poslal kabrtdaniel Pisatelia Novej zmluvy sa stavajú priamo do línie tohto očakávania, keď
stotožňujú postavu z Danielovho videnia – kňaza s očami ako fakle, Syna
človeka – s Ježišom Kristom, slávnym sudcom, ktorý prichádza (Zj
1,13-18; porovnaj v. 6) a najvyšším kňazom v nebeskom chráme (Žid 7,5-10
a 9,11-15). Starí rabíni postupovali rovnako, keď stotožňovali Michaela
s tak očakávaným Mesiášom a najvyšším kňazom, ktorý má vládnuť na
nebeskom Sione.
II. Zdrvujúce videnie
Tentoraz však Daniel nevidí pri rieke Tigris Cýra. Vidí najvyššieho kňaza, tak ako sa zjavuje počas Kippur, veľkého sviatku zmierenia, v ľanovom rúchu so zlatým opaskom (v. 5; porovnaj 3 Moj 16,4.23; 2 Moj 28,4.5.8) – kňaza odlišného od ostatných, ktorých bolo možné bežne stretnúť v jeruzalemskom chráme. Celá jeho bytosť žiari. Jeho telo je podobné chryzolitu, taršíšu, drahokamu pochádzajúcemu z Tartessos v Španielsku, ktorý stotožňujeme s topásom; jeho tvár žiari ako blesk a jeho ramená ako lesklá meď; jeho oči ako horiace fakle; jeho hlas zvučí ako hlas veľkého davu.
Všetky tieto superlatívy nasvedčujú, že ide o mimoriadneho a nadprirodzeného kňaza. Takýto opis nie je len v knihe Daniel. Nachádza sa s rovnakými prvkami v knihe Ezechiel (1. kap.): blesk (v. 14), zafír (v. 26), lesklá mosadz (v. 27), oheň (v. 13), mohutný zvuk (v. 24). Ezechiel na záver vysvetľuje: „To bol zjav podoby slávy Hospodinovej“ (v. 28). Rovnaký opis nachádzame aj v knihe Zjavenie (1. kap.): aj tu je postava odiata do kňazského rúcha, poderes, a prepásaná zlatým pásom (v. 13); aj tu boli jeho oči ako oheň, jeho nohy ako mosadz a jeho hlas mohutný (v. 14.15). Opísaná postava je tu stotožnená s božskou bytosťou: „Ja som Prvý a Posledný a živý. Bol som mŕtvy ahľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia“ (v. 17.18). Je to jasné svedectvo, že ide o Ježiša Krista, tak ako je to napísané v tej istej kapitole niekoľko veršov predtým: „prvorodený z mŕtvych“ (v. 5), „Alfa i Omega“ (v. 8). Ba aj Danielova reakcia sa zhoduje s reakciou Ezechiela a Jána; všetci traja padajú v ohromení na svoju tvár (10,9; Ez 1,28; Zj 1,17).
Spomenuté biblické paralely mimo knihy Daniel naznačujú, že Daniel, tak ako Ján a Ezechiel, vidí božskú bytosť, a nie anjela Gabriela. Daniela totiž nijako neohromilo, keď sa mu zjavil anjel Gabriel (9,21).
V samotnej knihe Daniel túto postavu môžeme rozpoznať v „Synovi človeka“ zo 7. kapitoly. Používa sa tu rovnaké označenie „muž“ (10,5). Všimli sme si už, že aj kniha Zjavenie sa zaoberá videním postavy z 10. kapitoly knihy Daniel a jasne ho prirovnáva k „Synovi človeka“ zo 7. kapitoly (Zj
1,13).
Rovnakú bytosť môžeme vidieť aj v nebeskej postave „Kniežaťa vojsk“ alebo „Kniežaťa kniežat“ v 8. kapitole (v. 25), pretože tu ide o najvyššieho kňaza slúžiaceho počas sviatku zmierenia. Slovo „knieža“ (sar) označuje aj najvyššieho kňaza, ktorý je tu popisovaný v spojitosti so sviatkom Kippur (pozri 8. kap.).
Syn človeka zo 7. kapitoly a Knieža kniežat z 8. sú totožní s touto postavou. Je to Boh, ktorého sláva žiari na všetky strany a videnie ktorého ohromuje tak Daniela, ako aj Ezechiela a Jána.
Prorok je zdrvený neobyčajným videním, je príliš zmätený a ohromený, aby mohol rozmýšľať a snažiť sa to pochopiť. Až teraz zasahuje známy anjel Gabriel, aby ho nielen posilnil, ale predovšetkým aby mu objasnil význam videnia.
III. Vysvetľujúce videnie
Až doposiaľ bolo videnie len „videné“. Od verša 9 ho možno aj počuť. Daniel načúva hlasu. Zo štádia nemého a ohromujúceho videnia sa zjavenie presúva do štádia sústredeného počúvania, ktoré vysvetľuje význam. Tak ako predtým, aj tu je k Danielovi poslaný ten istý anjel Gabriel a jeho poslanie je rovnaké: „objasňovať“ videnie a posilniť ho (porovnaj 8,17-19; 9,21-23). Posol zhora je tu predstavený rovnakými výrazmi, aké sa používali v 9. kapitole.
