Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Náboženských prameňov z druhého storočia je veľa, napr, Didache, alebo listy písané Ignatiom, Polykarp, Ireneus... Lenže my tieto listy od spomínaných apoštolských otcov nemáme priamo z druhého storočia, ale ako prepisy až z obdobia väčšinou po štvrtom storočí.


Pri prepisovaní listy podliehali dobovým, teologickým predstavám o štandarte. (Taká predstava sa môže rýchlo zmeniť, príklad z dnešnej doby: Ján Pavol II nemal zásadné výhrady voči používaniu mena Jahve, ale Benedikt XVI áno, a tak na Slovensku behom krátkej doby božie meno postupne mizne v nových katolíckych teologických materiáloch.)
Je známe ako boli napísané-vymyslené falošné Ignatiove listy na podporu teologických bojov, pretože v Biblii to nebolo napísané tak ako si to predstavovali teológovia. Za dôležité sa považovalo pripomenúť aj to, že Ignatius ako dieťa bol v náručí Ježiša, ktorý ho požehnal. Možno je to pravda, ale prikladať väčší význam spisom, ktoré vznikli po napísaní Biblie ako samotnej Biblii nie je správne, navyše keď presná formulácia listov je spochybnená. Samozrejme bola snaha zmeniť aj samotnú Bibliu1), ale Autor Biblie sa postaral o to aby to v zásade nebolo možné.
Je nepochybné, že pisatelia Biblie toho museli počas svojho života napísať oveľa viac, ako to, čo poznáme od nich dnes z Biblie. Nepoznáme žiadny mimobiblický spis od pisateľov Biblie. Skoro by sa dalo povedať, že nepoznáme ani jeden spis, ktorý nepatrí do Biblie a ktorý by mohla napísať nejaká osoba spomínaná v Biblii. (Pokiaľ nejaký spis budí takýto dojem, je to podvod, skutočný autor je iný. Výnimkou by mohli byť niektoré výroky, ktoré povedali verejné osobnosti vo svete, ktoré vystupujú v Biblii.) Keď písal Pavol list Laodičanom – Kol 4,16, tak ho určite písal najlepšie ako vedel, prosil svätého ducha o vedenie. To či bude, alebo nebude inšpirovanou časťou Biblie, Pavol nemusel vedieť, ale skutočný Autor určite už vtedy vedel, že nebude časťou Biblie; a z ľudského hľadiska by to bolo ťažko rozlíšiteľné. Knihy ktoré by mohli svojou úrovňou konkurovať biblickým knihám, sa nezachovali, čo nie je náhoda a nerozhodoval o tom žiadny koncil. List Laodičanom na prečítanie by bol určite hodnotnejší ako napr. Tomášovo evanjelium, ktoré sa zachovalo a ktoré je plné nezmyslov. Podobne starozákonné apokryfy jasne nedosahujú úroveň Biblie.

Ako sa môže prepisovaním zmeniť charakter informácie? Známy je príklad Židovských starožitností od Jozefa Flavia. Mám na mysli mimobiblický opis Krista. Grécky odpis pôsobí nedôveryhodne, pretože Ježiš je tu vychválený, a Flávius bol žid, ktorý ho zrejme nepovažoval za mesiáša. A tak si niektorí súčasní učenci mysleli, že to je len neskoršia vsuvka dopísaná horlivými „kresťanmi“, ktorú Flávius pôvodne nenapísal. Ale existuje aj verzia, ktorá sa k nám dostala neutrálnejšou cestou ako čiste kresťanskou cestou a tá už nepoužíva taký kvetnatý štýl. To dodalo tejto stati o Kristovi dôveryhodnosť. Pre zaujímavosť uvediem obidve verzie. Najprv grécka verzia: „V té době žil moudrý člověk Ježíš, ačli se má nazývat člověkem, neboť konal zázračné činy, byl učitelem lidí, kteří s radostí přijímali pravdu, a získal mnoho Židů a mnoho lidí z Řeků; toto byl Kristus. A když ho na udání našich předáků odsoudil Pilát k ukřižování, neopustili ho, kdo ho dříve milovali; ukázal se jim totiž třetího dne opět živ, když boží proroci o něm předpověděli toto i mnoho jiných podivuhodných věcí. A až doposud trvá společenství křesťanů nazvaných podle jeho jména“ (XVIII, 63-64). A teraz podľa arabského historika Agapiosa. Jeho citát bol zrejme prekladaný zo syrštiny: „V té době žil moudrý muž jménem Ježíš. Jeho způsob života byl dobrý a byl znám jako ctnostný. A mnoho lidí z Židů í z jiných národů se stalo jeho učedníky. Pilát ho odsoudil k ukřižování a ke smrti. Ale ti, kdo se stali jeho učedníky, neopustili jeho učení. Říkali, že se jim zjevil třetí den po ukřižování a že byl živ; podle toho byl pokládán za Mesiáše, o němž proroci předpovídali zázraky.“ (Oba úryvky sú citované s překladu L. Vidmana Nejstarší zprávy mimokřesťanských autorů o křesťanech, sborník Problémy křesťanství, Praha 1986). Ďalšie podrobnosti možno nájsť v časopise „Ateizmus“ 2/1987, str.183-190.
