávno pred tým, ako si náboženstvo Ríma otvorilo svoju predajňu, Slovo Božie hľadali a poslúchali tí, ku ktorým Boh poslal Svojho Ducha. 5. Dávno pred koncilom v Nicei v roku 325 po Kr. alebo v Hippo (393), alebo v Kartágu (397) bolo 27 kníh Nového Zákona rozoznávaných za autoritatívne. Raní cirkevní otcovia od Ireneja po Cypriána už vtedy používali Písma nato, aby chránili Kristove stádo pred omylmi. 6. Medzi Bibliou a Duchom Svätým je neodmysliteľný súlad. Je to Duch, ktorý usviedča ľudí, že to, čo povedal Kristus, je pravda. To, čo povedal Kristus, je teraz zaznamenané v Biblii. Biblia tvrdí, že je napísaným Slovom Božím. Všimnite si Pavlove slová: Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti; …
2. Timoteovi 3:16. Na Ducha Božieho nesmieme hľadieť ako na „Osobu“, ktorá je mimo Písma a teda môže byť použitá ako dôkaz na zrušenie Sola scriptura! Naopak, Duch Svätý je „Osoba“, ktorá pracuje vo vnútri srdca a potvrdzuje Sola scriptura! Harrison sa mýli, keď usudzuje, že Duch ruinuje Sola scriptura, keďže sa nachádza mimo napísaného slova. Doktrína Sola scriptura nebola nikdy vyjadrená v takom zmysle, aby vystrčila Boha von! Harrison si myslí, že Duch Svätý je mimobiblická autorita, ktorá zhadzuje Sola scriptura. Myslí si to kvôli tomu, že je schopný oddeliť Ducha Svätého ako tretiu osobu Trojice od Písma. Harrisonova logika hovorí, že Duch Svätý sa nachádza mimo Bibliu a bez Ducha Svätého nie je možné žiadne potvrdenie jedinečnosti Biblie. A z toho dôvodu je Sola scriptura porazená! Katolík sa dopúšťa základnej chyby v tom, že úplne zle zaobchádza s tým, ako sama Biblia svedčí o svojej totálnej jedinečnosti. Harrison nemá pravdu, keď si myslí, že napísané Slovo dostáva nový doklad vierohodnosti z účinkovania Ducha Božieho. Harrison sa mýli, keď sa domnieva, že Duch Svätý pridáva nové zjavenie, líšiace sa od toho, ktoré už je v Písme. Duch Svätý nepridáva nič nové. On nie je nejaká vonkajšia sila, ktorá by pridávala k Písmu to, o čom sa v Písme nehovorí! Písmo hovorí, že je inšpirované Bohom. Kristus potvrdil Starý Zákon. Nový Zákon o sebe tvrdí, že je inšpirované Božie slovo. Všetky cirkevné snemy sa skláňali pred jeho autoritou. Aktivita, ktorou sa prejavuje Duch Svätý a ktorú Slovo nedokáže vykonať, spočíva v tom, že osvetľuje tieto pravdy pre duchovne mŕtvu dušu. Keď povieme „jedine Biblia“, myslíme pod tým, že je to jediný predpis, nariadenie, rozkaz, smernica, svedectvo (písané alebo ústne), ktoré nesie pečať pravej inšpirácie. Sola scriptura znamená, že jedine Biblia má právomoc finálneho odvolacieho súdu vo veciach viery a doktríny. Duch Svätý je nevyhnutný činiteľ, ktorý otvára srdcia, aby uverili Slovu. Súčasťou viery v Písmo je veriť tomu, čo hovorí samo o sebe! Duch Svätý dosvedčuje pravdu Božieho Slova vo všetkom tom, o čom už svedčí samo o sebe (napr. Ján 14:16, 26; 15:26). 7. Reformátori boli bez najmenších pochýb presvedčení, že Cirkev Božia bola ustanovená Slovom Božím. Katolík tu zlyháva. Nádeja sa presvedčiť nás, že ľudské snemy, údajne plne inšpirované, dodali hodnotu tejto knihe prípadne, že sa zvolávali ako keby kvôli tomu, aby nám dali Bibliu. Katolík je taký odvážny, že trvá na tom, že títo muži boli inšpirovaní katolíci! My si myslíme, že neboli! Slovo Božie, ktorým prehovoril najskôr jeho Syn, bolo neskôr hovorené skrze apoštolov a nakoniec napísané pod inšpiráciou, sa rozoznáva ako pravé vďaka dielu Ducha Božieho, ktorý pôsobí v srdciach ľudí, čo patria Bohu. Váha a veľkosť autority je obsiahnutá priamo v Slove. Rozoznali ju tí, u ktorých sa Bohu zaľúbilo, aby im to zjavil cez Ducha Svätého. 8. Je chybou predpokladať, že Písma samé nekladú hranice pre zjavenie od Boha. Naopak, túto hranicu určujú samými sebou ako jediným napísaným Božím zjavením. Razantne sa bránia pred každým, kto by k nim chcel niečo pridať! Písma sú meradlom, podľa ktorého sa všetky ostatné písomnosti, alebo takzvané inšpirované tradície, musia merať. Písma sú dostačujúce pre vieru a konanie. Nič viac nepotrebujeme. Všetky ľudské myšlienky sa musia hodnotiť Písmom. Najdôležitejšia otázka je: „Čo hovorí Slovo?