Grano Salis - Kňazi, ktorí vyrušujú

poslal laco

Kňazi, ktorí vyrušujú

príbehy štyroch katolíckych kňazov Katolícka cirkev na Slovensku je na prvý pohľad pevná ako monolit. O tom, čo sa deje v jej vnútri, sa verejnosť takmer nič nedozvie. Pochybnosti sú neprípustné, o homosexualite, celibáte či iných témach sa nesmie hovoriť ani pošepky. A napriek tomu sú kňazi, ktorí sa odvážia hovoriť otvorenejšie a bez tradičnej autocenzúry. Robia to preto, lebo sú presvedčení, že cirkev sa má vyvíjať, tradičné dogmy sa majú meniť tak, aby sa prispôsobili dynamickým zmenám v našom svete. Chcú, aby sa kresťanstvo, cirkev a katolicizmus priblížili k človeku a aby aj katolícka verejnosť mohla rozhodovať o tom, aká bude ich cirkev. Sú za dialóg aj s neveriacimi. Kto sú títo slovenskí kňazi a kde žijú? Niektorí v Rakúsku, niektorí v najzastrčenejších dedinkách, niektorí aj v Bratislave, ale bez farnosti.

Rúcho nenosím stále. Pätnásť kilometrov odtiaľto je pútne miesto, kde robievame púť pre mladých na bezmotorových dopravných prostriedkoch. Prišiel som tam v krátkych džínsch a tričku a hneď som išiel do sakristie, lebo som slúžil omšu. Akurát tam bol biskup, ktorý len povedal: Takto sa pracuje s mladými! Nechcem dávať rady, ľudia si potrebujú nájsť vlastnú cestu, na ktorej ich budem rád sprevádzať. Povedať im, že Boh si ich cení takých, akí sú, nech nemajú strach, že ich potrestá "pánbiček na obláčiku".

Príbeh prvý: Gabriel Kožuch z farnosti Andau v Rakúsku „Slovenská cirkev sa stále snaží uplatňovať svoj vplyv v politickom živote a ostáva klerikálna - čo sa povie v Ríme, to povedia kňazi, a to ľudia prijmú,“ hovorí mladý kňaz Gabriel Kožuch. Slovenskí veriaci ho nepoznajú - jeho farnosť je totiž v rakúskej dedine Andau. Je jedným z tých, ktorí pre svoje názory, kontakty a postoje museli štúdium v bratislavskom seminári prerušiť. Keď prechádza v Bratislave okolo seminára, ešte vždy mu zviera žalúdok. „Na škole to vyzeralo presne ako za čias totality, všetko ňou bolo presiaknuté.“ Spomína, ako museli stále chodiť v sutane, v kaplnke aj jedálni mali zasadací poriadok, poobede povinné dvojhodinové vychádzky v skupinke, aby nikto nechodil sám, vyše troch hodín denne povinné modlitby. Od rektora bratislavského seminára hneď po nástupe do školy počul, že študenti už viac nemusia myslieť, lebo oni budú myslieť za nich. „Systém sa mi vždy zdal zastaraný. Povedal som si, že ako kňaz sa môžem pokúsiť niečo v ňom meniť. Šesť rokov nejako ten seminár vydržím. Nebolo to však také jednoduché, ako som si predstavoval. Arcibiskup Sokol si nás v ročníku po jednom volal a pýtal sa: ‘Povedzte, ktorý z vás je tým hnilým jablkom? Lebo ak je jedno jablko hnilé, nakazí aj ostatné.’ Vnímal som to ako psychický nátlak.“ Čo myslel arcibiskup tými hnilými jablkami? „Ľudí, ktorí si zo Západu nechajú doviezť knižky a chcú zaviesť ‘zhnitú’ západnú kultúru na katolíckom Slovensku,“ hovorí farár Kožuch. Gabriel Kožuch v seminári skončil pretože sa rozhodol, že cez prázdniny spolu s ďalšími navštívi slovenské farnosti v Amerike. Pred odchodom zašli za arcibiskupom, lebo podľa nariadenia sa každý, kto chce stráviť v zahraničí čo len deň, musí od neho vypýtať. „Odpoveď bola: Neexistuje. Vedel som, že ak neposlúchnem, vyhodí ma.“ Týždeň po tom, čo sa vrátili, prišiel list, že do seminára sa už nemusia vrátiť. Miesto na doštudovanie našiel Kožuch až vo viedenskom seminári. Atmosféra, prístup a kvalita sa podľa neho s bratislavským nedá ani porovnať. „Biskup nám tam daroval dôveru a predpokladal, že ju nestratí.“ Myslí si, že na Slovensku sa onedlho prejaví nedostatok kňazov. Ich priemerný vek je vysoký a študentov na teológii je stále menej.