Spoločenský význam kresťanstva v prvom storočí bol nulový, žili na okraji spoločnosti, a takto si pravé kresťanstvo predstavujem aj dnes. Napríklad Filón Alexandrijský mal násť rokov, keď sa narodil Ježiš. Bol to zámožný žid, Mojžiša považoval za najväčšieho proroka, ale toho o kom Mojžiš písal, nepoznal – Ján5,45-47. Paradoxné je, že rozvinul filozofiu o logos, a tak pripravoval základy pre trojicu, ale o živého Mesiáša, ktorý bol jeho súčastník sa nezaujímal, nenapísal o ňom ani slovo. „Kresťania“ – až po smrti apoštolov, keď sa im začala páčiť grécka filozofia, napr Klement Alexandrijský – už v druhom storočí, začali využívať Filónové myšlienky. Plutarchos je hviezda najvyššej triedy, ako v rímskom tak aj v gréckom svete. Snažil sa opísať všetky zaujímavé osobnosti staroveku. Myslím si, že z antických spisovateľov patrí dnes medzi najpríjemnejšie čitateľných. (Niekedy sa spomína ako otec moderného románu.) Zomrel začiatkom druhého storočia, ale o Kristovi a kresťanoch sa nezmienil ani slovom, aj keď toho napísal veľmi veľa. Dá sa to vysvetliť len tak, že počas jeho života kresťania nič neznamenali. Bol to múdry a vzdelaný muž, určite aj sympatický, ale Božiu múdrosť nemal – Mat11,25.
Obdobie prvého storočia bolo výnimočné, Pavol napísal: „Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža.“ – 2Te(So)2,7 Kto zadŕža? Podľa komentára v katolíckom preklade: „Pre nás záhadné tvrdenia.“ Keď dám túto pasáž do súvisu s ďalšími textami, tak to nie je záhadné tvrdenie. Poslednou prekážkou, čo ešte zadŕžala, boli apoštoli, ktorí keď zomreli, tak došlo k odpadnutiu. O tomto období už opisoval Ján, problémy, ktoré riešil, mali iný charakter ako problémy ktoré riešil Pavol, napr v 1Kor – (problémy nemravnosti, alebo lipnutie na židovstve.) Ján písal už o systémových chybách. Začali sa spĺňať Pavlove slová – Sk 20,29-30 po mojom odchode prídu zlí... Ján sa tejto doby dožil a píše o poslednej hodine (čistého kresťanstva) a o antikristoch v množnom čísle – 1Jana 2,18-19. Skončilo sa čisté uctievanie a nastala doba temna. Napríklad títo antikristi popierali, že Ježiš prišiel v tele – 1Jána 4,2-3. Zrejme išlo o vplyv gréckeho filozofického smeru – gnosticizmus, kde si „kresťania“ mysleli, že všetky hmotné veci musia byť hriešne a tak verili, že Ježiš neprišiel v zlom tele, ale skôr ako duch. (Pritom sa zabudlo, že hriech sa prvý krát objavil v nebi, teda nie v hmotnom tele; až potom na zemi.) Alebo dokonca začali pochybovať o Ježišovi ako o mesiášovi – 1Jána 2,22.
