Van na to neskôr spomínal: „Ostalo mi už len mojich desať prstov. Bol som si istý, že keby prišlo až k tomu, že by som ich všetky stratil, neprestal by som Márii preukazovať lásku modlitbou ruženca.“

Po piatich rokoch ťažkej práce sluhu a znášania početných pokorení to už Van nevydržal a utiekol. Niekoľko týždňov sa potom túlal hladný a zúfalý, vzývajúc na pomoc svojho anjela strážcu a najsvätejšiu Matku. Nakoniec sa vrátil do rodného domu, kde ho však nik srdečne neprivítal. Matka mu dokonca útek vyčítala. Blížili sa vojnové Vianoce roku 1940. Atmosféra medzi dedinčanmi, ktorí boli utrápení hladom a biedou, mala ďaleko od sviatočnej radosti. Smútok v srdci mal aj dvanásťročný Van. Nečakal nijaký dar. Vtedy počas polnočnej omše nečakane dostal neobyčajný dar od samotného Ježiša: „V jednej chvíli sa v mojej duši odohrala premena a prestal som sa báť utrpenia. Ovládla ma nevysloviteľná radosť. Našiel som najcennejší poklad v mojom živote.“

Po deviatich mesiacoch sa Van vrátil do Huu Bangu, kde katechéti aj naďalej týrali malých chlapcov, navyše mali pred ich očami sexuálne vzťahy s dievčatami z neďalekých dedín. Van sa s niekoľkými chlapcami potajomky stretávali v lese, kde sa modlili za obrátenie katechétov. Jeden z chlapcov ich však prezradil, a tak za to všetky deti, zvlášť Vana, veľmi zbili.

Brat svätej Terezky

V januári 1942 mohol Van konečne nastúpiť do nižšieho seminára, spravovaného dominikánmi. Medzi nimi sa cítil dobre a bol šťastný, že sa konečne začína realizovať jeho túžba po kňazstve. Avšak postupným spoznávaním mystickej literatúry a životopisov svätých sa v jeho srdci rodil nepokoj a znechutenie. Necítil sa dostatočne silný na to, aby išiel takou prísnou cestou askézy, pôstov a hrdinských činov, a preto sa ani necítil silný, aby sa stal svätým. Znovu bol na pokraji zúfalstva. Nemohol sa dokonca ani pozerať na sväté obrazy či na sväté knihy.

Útechou mu bola modlitba k Panne Márii, ktorej sľúbil, že podnikne ešte posledný pokus a prečíta knihu, ktorú mu sama ukáže. Potom na stole rozložil všetky životopisy svätých, aké v rehoľnej knižnici našiel, zamiešal ich a zo zatvorenými očami siahol po jednej z nich. Keď sa pozrel na obal, nebol veľmi nadšený. Bol to životopis, ktorý sa pokúšal čítať už viackrát, ale nikdy ho nedokončil, lebo vždy sa mu zdal divný a nepochopiteľný. V rukách držal Dejiny duše svätej Terezky od Dieťaťa Ježiš. No sotva prečítal dve strany, z jeho očí začal tiecť prúd sĺz, ktorý zaplavoval zožltnuté listy knihy. Do jeho duše vstúpilo tajomstvo nekonečnej Božej lásky, ktorý sa skláňa nad slabým človekom.

Van tak objavil „malú cestu“. Celú noc sa potom modlil k svätej Terezke, aby mu bola na tejto ceste sprievodkyňou. Keď svitalo, rozbehol sa k blízkemu pahorku, pričom ani nevedel, odkiaľ sa vzala v jeho srdci taká veľká radosť. Hneď nato počul: „Van, Van, môj braček! Volám sa Terézia a som tu preto, aby som odpovedala na tvoju modlitbu, ktorá dojala moje srdce. Budeš mojím mladším bratom, pretože si si ma sám vybral za svoju staršiu sestru. Odteraz sa naše duše stanú jednou dušou ponorenou v Božej láske.“ Takto sa začalo pätnásťročné bratstvo dvoch duší, ktoré žili v dvoch odlišných svetoch, avšak spojených tým istým povolaním k svätosti na „malej ceste“.

