Grano Salis - Fenomén Halík

Fenomén Halík Profesor a kňaz Tomáš Halík je fascinujúci fenomén. A problém zároveň. Jeho najväčším problémom je povrchnosť. Na základe skúsenosti mojej a asi poltucta známych môžem potvrdiť, že Halík je veľmi dobrý, pokiaľ ide o to zaujať ľudí nábožensky váhajúcich, s nevyjasnenými pozíciami a celkovo hľadajúcich. Má dar od Boha pritiahnuť ich ku kresťanstvu. Lenže jako prenikajú hlbšie, zistia, že Halík ich neuspokojí. Na ich závažné otázky im odpovede nedá, pretože ich sám nemá. A ak sa pokúsi nejaké odpovede dať, rýchlo zistia, že sú to odpovede povrchné. Na ceste k Bohu, cirkvi a poznaniu Pravdy je Halík pútačom a prestupnou stanicou - v tom lepšom prípade. Pokiaľ však niekto ustrnie na jeho pozícii akože v cieľovej stanici, ustrnie v prostredí kultovom, v prostredí, kde viac záleží na osobách a ich osobnej charizme než na pravde, jej poznaní, cirkvi a jej učení.

FASCINÁCIA SEBOU, PSYCHOLOGIZÁCIA OPONENTOV Keď listujete v knihe Halíkových autobiografických rozhovorov Ptal jsem se cest, dýcha z nej niekoľko dojmov. Po prvé, Halíkova zaujatosť, ba až fascinácia vlastnou osobou a jej úlohou v dejinách, hraničiaca s obsesiou: od samého začiatku je neotrasiteľnou vierou Halíka, že má na tomto svete vykonať veľké činy. Po druhé, nepekná intelektuálna neresť: psychologizácia oponentov. Halík je na svojich oponentov, ktorí - ako sa až príliš- často dozvedáme - mu ubližovali, veľmi dobrý a vôbec netrpí nenávisťou voči nim. Už dávno im odpustil. To je v poriadku. Ale v poriadku nie je, že Halík ani na chvíľu neberie vážne možnosť, že oni by mohli mať pravdu a on by sa mohol mýliť. Že Halík má pravdu, to je preňho neotrasiteľný fakt. A dôvod, že niekto môže mať iný názor než Halík, je psychologický - ide o psychologický problém dotyčných. Halík svojich oponentov ľutuje, pretože sú vlastne psychicky chorí alebo nedospelí. Halík to podáva takto: jeho oponenti, sú ľudia, ktorí sa boja, a preto sa schovávajú za svoje dogmatické istoty. Keď im ich Halík spochybní, zo strachu sa mstia priamo na ňom. Ani na chvíľu sa nepripúšťa možnosť, že by mohli mať pravdu. ODMIETANIE PROBLEMU PRAVDY A s tým súvisí i tretí problém Halíka, ten najdôležitejší. Halík odmieta riešiť problém pravdy. Iný názor - to nie je preňho dôvod na skúmanie pravdy, ale na psychoanalýzu oponenta. Lenže v náboženstve (rovnako ako vo filozofii) je problém pravdy kľúčový. Halík často zdôrazňuje, že veľa cestoval a pozná ostatné náboženstvá. To je pravda. Ale irelevantná. Pretože duchovné zážitky, dojmy, spiritualita, od ktorých si Halík toľko sľubuje, sú - akokoľvek cenné a dôležité - menej dôležité než otázka pravdy. Napríklad v kresťanstve - ak je pravdivé - je kľúčovým momentom ukrižovanie, teda zmierna obeť Krista, ktorá vykúpila človeka a vyriešila problém hriechu. No pre poznanie, či je kresťanstvo pravdivé, je kľúčovým momentom zmŕtvychvstanie, teda víťazstvo Krista nad smrťou, ktorým sa otvára každému človeku cesta k večnému životu. Ak k zmŕtvychvstaniu Krista nedošlo, celé kresťanstvo je nepravdivé a nanič. Etika, spiritualita, duchovné zážitky - to všetko je nanič. Svätý Pavol to vedel úplne presne a vyjadroval sa nesentimentálne (l Kor 15,12-24): Ak ku zmŕtvychvstaniu Krista nedošlo, kresťania sú tými najúbohejšími zo všetkých ľudí. Ak však ku zmŕtvychvstaniu Krista došlo, kresťanstvo je pravdivé, a teda všetky duchovné smery, ktoré sú s ním nezlučiteľné, napríklad budhizmus, sú nezaujímavé - bez ohľadu na to, ako prepracovanú „spiritualitu" majú. Alebo podobne: Ak už je človek kresťanom, musí pre v seba riešiť otázku, či bude katolíkom, alebo protestantom nejakého smeru. Teda musí riešiť pre seba zásadnú otázku, či je spása sola fide, alebo nie, a otázku o charaktere sviatostí. Napríklad otázku reálnej prítomnosti Krista v eucharistii: ak Kristus v eucharistii vysluhovanej katolíckym kňazom prítomný je, protestanti sa ochudobňujú o jeden z najväčších pokladov, ktoré na Zemi máme. Ak však v eucharistii reálne prítomný nie je, katolíci sú jednými z najúbohejších ľudí - mylne prisudzujú božský charakter kusu hmoty a sú teda modlármi. Toto sú podstatné náboženské otázky o pravde; Halík ich však považuje za nezaujímavé, prekonané či z predminulého storočia (tzv. predkoncilové). Sú to otázky pravdivosti dvoch nezlučiteľných názorových pozícií, pre ktoré platí, že ak je pravdivá jedna, nutne musí byť mylná tá druhá. To je podľa Halíka pseudoproblém, pretože spiritualita, duc*****sť a pocity vraj riešia všetko. Takže odmietnutie venovať sa problému objektívnej pravdy je dôvodom, prečo Halík nemôže inak, než kĺzať po povrchu. Áno, zaiste, kĺzať efektne: na prvý pohľad zaujme, a preto sa čaká, čo k veci ešte povie. Prvýkrát sa zdá, že jeho slová sú vykladané zlatom, druhýkrát to už nie je ono a tretíkrát si človek uvedomí, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Že hovoriť dôvtipné slová ešte neznamená, že majú aj obsah. A že Halík zahaľuje seba a svoje slová do zlatého hávu, pod ktorým už toho vera nie je. Roman Joch DOMINOFORUM Č. 21 http://www.dominoforum.sk

	Hledej
	Je a svátek má Rostislav. Vytvoření registrace