Čo bolo pohnútkou? Jednu možnosť predkladá William Barclay. Píše, že problémy s ktorými musel Ján bojovať, vychádzali od ľudí- „ich cieľom bolo urobiť kresťanstvo intelektuálne úctyhodným..., ktorí poznali dobové intelektuálne tendencie a prúdy a priali si vyjadriť kresťanstvo v pojmoch týchto bežných filozofických názorov. Pochádzalo to od ľudí, ktorí cítili, že prišiel čas, aby sa kresťanstvo vyrovnalo so svetskou filozofiou a so súčasným myslením.“ 2)
Tradičné cirkvi radi na svoju obhajobu uvádzajú text – ja som s vami po všetky dni, až do skonania vekov – Mat28,20. Pravoslávna cirkev zase upozorňuje, že pokiaľ v Ríme kresťanstvo len vznikalo, v byzantskej časti už bolo pevne zakorenené. Je to dôležité? Zoberme si ako model vyvolený národ. Budem sa držať myšlienky, ktorú povedal Pavol, že všetko čo bolo kedysi napísané, bolo nám napísané na poučenie – Rim15,4. To že Boh uzavrel zmluvu len so židmi, môže niekoho škrieť a na židov sa pozerať so závisťou, že si ich Boh vyvolil a že bol s nimi po všetky dni, na rozdiel od iných národov. Joel dokonca napísal 2,27 že poznáte, že som uprostred Izraela...môj ľud nebude na veky zahanbený. Lenže v skutočnosti židia ako národ väčšinou na to doplatili, že boli vyvolení. Počas väčšiny dní neposlúchali, aj s dôsledkami neposlušnosti. Jeremiáš povedal: proroci prorokujú falošne, kňazi vládnu na vlastnú päsť a môjmu ľudu to vyhovuje – Jer 5,31. Mal vtedy Boh na zemi nejaký organizovaný ľud? Dokonca v Jer26,16 sa píše že to boli kniežatá a všetok ľud, ktorí boli múdrejší v náboženskom ohľade ako kňazi a proroci! (Králi – Jehoachim, Jehoachaz, Jehojachin, Sedekiáš a veľkňaz – Saraiáš mali hrať prvú ligu, ale hrali aj keď o tom nechceli vedieť v ofsajde, podobne ako kresťanské cirkevné autority o stáročia neskôr. Prvá správa o pálení Biblie je v 36. kapitole Jeremiáša. Urobil to ten, kto mal zastupovať Boha na zemi – kráľ Jehojachim. 1Pa29,23.) Jahve mal Jeremiáša, Ezechiela, potom Daniela a ešte niekoľko jednotlivcov a tak vyzerala väčšina dejín Izraela. Ako jednotlivci mali osoh z toho, že patrili k vyvolenému národu, ale nemali ľahký život. Keby vyvolený národ bol poslušný, tak prichádzajúcemu Mesiášovi by prišiel naproti veľkňaz, vyzliekol by svoj úradný odev a odovzdal by mu ho a Kristus by našiel prosperujúce kráľovstvo, ktoré neplatí dane Rimanom a neexistujúci izraelský, ľudský kráľ by mu vzdal úctu a sňal by svoju korunu. Anjeli Ježišove narodenie oznámili najdôležitejším vodcom v Jeruzaleme... ale to všetko je iba fikcia. (neskoršie bolo oznámené vládcovi Herodesovi narodenie Pána, ale s iného zdroja) Napriek nepriateľskému prijatiu, Kristus sa vyjadril o izraelčanoch ako o deťoch za ktorými prednostne prišiel – Mar7,27. Keď Boh odvrhol Izrael ako celok – Ž108,(11)12, podobne odvrhol skazené kresťanstvo. Žiaľ po väčšinu dejín kresťanstva to tak bolo. Vidieť to aj na tomto príklade:
Knihu „Svätý Cyril a Metod horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri cirkvi“ je od katolíckeho biskupa Jána Hnilicu, kúpil som ju v kníhkupectve spolku sv. Vojtecha. Sú tam zaujímavé podrobnosti, aj keď s viacerými názormi nesúhlasím, napr že v tej dobe bola slovenská reč. (Keď som si čítal nejaké časti Kamaldulskej biblie, ktorá je z 18. storočia, tak som mal problémy rozumieť „slovenčine“.) Kniha prezrádza zaujímavé podrobnosti: Sympatické je, že autor sa snaží hľadať odpoveď na otázku, prečo vierozvestcov neposlali zo západu, prečo museli prísť z východu. Zaujímavá je tiež zmienka o tom ako sa v pápežskom archíve odstraňovali a prepisovali dokumenty – str. 108. na str64 autor opisuje situáciu ktorú zažil Konštantín: „Keď bol v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi, kňazi a mnísi ako havrany proti sokolovi a vyzdvihli trojjazyčný blud, hovoriac: Človeče povedz nám, prečo si učinil teraz Slovanom knihy a učíš ich; tie nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec (Naziánsky), ani Hieroným ani Augustín!“ Nedá sa to odôvodniť tým, že „Judáš sa všade nájde“. Nie je možné aby bolo veľa judášov a len jeden nejudáš. Na str85 autor píše ako pápež Hadrian II potvrdil slovenskú liturgiu a potom nasleduje veľavravný komentár: „[solúnski bratia] Pobytom v Ríme a osobným vplyvom dosiahli v liturgii také privilégium, akým sa ani pred nimi ani potom až po II. Vatikánsky koncil nikto nemohol pochváliť. Smeli používať slovenskú reč aj v rímskom obrade.“ Z tohto komentáru aj keď nepriamo, ale jasne vyplýva že používať materinský jazyk počas dlhého obdobia bolo problematické. Ďalej autor píše o pápežovi Jánovi VIII. Na str 93 sa môžeme dozvedieť, že pápež povoľuje slovenský jazyk na bohoslužby, (nie jasne) ale už na strane 106nn je citát z buly „Quia te zelo fidei“ od pápeža Štefana V. Citujem: „Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúži slovenským jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí – (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz nikto v nijakom prípade nedopustil...“ Prečo vôbec cirkev takéto problémy riešila ako je samozrejmosť používania materského jazyka? Mala stáročia monopol na vzdelávanie, stačilo sa pustiť do roboty. Veď prvotní pisatelia Biblie použili hovorový jazyk, ešte aj preklad Vulgáta bol robený aj s tým cieľom. Napr. aj pápež Gregor VII odmietol vyučovanie v slovanských jazykoch. Pritom je katolíckou cirkvou považovaný za vzorného pápeža, (vyhlásený za svätého). Podrobnosti sa dajú nájsť na pravoslávnych stránkach, alebo 2.odsek: http://www.dulos.cz/cz/jb/bk/1954.htm . Žiaľ aj spomínaný kamaldulský preklad knižne nevyšiel, a tiež bol pôvodne určený len pre kňazov. Ešte v roku 1936 bol vydaný katolícky nový zákon, na Slovensku, kde v úvode k evanjeliam je napísané: „Napokon podotkneme i otázku: či je potrebné čítať Písmo sv.? Pre duševné spasenie nie je to nevyhnutne potrebné, čo vysvitá i z toho, že ho mnohí ani nemôžu čítať, lebo nevedia, alebo nestačia čítať; ani príkazu nijakého nieto, ktorý by to nakladal.“
Tento prístup k Biblii poznačil ľudí. Dnes väčšina katolíkov na Slovensku nečíta Bibliu ani raz za rok 3), aj keď oficiálny názor na Bibliu sa už zmenil. Ján Pavol II rozumne uznal, že kresťania potrebujú pravidelne čítať Sväté Písma. Vyzval ľudí, "aby pestovali silnejší a častejší kontakt s Božím Slovom". A dodal: "Naučiť sa čítať Sväté Písma je pre veriaceho základnou vecou. Je to prvý krok v procese, ktorý pokračuje rozjímaním a potom skutočnou modlidbou." Pápež povzbudil "všetkých, ktorí hľadajú pravdu, aby chodili tak, že sa každý deň budú sýtiť z chleba Slova života". Prevzaté z týždeníka L´osservatore Romano, anglické vydanie z 23. júla 1997, strana 1, článok "Sacred Sripture is source of spiritual life." Kto to naozaj robí?