O tom, že by sa vrátil na Slovensko, neuvažuje. „V našich ľuďoch je strach začať niečo nové, lebo čo ak to nevyjde?“ Nechcel by byť len tým, kto v nedeľu odslúži omšu a zavrie sa na fare. Hlavne by sa nevedel vrátiť späť do systému zmýšľania slovenskej katolíckej cirkvi. „Požiadavky, ktoré sa riešia tu, v Rakúsku, nevyhovujú klasickému ponímaniu cirkvi - aby bolo v cirkvi viac demokracie, aby aj ženy boli svätené za kňazov, aby bol celibát zdobrovoľnený, aby sa prehodnotilo chápanie sexuality. Rieši sa otázka volenia biskupa, ku ktorému by sa mohli vyjadriť farnosti a nedosadzoval ho pápež.“ Za tým všetkým stoja veriaci ľudia, ktorých zaujíma, za čo si platia cirkevnú daň. Rakúski veriaci sami určujú aj chod a aktivity fary. Hovorí, že v Andau mal ľahkú východziu pozíciu. „Môj predchodca s ľuďmi takmer nepracoval. Tešili sa, že príde nový farár.“ Aj tam sú kostoly klasické - cez všedný deň omše pre babky a ostatní prídu v nedeľu, keď nemusia robiť do noci na poli. „Mladí chodia aj v iné dni, ak sa spraví niečo zaujímavé - dobré texty, hudba, pantomíma, divadlo na spestrenie,“ hovorí kňaz. Cestou zdraví obyvateľov a ukazuje na krajinu, kam chodieva behať. Cirkev by sa mala reformovať stále, hovorí mladý kňaz. „Evanjelium nemôžeme hlásať rečou, ktorá platila pred päťdesiatimi rokmi. Na cirkvi mi prekáža ten strach - čo ak to nevyjde? Veď nikde nie je napísané, že my nemôžeme mať neúspechy. Posledné aféry v Rakúsku primali ľudí zaoberať sa cirkvou a jej nevyhovujúcou situáciou.“ Kam až môže zájsť modernizácia katolíckeho sveta? Gabriel Kožuch je presvedčený, že doba si hranice určí sama. Stačí, ak je človek otvorený a má chuť a odvahu na dialóg.
„Myslím, že katolícka cirkev je v kríze, ale to jej bytie v kríze nevidím tragicky. Je to totiž obrovská možnosť nápravy.“

Zamiešal som sa do problematiky čisto občianskej spoločnosti - do bezpečnosti cestnej premávky. Čo vy tu hľadáte? dostal som otázku a vtedy som si uvedomil, že v mysliach mnohých ľudí na Slovensku ešte stále patrí cirkev do kostolov a do občianskeho sveta nemá čo povedať.