„...od prvého dňa, ako si priložil svoje srdce, aby si rozumel a ponižoval sa pred svojím Bohom, vyslyšané sú tvoje slová, a ja som prišiel príčinou tvojich slov“ (Dan 10,12).
Daniel, len čo načrtol svoju prosbu, už boli jeho slová vypočuté. Dokonca ju nemusel predkladať až tri týždne. Prosba dosiahla svoj cieľ už v prvý deň. Táto modlitba nie je zaznamenaná. Mlčanie je spojené s rečou anjela a je poučením o zbytočnosti ľudských slov, akokoľvek zbožných, výrečných či dôrazných, akokoľvek dlho prednášaných. Boh ich počul skôr, než sme ich vyslovili. Boh vypočúva aj nevyslovenú modlitbu, lepšie povedané ešte nevyslovenú modlitbu. Neznamená to, že samotná modlitba je márna, márna je ilúzia, že zásah zhora si možno vynútiť akousi magickou silou slov modlitby. Je to rovnaká chyba, ktorá raz znepokojila jedného zbožného Žida. V úzkosti, že zabudol správne slová modlitby, sa obrátil na rabína: „Už sa neviem modliť, čo mám robiť?“ – „To je jednoduché,“ hovorí rabín s úsmevom, „odriekaj abecedu a anjeli, ktorí poznajú slová lepšie ako ty, z nich utkajú najkrajšiu z modlitieb, ktorú potom odnesú pred Boží trón“. Jachtanie dieťaťa, ktoré sa potkýna na slovách, je niekedy účinnejšie ako umelecký prejav profesionálnych modlitebníkov. Božia odpoveď nezávisí od kvantity, ba ani od kvality slov modlitby. Je to prvé jemné a nenápadné poučenie z Gabrielovho posolstva.
Gabriel však prináša aj iné poučenie. Počas tých 21 dní, ktoré Daniel strávil na modlitbe, Gabriel zápasil s kniežaťom perzského kráľovstva (v. 13). Zdá sa, akoby prorokov duchovný zápas vedený prostredníctvom modlitby, súvisel so zápasom na úrovni pozemských kráľovstiev. Daniel si to neuvedomoval, ale týmto svojím osobným, na prvý pohľad smiešnym gestom, sa zúčastňoval na bitke kozmických rozmerov. Zdá sa, že si Gabriel protirečí. Na jednej strane hovorí Danielovi, že jeho modlitba nebola potrebná, a na druhej strane priznáva, že vďaka nej mohol počas tých 21 dní vytrvať v boji proti perzskému kráľovi.
Vzťah medzi týmito dvoma tak zjavne protikladnými pravdami je tajomný. Zbožné ľudské dielo nemá nijakú hodnotu samo osebe, a predsa Boh chcel, aby zasiahlo do behu dejín a podieľalo sa na konečnom výsledku. Boh vo svojej láske k človekovi súhlasil s tým, aby ho potreboval. Iba vďaka tomuto Božiemu pohnutiu, ktoré zaisťuje vzťah medzi nebom a zemou, môžeme veriť a dúfať. Môžeme totiž veriť, že za našou existenciou a osudom prachu, za slepými náhodami, je ešte niečo iné. Život má zmysel napriek absurdnu, ktoré ho stále banalizuje, má zmysel, ktorý ho presahuje – Boží zmysel. Preto aj Gabrielovo posolstvo má Daniela naučiť, že Boh ho počul, spojenie fungovalo. Boh bude mať posledné slovo.
Zjavenie anjela Gabriela sa odvíja v dvoch za sebou nasledujúcich súbežných
etapách a končí sa rovnakou zmienkou o Michaelovi, spojencovi zhora.
A Daniel počuje hlas: tvárou k zemi (v. 15)
A1 Daniel počuje hlas: tvárou k zemi (v. 9)
B Anjel sa dotýka kolien a rúk Daniela, ktorý stojí a trasie sa (v. 10.11)
B1 Anjel sa dotýka pier Daniela, ktorý otvára ústa a hovorí v bolesti (v. 16.17)
C Anjel ho povzbudzuje: „Neboj sa!“ (v. 12)
C1 Anjel ho povzbudzuje: „Neboj sa!“ (v. 18.19)
D Boj proti perzskému kráľovi s Michaelom ako spojencom (v. 13)
D1 Boj proti perzskému kráľovi s Michaelom ako spojencom (v. 20.21)
Dvakrát pociťuje Daniel na vlastnom tele zázrak prechodu zo stavu smrti do stavu života (A–B–A1–B1). Dvakrát dostáva Daniel povzbudzujúce posolstvo: boj proti Perzii pokračuje a dejiny postupujú podľa prorockej predpovede, pretože sa čoskoro na scéne objavuje Grécko (Javan), (v. 20), (C–C1).