Hneď, možno len 10 rokov po smrti apoštola Jána písal takzvaný biskup Ignatius Antiochijský (Smyrňanom ods.8, prvá veta): “Dbajte aby ste všetci nasledovali episkupa – ako J Kristus nasleduje svojho Otca. A nasledujte presbyterstvo, teda skupinu starších mužov, ako by to boli apoštoli.” Zrejme v každom zbore malo byť niekoľko presbytrov a jeden episkup s vyššou autoritou, čo už bol nenápadný ale jasný odpadlícky názor. Možno to niekto považuje za tradíciu, ale s Bibliou sa to dá stotožniť len ak sa čierne vyhlási za biele a biele za čierne. Tak bol položený základ pre pomaly sa oddeľujúcu sa triedu duchovenstva – (grécky kňaz je jereys). Ešte asi v roku 155 nebola známa trieda kňazov, vyplýva to aj z KK1345 - o omši. Je to list ktorý píše Justín pohanskému cisárovi: „V deň nazývaný dňom Slnka všetci či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovor napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí...“ Nech už deň slnka znamená čokoľvek, nie je to každý deň. Lektor a predsedajúci nie je kňaz. V gréckych písmach sa vyskytujú dva výrazy – presbiteros a episkupos. Výraz presbiteros etymologicky poukazuje skôr na zrelosť – vážená osoba a episkupos na zodpovednosť tej istej osoby - dohliadateľ. V Biblii nikde nenachádzame výraz, 'biskupi a presbiteri', ako by to boli dve samostatné organizačné stupne, alebo rozdielne osoby. Napr Fil 1:1 Pavol píše, o episkupoch, teda v množnom čísle a diakonoch v zbore vo Filipách. (O diakonoch naozaj možno hovoriť ako o skupine, ktorá je organizačne nižšie ako episkupovia) A jeden z najznámejších apoštolov, o sebe hovorí ako o presbiterovi – 1P5:1. Biskup nie je presbiterom nadradený. Zaujímavá je poznámka pod čiarou v JB Fil1,1 „Episkupové nejsou ještě biskupové, nýbrž presbyteři“ (Správne, stali sa nimi až po smrti apoštolov, v rozpore s Bibliou.) V 1P5,1Peter o sebe a druhých hovorí ako o starších, a vo vysvetlivke je: „Petr zde slovu ponechává jeho etymologický význam starší v protikladu k výrazu mladší.“ Lenže celý kontext vylučuje takýto výklad, nakoniec slovenský katolícky preklad dáva takýto výklad: „Starších to je predstavených cirkevného spoločenstva.“ V poznámke JB k Tit1,5 sa správne píše o prechode episkopov-presbyterov k biskupovi až v čase Ignatia čo bol asi prvý odpadlícky krok.




1)Dnes sa vie, že bola snaha robiť dodatky aj do samotnej Biblie. Uvediem tri konkrétne príklady z NZ: A)Zaujímavý je vývoj komentárov ku textu 1J5,7-8 v katolíckych Bibliách – v poznámkach pod čiarou:(Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.) a)Hlinkov preklad z roku 1913: „Tu je vyslovené tajomstvo najsvätejšej Trojice“ b)Lazíkov preklad z roku 1952: „Je možné, že je to iba neskoršia vsuvka, ale i vtedy veľmi výstižná“ c)Porubčanov preklad z roku 1967: „Ale to je len neskoršia špekulatívna poznámka“ d)Súčasné katolícke preklady: „ “, vsuvka samozrejme už nie je ani v hlavnom texte. Nestle-Aland tento dodatok len pripomína pod čiarou v latinčine, teda v jazyku, do ktorého naozaj patrí. Prečo až na konci 20. storočia Biblia na tomto mieste vyzerá tak ako bola pôvodne napísaná? Určite nie preto, že by biblickí učenci o tom v minulosti nevedeli. Zrejme tlak sveta, tradícia a teologické predstavy sú silnejšie ako poctivosť biblických učencov. Na druhej strane, záleží na tom, čo je a čo nie je v Biblii?

