(J 14,6). Každý, kto nadobudne pravdu, musí ju dostať od Boha, nie od nejakého človeka, práve tak ako dostal evanjelium Pavel. Boh môže používať ľudí – a aj ich používa – ako nástroje alebo informačné kanály, ale Darcom je len On jediný. Ani mená, ani počty nemajú nič do činenia s určovaním, čo je pravda. Tá nie je o nič mocnejšia ani ochotnejšie prijímaná, keď ju predstavujú desaťtisíce kniežat, než keď ju zastáva jeden jediný pokorný pracovník. A niet viac pravdepodobných dôkazov, že pravdu má desaťtisíc ľudí, než že ju má jeden. Každý človek na zemi môže byť vlastníkom presne toľkej pravdy, koľko je ochotný použiť, o nič
viac (pozri J 7,17; 12,35.36).

Ten, kto by vystupoval ako pápež a myslel by si, že má monopol na pravdu, nútil by ľudí prichádzať po ňu k nemu, tu ju dajúc a tam odoprúc, stratí všetku pravdu, akú kedy mal (ak vôbec niekedy nejakú skutočne mal). Pravda a pápežstvo nemôžu existovať spoločne: žiadny pápež alebo človek s pápežským právom nemá pravdu. Len čo človek pravdu prijme, prestane byť pápežom. Keby sa rímsky pápež obrátil a stal sa Kristovým učeníkom, v tú istú hodinu by opustil pápežský stolec.

Práve tak ako niet človeka, ktorý by mal monopol na pravdu, niet ani miest, kam by ľudia museli nevyhnutne ísť, aby ju našli. Bratia v Antiochii nepotrebovali ísť do Jeruzalema, aby sa dozvedeli pravdu alebo aby zistili, či to, čo majú, je pravé. Skutočnosť, že pravda bola najskôr hlásaná na určitom mieste nedokazuje, že sa dá nájsť len tam alebo že sa tam vôbec dá nájsť. V skutočnosti je to tak, že posledné miesta na svete, na ktoré by ste šli s očakávaním, že pravdu nájdete alebo sa ju dozviete sú tie mestá, kde bola hlásaná v prvých storočiach po Kristovi, ako je Jeruzalem, Antiochia, Rím alebo Alexandria.

Pápežstvo vzniklo čiastočne týmto spôsobom. Predpokladalo sa, že miesta, kde apoštoli alebo niektorí z nich kázali, musia mať pravdu v jej čistote a že všetci ľudia ju musia brať odtiaľ. Predpokladalo sa, že ľudia z mesta musia o nej vedieť viac ako ľudia na vidieku či na dedine. A tak hoci si na počiatku boli všetci biskupi rovní, čoskoro sa stalo, že "vidieckych biskupov" (chorepiscopoi) posudzovali ako nižších než tých, ktorí pôsobili v mestách. Keď sa vkradol tento duch, ďalším krokom bol nutne spor medzi mestskými biskupmi, aby zistili, kto by mal byť najväčší. Ako tento nesvätý zápas pokračoval, Rím získal vytúžené mocenské postavenie.

Ale Ježiš sa narodil v Betleheme, na mieste, ktoré bolo "najmenšie medzi tisícami Júdovými" (Mich 5,2) a takmer celý svoj život prežil v malom mestečku takej pochybnej povesti, že ten, v ktorom nebolo lesti, povedal: "Či môže niečo dobré vyjsť z Nazareta?" (pozri J 1,45-47). Potom býval v bohatom Kafarnaume, ale vždy bol známy ako "Ježiš Nazaretský“. Do neba to z najmenšej dedinky či najmenšieho osamelého zrubu na planine nie je o nič ďalej ako z toho najväčšieho mesta alebo biskupského paláca.

A Boh, "vysoký a vznešený, ktorý obýva večnosť, ktorého meno je Svätý", býva s tým, kto je zdrveného a poníženého ducha (Iz 57,15).