Príbeh druhý: Marián Prachár - disident vo vlastnej cirkvi Marián Prachár je podnikavý farár. Vo Veľkých Ripňanoch urobil zo starej fary reštauráciu. A v novopostavenej budove zriadil bazén. Ten je už zatvorený a jeho preložili do inej dediny. Aktívny kňaz dnes pôsobí na maličkej farnosti v Beladiciach. S farníkmi by rád diskutoval, ale im stačí, že odslúži omše, pokrstí, zosobáši, pochová. „V malej komunite som nepohodlným. Ak na dedine poviem, že pozemok nemusí slúžiť len na pestovanie jabĺk a kapusty, ale aj ako ihrisko, beriem im niečo, na čo sú zvyknutí. Vedel by som si predstaviť aj kladenie dôrazu na niečo iné, ako len na sviatostnú pastoráciu. Viac než do sakrálnych priestorov investovať do ľudí.“ Podľa čoho sa rozhoduje, ktorý farár kam pôjde, mu nie je jasné. „Bolo by zaujímavé vedieť, podľa akého kľúča sa prideľujú fary,“ hovorí Marián Prachár. „Prečo sa vrchnosť neopýta, kam by kňaz chcel ísť slúžiť, či mu vyhovuje menšia obec, mesto, práca s mladými, starými ľuďmi?“ Farár Prachár cíti, že má na viac, ale okrem podobne cítiacich kolegov to nikoho nezaujíma: „Z priestorov, kde by sme mohli robiť viac, zo spoločnosti, kde pulzuje život a kde je väčší záber činnosti, sme boli vytlačení na perifériu, kde zápasíme s existenčnými problémami.“ Zle kádrové posudky mal už za komunizmu a neodmietal ho len štát. Napriek tomu nečakal, že aj po páde komunizmu ho budú vo vlastnej cirkvi odmietať. „Vyrušujeme ich a na spoluprácu nás neprizývajú radi. Nepýtajú sa nás na názor, kým ho sami nepovieme,“ hovorí o sebe a o kolegoch, ktorí vidia pole pôsobnosti kňazov širšie než len sobášny obrad v kostole. „Život sa predsa odohráva od rána do večera aj v sociálnej a politickej rovine. Tam by sme mali byť tiež prítomní a vyjadrovať sa.“
Katolícka cirkev podľa neho považuje za „liberála“, ako sa teraz módne označuje každý trochu slobodnejšie uvažujúci človek, „už aj kňaza, čo si niečo iné oblečie, alebo dá na oltár o jednu sviečku menej“. Marián Prachár však nepripúšťa, že by sa slobodným myslením zriekal zásad kresťanstva. „Som presvedčený, že sú stále dobré a potrebné, ale chcem ich napĺňať inak a v tom je trošku slobody.“ Ako? „V komunikácii s ľuďmi neodmietam tých, ktorí neprijmú celý ‘balík’ našich názorov, ale som rád, že môžem ponúknuť aspoň kúsok.“
Nie sme geto, hovorí a na rozdiel od konzervatívnych kňazov nemá radikálne kritériá na to, s kým sa bude rozprávať, koho do kostola pustí a koho nie. „Možno príde čas, keď si uvedomia, že ich neohrozujeme. Zatiaľ sme len perspektívnych teológov vytlačili a oni odišli na Západ.“ Keby mohol na súčasnom stave katolíckej cirkvi niečo zmeniť, chcel by, aby pružnejšie reagovala na vonkajší svet. Aj cirkev je podľa neho organizácia, ktorá by mohla šliapať ako dobre prosperujúca firma. A potrebuje zlepšiť aj komunikáciu: „Dostali sme pravdy a dogmy, aby sme ich strážili pre ľudí, ale tí, pre ktorých sú, im prestali rozumieť, lebo neznejú v reči súčasnosti.“

Rakúska cirkev situáciu s nedostatkom kňazov rieši tak, že zamestnáva pastorálnych asistentov a asistentky. Kňazi slúžia omše, sobáše, obrady, a pastorálni asistenti sa starajú o život cirkevnej komunity vo farnosti. Venujú sa projektom mimo kostola, navštevujú rodiny veriacich alebo novoprisťahovaných. Marek Zelíska robí s mládežou a deťmi, vedie biblické hodiny.