“. Bob Morey nám to zdôrazňuje vo svojom článku z časopisu The Researcher: „Fráza, „ako je napísané“, je použitá 46-krát; „Písmo hovorí“, je použité 7-krát; „podľa Písem“ 3-krát; a „zákon a proroci“, je v Biblii použité 38-krát.“[7] V kontraste k tomu sa v Biblii nikde nenachádza žiadna odvolávka na nejaký koncil, ustanovizeň, Magistérium alebo zjazd, ktoré mali obdržať Božiu záväznú vôľu! Dokonca aj snem v Jeruzaleme bol ukončený na základe toho, čo hovorilo Písmo! (viď. Skutky 15). Sola scriptura nepohnute stojí ako zvrchovaný princíp, keďže nič nemá autoritu rovnú Písmam. Na záver skonštatujeme, že najhlavnejší bod Harrisonovho argumentu, podľa ktorého Sola scriptura zlyháva, pretože Duch Svätý sa nachádza mimo Biblie, nie je udržateľný. Je to práve Duch Svätý, ktorý zostavuje kánon biblického textu prostredníctvom toho, že vnútorne osvetľuje dve pravdy. Prvou pravdou je, že existujúci kánon má byť rozoznaný ako Slovo Božie v jednotlivcoch pod vedením Ducha. Druhou pravdou je, že tento kánon stojí nad cirkvou ako jediná, samo sa dokazujúca, neomylná príručka pre cirkev v záležitostiach týkajúcich sa spasenia. Biblia informuje svätých o záležitostiach viery a učenia. Vystrojenie svätých na prácu služby je v rukách obdarených mužov a žien pod autoritou Biblie. Rímskokatolícke náboženstvo si želá postaviť sa nad Bibliu tým, že si vyhradzuje právo na pridávanie ďalších písomností a vytváranie svojich vlastných na základe údajne neomylného Magistéria a pápežskej neomylnosti. Váhu autority, ktorú Písma vyhradzujú len pre samotné Písma (napr. 2. Timoteovi 3:16; Ján 10:35; Matúš 5:17,18; 2. Petra 3:15,16 a 1. Timoteovi 5:18), uchvacuje Magistérium katolíckeho náboženstva. 2. Timoteovi 3:16–17 Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený. 1. Timoteovi 5:18 Lebo písmo hovorí: Mlátiacemu volovi nezaviažeš úst, a: Robotník je hoden svojej mzdy. Ján 10:35 Ak tedy tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Písmo nemožno zrušiť – Matúš 5:17–18 Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane. Vedenie katolíckeho náboženstva sa samo stavia na miesto Biblie, aby sa tak stalo najvyšším posudzovateľom a autoritou medzi prívržencami katolíckeho náboženstva. Učiteľská autorita katolíckeho náboženstva prehlasuje, že „dala“ svetu Bibliu a nárokuje si taktiež neomylnosť pri „vykladaní“ Biblie! Kresťan však nebude prehlasovať žiadnu svoju neomylnosť a to ani v rozoznaní kánonu. Namiesto toho bude tvrdiť, že kánon, ktorý rozoznal, je jediná neomylná vec! Toto rozpoznanie je nadprirodzene umožnené Duchom Svätým, nie ako niečo nové, akoby to nebolo v Biblii, ale ako potvrdenie samotných výrokov Biblie. Katolík si myslí, že to je seba–zničujúce, keďže to do celého procesu uvádza Ducha Svätého. Naša odpoveď je „nie“. Duch neprináša nič nové, okrem nových očí, ktoré sú schopné uvidieť to, čo je už napísané! Všetci raní kresťania, ktorí uverili, že knihy Biblie patria do kánonu, boli zachovaní v ich rozhodnutí Duchom Božím. Ani dnes to nie je inak. Duch Svätý presviedča každého jednotlivca, že Text, ktorý máme, je pravý. Námietka katolíka sa zrúti, keď pochopíme, že Duch Svätý prináša iba to, čo už je jasne napísané. Nikto nemôže oddeliť Slovo Božie od svedectva Ducha Božieho o nič viac, než nemôže oddeliť slnko od svetla, ktoré vyžaruje. Takto hovoríme, že samotný Text má váhu autority. Keď Duch osvetľuje túto pravdu, ustanovuje Sola scriptura. Každý raný cirkevný snem sa začal s rozpoznaným textom. Napriek tomu, že katolík sa odvoláva na logiku, jeho postoju chýba logická i biblická podpora. Spolieha sa na to, čo nazýva „neomylní pápeži a