Gabrielovo posolstvo adresované Danielovi je posolstvom o víťazstve. Tento výhľad nádeje je zrejmý už z anjelovho mena. Meno „Gabriel“ je odvodené od slovesa gbr (byť silný), ktoré patrí do vojenského slovníka, a odtiaľ pochádza slovo gibor, vojnový hrdina. Gabriel je teda „Boží vojnový hrdina“.
A skutočne, keď Gabriel rozpráva, z jeho úst vychádza bojový pokrik: „Michael!“. Gabrielov prejav vždy dosahuje svoj vrchol a končí sa práve zmienkou o Michaelovi, ktorý mu v tomto boji prišiel na pomoc (D–D1). Táto postava je totiž sama osebe zárukou víťazstva. Prezrádza nám to už samotné Michaelovo meno. Michael znamená „Kto je ako Boh?“. Podľa biblickej tradície po víťaznom Božom zásahu v bitke nasleduje bojový pokrik nadšeného ľudu. Počujeme ho napríklad z úst Izraelcov, keď vyšli z Červeného mora:
„Nepriateľ povedal: Budem honiť a dostihnem..., vytasím svoj meč, zahladí ich moja ruka. Povanul si svojím vetrom, pokrylo ho more... Kto je tebe podobný medzi silnými, ó Hospodine?! Kto taký veličenstvený v svätosti ako ty?!“ (2 Moj 15,9-11).
Počujeme ho z úst Dávida zápasiaceho s nepriateľmi:
„Celá moja bytosť nech povie: Hospodine, kto je ako ty?! Zachraňuje slabšieho pred silnejším, chudobného a bedára pred tým, ktorý ho zdiera“ (Ž 35,10).
Počujeme ho z úst samotného Boha ako odpoveď na zázrak splnenia proroctiev:
„Takto hovorí Hospodin, kráľ Izraelov, a jeho vykupiteľ... A kto ako ja ohlasuje...? Alebo to, čo ide, alebo to, čo príde, nech mi oznámia“ (Iz 44,6.7).
Slovo Mi-cha-el znie z Gabrielových úst ako privolávanie kniežaťa, ktoré bojuje po jeho boku (v. 13.21) a ktoré je – ako „vaše knieža“ – na čele Danielovo tábora (v. 21). Verš 13 dokonca naznačuje prostredníctvom superlatívu, že je „prvým z prvých kniežat“ (doslovný preklad), a nielen „jedným z hlavných kniežat“ (druhá verzia). Slovo echad, ktoré sa vo všeobecnosti prekladá základnou číslovkou „jeden“, sa používa aj vo význame radovej číslovky „prvý“, čo dáva tejto vete zmysel, ktorý oveľa lepšie vyhovuje kontextu knihy Daniel.
Pri tejto príležitosti autor používa výraz „echad“ (jeden alebo prvý) namiesto iného slova rišon (prvý) pravdepodobne preto, aby sa vyhol nešikovnej formulácii „prvý z prvých“. V knihe Daniel je zmysel slova „prvý“ radšej označený slovom echad alebo jeho aramejským ekvivalentom chad, ako slovom rišon.
Michaela teda môžeme stotožniť s „Kniežaťom kniežat“ z 8. kapitoly, ktorý vykonáva, ako sme to videli, službu najvyššieho kňaza počas nebeského Kippur. Kňaz s očami ako fakle, ktorý tak rozrušil Daniela, je teda Michael – Syn človeka zo 7. kapitoly a Knieža kniežat z 8. kapitoly. V 7. a 8. kapitole sa táto víťazná postava náhle objavila na konci dlhého a búrlivého obdobia kráľovstiev- zvierat, ktoré sa samy vynorili z vĺn mora. V 10. kapitole sa zjavenie závratne skracuje a prechádza priamo od vĺn, symbolu ničoty a temnoty, k Michaelovi.
Pisatelia Novej zmluvy sa stavajú priamo do línie tohto očakávania, keď stotožňujú postavu z Danielovho videnia – kňaza s očami ako fakle, Syna človeka – s Ježišom Kristom, slávnym sudcom, ktorý prichádza (Zj 1,13-18; porovnaj v. 6) a najvyšším kňazom v nebeskom chráme (Žid 7,5-10 a 9,11-15). Starí rabíni postupovali rovnako, keď stotožňovali Michaela s tak očakávaným Mesiášom a najvyšším kňazom, ktorý má vládnuť na nebeskom Sione.
Tu sa židovská a kresťanská tradícia stretávajú v rovnakom očakávaní, ktoré držalo aj proroka. Pre všetkých je videnie najvyššieho kňaza Michaela, Syna človeka, znakom očakávania a nádeje. Pre Daniela, ktorý v čase sviatku Kippur plače úzkosťou nad svojím národom a osudom sveta mysliac pritom na nemožnosť jeruzalemského Kippur, pre Židov a kresťanov poviazaných v rovnakom boji zla proti dobru, a predovšetkým pre dnešného človeka, ktorý prežíva podľa vzoru Daniela tento čas Kippur, keď sa pripravujú najhroznejšie konflikty. Je to znamenie, že Boh bude mať posledné slovo.
(Jacques Doukhan: Túžba zeme, kap. Muž s očami ako horiace fakle)