Príbeh tretí: Marek Zelíska - asi sa priveľa pýtal „Študoval som dva roky na Slovensku, v seminári v Bratislave, kým mi štúdium na podnet rektora a s požehnaním biskupa Sokola neprerušili,“ napísal nám mladý pastorálny asistent Marek Zelíska. Dnes pôsobí na rakúskej farnosti v Pinkafelde. Ako farárov spolupracovník robí s mládežou, deťmi, vedie biblické hodiny. Prečo ho z bratislavského kňazského seminára vyhodili, to sa dodnes nedozvedel. Hovorí, že zo všetkých strán boli tlaky, aby podpísal, že chce štúdium sám prerušiť. Nakoniec vďaka istému profesorovi z Viedne doštudoval v Rakúsku. „Rozdiel medzi štúdiom vo Viedni a Bratislave je ako vysoká a základná škola,“ hovorí. Jeden semester strávil aj v nemeckom Tübingene, teda v krajine, kde sa o možných reformách cirkvi medzi teológmi aj veriacimi veľa diskutuje. „Dôvodom na moje vylúčenie boli určite aj kontakty s ľuďmi, ktorí sú pre arcibiskupa nepríjemní, ale asi aj to, že som sa priveľa pýtal,“ domnieva sa Zelíska. Aj v Rakúsku sa na dráhu kňaza dáva čoraz menej mladých mužov. Nie každý z nich je ochotný vstúpiť do celibátu a prijať iné obmedzenia. Rakúska cirkev situáciu rieši tak, že zamestnáva čoraz väčšie počty pastorálnych asistentov a asistentiek. Kňazi sa venujú sakramentálnej pastorácií, čiže slúžia omše, sobáše, obrady, pastorálni asistenti zveľaďujú život cirkevnej komunity vo farnosti. Venujú sa projektom mimo kostola, navštevujú rodinu veriacich alebo novoprisťahovaných, redigujú farské časopisy, alebo robia webovú stránku farnosti. Mareka Zelísku prednedávnom zvolili za šéfa pastorálnych asistentov v diecéze. Okrem toho pracuje pre farské rady, pre ktoré robí supervíziu a dáva im spätnú väzbu pôsobenia fary v obci. Diaľkovo sa zdokonaľuje v poradenstve a vedení rozhovoru. „Pracovná klíma v slovenskej cirkvi v porovnaní s rakúskou vyzerá ako v pralese. Z historického hľadiska sa to však dá pochopiť. Ešte stále vládne stará garnitúra biskupov a väčšina z nich nič iné nezažila. Oni ešte nevyšli zo sakristií, kam ich zo spoločnosti vytlačili komunisti. To, že cirkev je aj celkom normálna organizácia, kde treba niekedy viac ako len vysviacku, sme na Slovensku ešte tiež nahlas nepovedali.“ Všimol si tiež, že aktivitám v Rakúsku sa dostáva podpory, na Slovensku by sa v takom prípade cítil skôr brzdený. „Ak by som niečo v slovenskej cirkvi mohol zmeniť, tak by som napríklad umožnil denné teologické štúdium všetkým - ženám i mužom.“ Teologickej fakulte by prial väčšiu nezávislosť od biskupa. Namiesto dosadzovania kňazov do farností by chcel, aby aj farské rady mohli spolurozhodovať o tom, kto príde do farnosti. O tie by sa podľa neho mohli kňazi uchádzať podľa záujmu.
„Tieto otázky sú tu, v Rakúsku, už dávno vyriešené. A na Slovensku sa hádame, či môžu dievčatá miništrovať, alebo či môžeme prijímať hostiu na ruku. Absurdné!“

„Liberál je dnes nálepka, ktorá sa používa na každého, kto nám z rôznych dôvodov nevyhovuje, ale nik nevie, čo sa pod tým myslí. Seba vnímam ako kňaza, ktorý chce byť vnímavý ku kolobehu ľudských dejín a zároveň chcem vnímať znamenia čias. Neviem ako to nazvať. Mám niečo, čo môžem ponúknuť a som presvedčený, že aj ten, kto má iný názor, mi môže niečo dať a obohatiť ma. Nikdy nestojím s morálnou ani dogmatickou nadradenosťou nad spoločnosťou. Ako si ma kto označí, to už nie je môj problém."