B)Pericope de adultera=(stať o cudzoložnici Ján8,1-11). Chýba v najlepších kódexoch, nikto zo starovekých pisateľov nenapísal komentár k tejto stati, aj keď je to veľmi obľúbená a známa stať z Jánovho evanjelia (kto je bez viny, nech hodí kameňom). Biblickí učenci sa zhodujú v tom, že pôvodne v Biblii nebola, ale ako teológovia ju považujú za súčasť Biblie.
C)Ešte staršieho dáta je dodatok k 16. kap. Marka. (Chýba v Sinajskom a Vatikánskom kódexe, ale svedčí o ňom už Ireneus.) Prof Heriban ako biblický učenec sa vyjadril: „na základe textovej kritiky sa došlo k záveru, že Evanjelium podľa Marka sa pôvodne končilo textom 16,8, ku ktorému bol neskôr pridaný dlhý záver“ Ale ako teológ pokračuje, že tento dlhý záver je uznaný cirkvou ako súčasť Biblie. Niektorí tento záver považujú za jadro svojej „kresťanskej totožnosti“ – uzdravovanie a vyhánanie démonov. Lenže v tejto stati sa tiež píše, že kresťanov budú sprevádzať také znamenia, že budú brať do ruky hady a piť niečo smrtiaceho a nič sa im nestane... Posledné dva dodatky sú v Nestle-Aland-texte dané do dvojitých hranatých zátvorkách, čo podľa vysvetliviek znamená: „s jistotou nepatří k původnímu objemu textu“. Kto má dnes odvahu vydať Bibliu tak, aby v nej boli zachované/vynechané aspoň tie časti o ktorých s istotou vieme ako vyzerala, keď bola napísaná?
2)Uvediem príklad z dnešnej doby, komentár v katolíckej Biblii ku knihe Jonáš: „V minulosti bol rozšírený názor, že Jonášov príbeh sa naozaj odohral. V súčastnosti však vládne presvedčenie, že kniha neobsahuje historický dej.“ Prečo? Kto je za citovaným súčasným presvedčením? Určite to nie je dôsledok tradície, tá je skôr opačná. Myslím si že odpoveď môžeme hľadať opäť u už citovaného Williama Barclayho. Teológovia žiaľ často hľadajú vysvetlenia Biblie v kanaanských mýtoch, pretože sa to považuje za „vedecky“ správne.

3) Podľa katolíckej Biblie (rok vydania 2012), od prekladateľa Antonína Boteka, na strane 2585-2586 sa píše, že na Slovensku Trnavská univerzita robila prieskum (2007), respondenti boli len katolíci. 4,3% uviedli, že si čítajú Bibliu pravidelne (pravidelne nemusí znamenať každý deň) a 60% katolíkov sa vyjadrili, že si Bibliu nečítajú vôbec. Za bývalého spoločenského zriadenia na Slovensku sa vždy dala zohnať protestantská Biblia, ale zohnať katolícku Bibliu bolo takmer nemožné. Luther: "Máme za to, že Německo dosud nidky tolik nenaslouchalo božímu slovu jako dnes. Aspoň o tom nic nečteme v dějepisu. Dáme-li si tuhle příležitost ujít, aniž bychom vzdali díky a chválu, bojím se, že budeme muset projít temnotami z nejhorších. Milí Němci, opatřte se vším potřebným, dokud máte trh pod svými okny. Sklízejte, dokud svítí slunce a je pěkně. Užívejte milosti a božího slova, dokud tu jsou. Ale to si pamatujete: boží slovo a milost jsou jako prška, která sa rychle přežene a nevrací tam, kam už jednou sprchla. Sprchla na židy, ake je to pryč; nemají už nic. Pavel je zanesl do Řecka, ale je to pryč; mají teď Turky. Pak sprchla na Řím a na krajiny latinské, ale je to pryč; mají teď papeže. A vy, Němci si nenamýšlejte, že ji budete mít věčne. Nevděk a pohrdání jí nedovolí zůstat. Kdo můžeš rozumět, pochop." (Amadeo Molnár, Na rozhraní věků, str243.) Žiaľ Lutherovo proroctvo sa ukázalo pravdivé.