poslal Nepřihlášený
Marx a Duch svätý
Posielam ľavicový pohľad na letničné hnutie. Je to posledná časť článku Mike Davisa: “Planéta slumov” v New Left Rview (http://www.newleftreview.net/NLR26001.shtml#_ednref105), ktorý prebral americko-černošský The Black Commentator (http://www.blackcommentator.com/88/88_reprint_planet_slums_pf.html), preložil slovenský ľavicový týždenník [Nové] Slovo (http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=11459&cislo=38/2004) ale nakoniec skončil v Britských listoch (http://www.blisty.cz/2004/5/26/art18280.html), ktoré už z ľavicovosti nemožno podozrievať.
Samozrejme, odporúčam prvotný prameň (v anglinčtine) aj s odkazmi na literatúru.
6. Marx a Duch svätý
Neskorokapitalistická premena ľudstva teda nastala. Globálny rast obrovského neformálneho proletariátu je naviac úplne originálnym štrukturálnym vývojom, ktorý nepredpovedal marxizmus ani hlásatelia modernizácie.
Tendencie k mestskej involúcii existovali už v 19. storočí. Európske priemyselné revolúcie neboli schopné absorbovať celý nadbytok voľnej vidieckej pracovnej sily, hlavne po tom, čo bolo kontinentálne poľnohospodárstvo od 70. rokov 19. storočia vystavené devastujúcemu vplyvu konkurencie severoamerických prérií. No masívne pohyby pri osídľovaní nových oblastí v Amerike, Oceánii či na Sibíri zabránili vzniku nových mega-Dublinov, rovnako ako šíreniu akéhosi anarchizmu podtriedy, ktorý sa zakorenil v najchudobnejších častiach južnej Európy. Dnes však nadbytočná pracovná sila čelí bezprecedentných bariéram – doslova “veľkému múru” ochrany hraníc modernou technológiou – ktoré blokujú akúkoľvek veľkú migráciu do bohatých krajín. Kontroverzné programy sťahovania obyvateľstva do “hraničných” regiónov ako Amazónia, Tibet či Irian Jaya zase spôsobujú ekologickú devastáciu a etnické konflikty bez toho, aby podstatne znižovali mestskú chudobu v Brazílii, Číne či Indonézii.
A tak ostávajú jediným riešením problému ubytovania nadbytku ľudstva v 21. storočí slumy. Nie sú však, ako si kedysi predstavovala vystrašená viktoriánska buržoázia, sopkou čakajúcou na výbuch? Alebo neľútostná darwinovská konkurencia, vytváraná stále väčším množstvom chudobných súťažiacich o rovnaké neformálne zvyšky, zabezpečuje samozničujúce vnútrokomunitné násilie ako najvyššiu formu mestskej involúcie? Je sociológia protestu v schudobnenom megameste návratom k predindustriálnemu mestskému davu, ktorý občas vybuchol počas kríz spotreby, no inak bol riadený klientelizmom, populizmom a apelmi na etnickú jednotu? Alebo sa za megamestom skrýva nový historický subjekt?
V skutočnosti poskytuje súčasná literatúra o chudobe a mestských protestoch veľmi málo odpovedí na také ďalekosiahle otázky. Niektorí výskumníci by sa napríklad pýtali, či etnicky rôznorodí obyvatelia slumov, či ekonomicky heterogénni neformálni robotníci vôbec tvoria zmysluplnú “triedu samu o sebe”, o to menej aktivistickú “triedu samu pre seba”. Neformálny proleteriát určite má “radikálne reťaze” v marxistickom zmysle, čo znamená, že má malý, alebo žiaden záujem na udržaní existujúceho spôsobu výroby. No pretože vykorenení vidiecki migranti a neformálni robotníci boli do značnej miery zbavení zastupiteľnej pracovnej sily, alebo boli redukovaní na sluhov v domoch bohatých, majú malý prístup ku kultúre kolektívnej práce či významnejšieho triedneho boja. Ich sociálne postavenie je v slume alebo na trhovisku, nie v továrni či pri výrobnom páse.