Príbeh štvrtý: Ján Krstiteľ Balázs - bez odvahy niet práva „21. januára 1996 som mal kázeň, ktorú vysielal Slovenský rozhlas. V tom období sa diali rôzne veci, voči ktorým človek nemôže byť ľahostajný - únos prezidentovho syna, rozkrádanie spoločného majetku, diala sa jedna neprávosť za druhou,“ hovorí kňaz Ján Krstiteľ Balázs, ktorý si za svoju panychídu za Róberta Remiáša vyslúžil trestné oznámenie od Mečiara a Lexu. Kňaz z rádu Františkánov, ktorého vypočúvala Slovenská informačná služba a jeho nadriadení ho poslali na faru do Fiľakova a potom do Prešova, je už rok naspäť v Bratislave, ale bez možnosti verejne pôsobiť. „Bez nejakého argumentu, bez dôvodu na papieri.“ V osudnej rozhlasovej kázni cítil potrebu prepojiť biblickú skúsenosť s vlastnou skúsenosťou a našou realitou. „Ak hovoríme o pravde len abstraktne, ak nemáme odvahu vztiahnuť ju aj na nepríjemné skutočnosti, potom o tej pravde nemáme právo hovoriť.“ Kázeň vyvolala obrovskú reakciu - negatívnu, ale aj pozitívnu. Na arcibiskupský úrad posielali ľudia petície na jeho podporu, lebo arcibiskup Sokol sa v televízii o jeho kázni vyjadril ako o nerozumnom kroku. Vedenie rádu ho poslalo preč z Bratislavy. „Moji predstavení vtedy dôvod popreli, ale o niekoľko rokov sa mi priznali, že to bolo z politických dôvodov,“ hovorí. Po piatich rokoch na fiľakovskej fare ho preložili na dva roky do Prešova. „Tam sa pomerne rýchlo naplnil kostol mladými ľuďmi a ľuďmi strednej generácie. Na liturgie chodili profesori, bohoslovci, filozofi aj politológovia. Ľudia, s ktorými sme spolu niečo tvorili.“ Po dvoch rokoch bol z Prešova preložený späť do Bratislavy. Oficiálne pre prácu vo vydavateľstve, no mnohí to komentovali tak, že na tom nástojili jeho kolegovia - paradoxne - pre plný kostol počas omší. Balázs priznáva, že k veriacim aj neveriacim a k úlohe kňaza pristupuje neštandardne. „Hľadám možnosť spolucítenia. Nechcem k nim pristupovať s nadradenosťou, chcem počúvať aj druhú stranu.“ Dnes je šéfredaktorom knižného vydavateľstva Serafín. Hovorí: „Tú prácu robím rád, ale nemožnosť vykonávať to, k čomu som bol vysvätený, je ubíjajúca. Existencia dôvodov, prečo nemôžem slúžiť omše a mať kázne, je ubíjajúca. Oficiálne mi nebol predložený nijaký právny argument.“ Čo nevyhovuje jeho nadriadeným? „Nehovorím frázy ani klišé. A hovorím aj o veciach, ktoré sa v spoločnosti dejú a trápia nás. Boh nie je abstraktný, je prítomný uprostred našich dejín. V mene toho v dejinách neraz prehovorili tí, ktorí upozornili, že niečo nie je v poriadku.“ Františkánsky rád, ku ktorému Balázs patrí, pôsobí vo svete aj ako mimovládna organizácia pre ľudské práva, sociálnu a ekologickú solidaritu, jedna misia funguje pri OSN. V tomto duchu pochopil náplň svojej práce aj Balázs. „Premýšľať o Bohu aj na kazateľnici, znamená, že reč je o našich dejinách, živote a solidarite s tými, ktorí trpia, a o našom duc*****m a ľudskom zrení.“ O viere, ku ktorej podľa neho patrí rovnako hlboký duchovný aj sociálny rozmer, hovorí v zmysle praktickom i mystickom, duc*****m. „K témam, na ktorých si jedna alebo druhá strana rada prihrieva svoju polievočku, nemám potrebu sa vyjadrovať,“ hovorí o kauzách dotýkajúcich sa cirkvi, ktoré v poslednom čase prebehli médiami. „Sú iné problémy, o ktorých by sa malo hovoriť. Napríklad o odluke cirkvi od štátu, o úrovni teológie na Slovensku a podobne.“ „Blbá nálada“ okolo katolíckej cirkvi na Slovensku podľa neho vyplýva z celkového zlého pocitu, ktorý tu máme. Negatívne skúsenosti a k tomu škandály cirkvi v Amerike a Rakúsku navodili dojem, že inštitúcia cirkvi je v kríze. S tým hlboko nesúhlasí. „Je množstvo iných ľudí, ktorí v rámci cirkvi zápasia za ľudské práva, ekológiu, robia charitu, mnoho pozitívnych vecí, ktoré by vyvážili tie negatívne. Samozrejme, sú aj udalosti, o ktorých treba veľmi vážne premýšľať a debatovať. Môžu sa stať šancou na zrenie a očisťovanie.“