koncily“, aby neurobil žiadnu chybu vo voľbe kánonu. V skutočnosti sa jeho logika deformuje. Žiaden raný snem nikdy nevyhlásil, že je neomylný. Aby Katolík mohol udeliť autoritu súčasnému Rímu, musí dať dávnoveku to, čo sám sebe nedáva! Okrem toho sa v Slove Božom nevyskytuje nič, čo by hoc aj hmlisto naznačovalo, že by Boh dal niekomu neomylnosť. O to menej koncilu. Čo ak sa zvolá ďalší koncil a vyhlási, že existujúci Text je nedostačujúci alebo, že potrebuje byť skrátený? Vyhovie sa tomuto snemu? Biblia, ktorú Kristove Telo prijíma ako celok v rozsahu 66 kníh, neobsahuje žiadne také doktríny, ako sú apoštolská postupnosť, neomylnosť pápeža, nepoškvrnené počatie Márie, uctievanie relikvií a obrazov, nanebovzatie Márie, apokryfné knihy, sviatostné kňazstvo na prinášanie obetí, prepodstatnenie, očistec a nespočetné ďalšie výmysly rímskokatolíckeho náboženstva. Bez správnej doktríny Sola scriptura má Rím neobmedzenú voľnosť donekonečna ustanovovať „tradičné pravdy.“ Táto voľnosť pridávať k tomu, čo už bolo rozoznané ako „dostačujúce“, zaniesla Rím k nepredstaviteľným herézam a ohavnostiam. Bez Sola scriptura tu máme pan–katolicizmus, t.j. všetko, čo povie Rím, platí! Harrison je natoľko presvedčený o tom, že Biblia nie je nič viac ako len pomocný prídavok ku katolíckemu náboženstvu, že prináša toto šokujúce vyhlásenie: „Uctievanie Márie a svätých, pápežský nárok na univerzálnu právomoc na základe božského práva, ktoré patrí Petrovmu nástupcovi, autorita Tradície rovnocenná s Písmom, očistec a modlitby za mŕtvych, eucharistická obeta a rád sviatostného kňazstva, ktoré prináša obete, rehoľníctvo, uctievanie obrazov a relikvií – toto všetko boli BEŽNE ROZŠÍRENÉ ČRTY CIRKEVNÉHO ŽIVOTA V ČASE, KEĎ DOŠLO K USTÁLENIU KÁNONU NOVÉHO ZÁKONA.“[8] Žasneme. Ani pri jednej z vyššie spomenutých vecí nie je žiadny náznak, že by to boli biblické doktríny. Katolík je nútený povedať, že tieto praktiky časovo predchádzajú Bibliu, a preto sú s ňou na rovnakej úrovni! Sánka nám hlboko ovisla v nemom šoku, keď si zrazu uvedomíme, že toto je tá katolícka „logika“. Keď učenie nesúhlasí s Bibliou, jednoducho povedz, že predchádza Bibliu! Ale moment! Kde je dôkaz, že takéto veci sa robili v ranej cirkvi? Alebo lepšie povedané, kde je ten dôkaz, že praktizovanie týchto vecí (a žiaden taký neexistuje), by mohlo byť doložené ako oprávnená časť Božieho zjavenia? Kresťan vie, že takýto dôkaz nemáme. Ako to vieme? Vieme to, pretože máme neomylnú učebnicu, ktorá je inšpirovaná Bohom, aby uchránila cirkev pred výmyslami človeka. Tieto praktiky a doktríny nemôžu byť podložené Slovom Božím. Biblia ich označuje za náboženské predstavy ľudí, ktoré nie sú z ruky Božej. Ak nejaká ľudská tradícia podvracia evanjelium Ježiša Krista, treba ju zamietnuť. Zotrvávame v napätom očakávaní toho, čo vylosuje ďalší pápež alebo koncil ako svoj príspevok ku tradíciám a dekrétom. Takáto je nepretržitá rímska Odysea. Rím vodí svojich priaznivcov cez labyrint vždy sa meniacich náboženských predstáv a praktík, ktoré sú Písmam cudzie. Biblická terminológia opisuje v Matúšovi 15:1–6 takéto praktiky ako „ustanovenia ľudí“! Matúš 15:3 „A on odpovedal a riekol im: Prečo aj vy prestupujete prikázanie Božie pre svoje podané ustanovenie?“ [1] This Rock, december 1992, str. 8 [2] This Rock, december 1992, str. 8–9 [3] This Rock, december 1992, str. 9 [4] This Rock, december 1992, str. 9 [5] This Rock, december 1992, str. 9 [6] This Rock, december 1992, str. 10 [7] The Researcher, január – február 1993, str.1 [8] This Rock, december, 1992, str. 12 (dôraz pridaný autorom)

CWRC, P.O. Box 6409, Rutland, VT 05702, U.S.A. http://www.cwrc-rz.org/

Tento dokument je voľne šíriteľný a kopirovateľný v nezmenenej podobe. Nemožno publikovať za účelom dosahovania zisku bez súhlasu autora, resp. prekladateľa.

	Hledej
	Je a svátek má Rostislav. Vytvoření registrace