Boje neformálnych robotníkov bývajú epizodické a nekontinuálne. Väčšinou sú tiež zamerané na potreby bezprostrednej spotreby – okupovanie pôdy, či nepokoje kvôli cenám potravín či služieb. Minimálne v minulosti boli mestské problémy v rozvojových spoločnostiach častejšie moderované vzťahom patrón - klient, než ľudovým aktivizmom. Od dlhovej krízy 80. rokov mali populistickí vodcovia v Latinskej Amerike mimoriadny úspech pri využívaní zúfalej túžby po štruktúre každodenného života. Mestský neformálny sektor je pri prijímaní populistických spasiteľov ideologicky promiskuitný – v Peru podporoval Fujimoriho, vo Venezuele Cháveza. V Afrike a Južnej Ázii sa mestský klintelizmus často rovná dominancii etno-náboženskej bigotnosti a jej nočnej more etnických čistiek. Notorickými príkladmi sú antimoslimské milície Ľudového kongresu Oodua v Lagose, či polofašistické hnutie Shiv Sena v Bombaji.
Pretrvajú takéto protesty typické pre 19. storočie aj do polovice 21.storočia? Minulosť je pravdepodobne slabým vodítkom pre budúcnosť. História nie je uniformná. Nový mestský svet sa vytvára mimoriadnou rýchlosťou a často nepredvídateľným smerom. Pokračujúca akumulácia chudoby všade podkopáva existenčné bezpečie a stavia ďalšie výzvy hospodárskej vynachádzavosti chudobných. Možno, že existuje bod zlomu, na ktorom znečistenie, preľudnenie, nenásytnosť a násilie každodenného mestského života premôže ad hoc riešenia a siete slumov. V starom vidieckom svete určite existovali hranice, často definované hladomorom, za ktorými boli sociálne výbuchy. Nik však ešte nepozná sociálnu teplotu, pri ktorých nové mestá chudobných spontánne vybuchnú.
Minimálne v určitom momente prepustil Marx historickú scénu Mohammedovi a Duchu svätému. Ak v mestách priemyselnej revolúcie Boh zomrel, v postindustriálnych mestách Tretieho sveta opäť povstal. Marx a Engels mali v zásade pravdu, že urbanizácia sekularizuje pracujúcu triedu. Hoci v slumoch rozkvitali malé kostoly a odštiepenecké sekty, všeobecným trendom tých čias bolo aktívne či pasívne neverectvo. V roku 1902 bola priemerná návštevnosť kostolov v londýnskych proletárskych štvrtiach East End a Docklands len 12 percent dospelého obyvateľstva (aj to väčšinou katolíci). V Barcelone anarchistická pracujúca trieda vyrabovala počas Semana Trágica kostoly, zatiaľ čo v slumoch St. Peterburgu, Buenos Aires a dokonca Tokia prijímali militantní robotníci novú vieru Darwina, Kropotkona a Marxa.
Dnes však miesto socializmu a anarchizmu 20. storočia zaberá islam, nové kresťanské sekty (a v Bombaji kult Shivaji). Náboženské hnutia sa stávajú skutočnou vládou slumov. Napríklad v Maroku organizuje islamistické hnutie Spravodlivosť a blahobyt večerné školy, poskytujú právnu pomoc, nakupujú lieky, podporujú pútnikov a platia za pohreby.
Náprotivkom militantného islamu sú v Latinskej Amerike a subsaharskej Afrike nové kresťanské cirkvi (hlavne takzvaný pentekostalizmus – cirkev prisudzujúca veľkú dôležitosť Duchu svätému v každodennom živote). Kresťanstvo je už teraz prevažne nezápadné náboženstvo (dve tretiny veriacich žijú mimo Európy a Severnej Ameriky) a tieto cirkvi sú najdynamickejšími misionármi v štvrtiach chudobných. Pentekostalizmus je dokonca prvým svetovým náboženstvom, ktoré vyrástlo v slumoch.
Oproti ľudovému islamu, ktorý zdôrazňuje civilizačnú kontinuitu a nadtriednu solidaritu viery, zachováva si penekostalizmus, v tradícii svojich afroamerických koreňov, fundamentálnu identitu vyhnanca. Hoci sa, rovnako ako islam, stáva efektívnym zabezpečovateľom potrieb triedy neformálne pracujúcich, jeho konečnou premisou je, že mestský svet je skorumpovaný, nespravodlivý a nereformovateľný. Ostáva len čakať, či je, ako tvrdí Jean Comaroff vo svojej knihe o afrických sionistických cirkviach, toto náboženstvo “marginalizovaných z miest chatrčí neokoloniálnej modernity” skutočne “radikálnejším” odporom, než “participácia na formálnej politike a v odboroch”. No keďže politika ľavice v slumoch stále chýba, len estachológia pentekostalizmu odmieta neľudskú budúcnosť miest Tretieho sveta. A naviac posväcuje tých, ktorí žijú v každom štruktúrnom i existenciálnom význame v exile.
Redakčne (t.j. [Nové] Slovo) krátené
Preložil a upravil Radovan Geist