Záver arcibiskupa: My sa snažíme O reakciu na tvrdenia kňazov sme požiadali aj arcibiskupa Mons. Jána Sokola. Redakcia mala snahu dať arcibiskupovi rovnaký priestor na vyjadrenie názoru, ako mali kňazi. Na osobné stretnutie však nemal čas, otázky sme mu teda poslali len faxom. Aké sú vaše kritériá pri výbere ľudí, kňazov, na jednotlivé miesta pôsobenia? Tak ako každý vysokoškolsky vzdelaný človek po ukončení vysokej školy by mal byť schopný nastúpiť na ktorékoľvek miesto, tak aj každý kňaz by mal byť pripravený zaujať ktorékoľvek miesto v tej-ktorej diecéze. V cirkevnej oblasti musíme však brať ohľad aj na povahové vlastnosti, ktoré sú mimoriadne dôležité na oslovenie veriacich. Preto sa zadelením vysvätených kňazov na miesta v diecéze zaoberá komisia, ktorá ich podľa relácií predstavených zadeľuje na miesta pôsobenia. Nie každý je stavaný pre pôsobenie v meste, iný zasa nie je stavaný na dedinu. Príchod nových kňazov po kňazskej vysviacke vyžaduje pohyb tých, čo už boli na pôsobiskách. Niektorí nastupujú po niekoľkoročnej praxi za duchovných správcov farností. V minulosti bola prax omnoho dlhšia ako teraz, lebo bol relatívne väčší počet kňazov. Žiaľ, teraz ich musíme dávať na faru niekedy už po troch rokoch od vysviacky, pričom sa snažíme, aby mal každý absolvované aspoň tri miesta kňazskej praxe, a tak mal aj skúsenosti z viacerých miest. Ani to však nemožno vždy dodržať, lebo v Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze je ešte stále nedostatok kňazov, ešte stále je vyše osemdesiat farností neobsadených. Tí, čo nastupujú po tejto praxi, vyvolajú automaticky pohyb - preloženie tých, ktorí už niekoľko rokov pôsobili ako správcovia farností.
Inokedy tento pohyb vyvolá odchod starších kňazov na odpočinok alebo aj na smrť. Ako vnímate názory hovoriace o potrebe modernizácie cirkvi, ako sa pozeráte na aktívnych kňazov, ktorí, ako sa zdá, nemajú na svoju činnosť toľko priestoru, koľko by mohli dostať? Je isté, že skoro každá farnosť by chcela mať mladého, aktívneho kňaza. Ani to nemožno splniť. Je isté, že nemôžeme žiadať od introvertnej povahy to, čo od povahy živej a komunikatívnej. Ani ho nemožno nechať bez zadelenia. Ako sa len ľudsky dá, usilujeme sa o to, aby sa každý dostal na správne miesto. Kresťanstvo a vízia demokracie po 15 rokoch Kňazi, ktorým záleží na tom, aby bolo kresťanstvo živou súčasťou života Slovenska a nielen historickou relikviou či moralizujúcou dekoráciou, sa snažia o dialóg nielen medzi sebou, ale so spoločnosťou. Jedným z pokusov hovoriť o úlohe kresťanstva v demokracii bola aj nedávna konferencia, ktorú v Marianke pri Bratislave pri príležitosti 15. výročia novembra 1989 zorganizovali Centrum pre európsku politiku a Teologické fórum.
Okrem kňazov Karola Moravčíka a Jána Sucháňa na ňom vystúpil aj Daniel Kroupa, významný český filozof a senátor. Pripomenul, že po revolúcii mala cirkev veľký morálny kredit, ľudia do nej vkladali svoje očakávania ako do jednej zo základných autorít spoločnosti. Po pätnástich rokoch sa však ukázalo, že tento svoj potenciál cirkev nevyužila a spoločnosť pozoruje stratu jej autority, čo je na zaplakanie.
Dôvodov, prečo sa tak stalo, je podľa neho niekoľko:
1) Hneď od začiatku sa cirkev správala ako zvyšok spoločnosti, neponúkla alternatívny model vyrovnania sa s nedávno prežitou minulosťou v totalite, neponúkla vlastný pohľad na vyrovnanie sa s vinou a odpustením, zamietla to pod koberec v rozpore s tým, čo hlása kresťanstvo.
2) V otázkach znovunadobudnutia cirkevného majetku sa správala ako najhoršie zložky spoločnosti. Aj keď jej nesporné právo na prinavrátenie zoštátnených majetkov nikto nespochybňuje, otázkou ostáva, či mala v dobovej situácii morálne právo verejne a nástojčivo sa tohto svojho práva dožadovať, pretože tým vrhla škodlivé podozrenie na čistotu svojich úmyslov.
3) Cirkev sa neadekvátne angažovala v politických kauzách, jej majetkové záujmy sa premietli do politiky, čím poskytla morálnu oporu stranám a získala tým podiel na moci.
4) Hneď po revolúcii sa veľmi rýchlo dostala do konfliktu s mladými kresťanskými intelektuálmi, ktorí svojou radikálnejšou víziou mali právo na to, aby boli vypočutí, lebo ich ráznosť neznamenala stratu vzťahu k samotnej viere, ale snahu o očistu.
Dnes podľa slov kresťanského filozofa Daniela Kroupu, ktorý sa ku katolíckej cirkvi hlási, ale zdôrazňuje kritický charakter vnímania sveta ako základ kresťanského myslenia, má cirkev obraz reliktu minulosti, ktorý si udržiava svoje postavenie mocenskými prostriedkami.
(čort) Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ
http://www.sme.sk/

	Hledej
	Je a svátek má Rostislav. Vytvoření registrace