Svoju staršiu sestru Van nikdy nevidel. Počul len jej hlas a to tak výrazne, že sa raz znepokojený opýtal, čo sa stane, keď ich rozhovor začuje niekto cudzí. Terezka ho upokojila, že to nie je možné, pretože Boh dokáže byť vo svojich záležitostiach diskrétny. Raz mu dala tento cenný pokyn: „Neboj sa dôvernosti s Bohom. Hovor mu o všetkom, o čom len chceš: o hre s tvojimi spolužiakmi, o prírode, o tvojich návaloch zlosti, o slzách a malých radostiach. Boh túži, aby sme pred ním otvárali svoje malé, biedne srdcia, ktoré vyšli z jeho stvoriteľských rúk. Obetuj mu tak radosti, ako aj utrpenia. Takýmto počínaním mu vyjadríš viac vďačnosti než tisícimi dojímavými, no naučenými modlitbami a piesňami.“

Povedala mu tiež svojím významom nezvyčajné slová, ktoré sa môžu stať usmernením pre každého, kto pochybuje o tom, odkedy sa má uznať hodnota ľudského života za nenarušiteľnú: „Poznám ťa už veľmi dávno. Boh mi dovolil poznať ťa skôr, než si začal jestvovať, a zveril mi ochranu nad tebou. Vždy som bola pri tebe, chodila som za tebou krok za krokom ako matka za svojím malým dieťaťom. S veľkou radosť som pozorovala v tvojej duši dokonalú podobnosť s mojou dušou a fakt, že tvoje chápanie Božej lásky sa ničím nelíši od môjho. A všetko je to ovocím Božej lásky, ktorá to urobila vo svojej nekonečnej múdrosti.“

Van aj naďalej veľmi túžil dosiahnuť milosť kňazstva. Svätá Terezka mu prezradila Božie plány: „Van, to, čo ti poviem, ťa určite zarmúti. Boh mi dal poznať, že sa nestaneš kňazom, ale máš kňazskú dušu. Bohu sa veľmi páči tvoja túžba. Neprijmeš sviatosť kňazstva, aby si mohol viesť skrytý život, v ktorom budeš misionárom skrze modlitbu a obetu, podobne ako som ho kedysi viedla ja... Tvojím povolaním bude naveky skrytý apoštolát lásky. Boh chce, aby si vstúpil do kongregácie redemptoristov.“

Rehoľný brat

V roku 1944 prijali Vana k redemptoristom v Hanoji, kde mu spočiatku navrhli, aby študoval teológiu. No on to predstavenému odmietol slovami: „Boh nechce, aby som sa stal kňazom.“ Veľmi ťažko mu bolo zrieknuť sa svojich túžob a plánov a prijať Božiu vôľu, zvlášť vtedy, keď ho predstavený postavil pred ultimátum: buď vstúpi do seminára, alebo sa bude musieť vrátiť domov a počkať tri roky, aby mohol vstúpiť do kláštora ako brat. Van sa teda s ťažkým srdcom vrátil do rodnej dediny. Všetko to vyzeralo ako nejaký nevysvetliteľný paradox. Až na zásah matky u predstaveného redemptoristov prijali po troch mesiacoch šestnásťročného Vana do postulátu. Dostal meno Marcel a pridelili mu prácu v kuchyni.

Onedlho nato sa začali vnútorné rozhovory Vana s Ježišom. Do svojho denníka si napísal: „Bolo to počas popoludňajšieho mlčania, v hodinu, keď Ježiš zomieral na kríži. Pripravoval som múku na cesto na pečenie a uvažoval som o milujúcom srdci trpiaceho Ježiša, keď som náhle v duši zacítil výraznú zmenu. Uvedomil som si, ako je Boh veľmi blízko a ako ma miluje. Pocit tejto lásky ma uviedol do stavu veľkej radosti. Náhle som počul láskavý hlas: ‚Marcel, miluješ ma?‘ – Áno, môj Bože, veľmi ťa milujem. Okrem teba nikoho tak veľmi nemilujem. Veľmi, veľmi ťa milujem.“

Ježiš poprosil Vana o modlitbu a obety na úmysel obrátenia jeho otca, ktoré sa aj stalo. Neskôr mu tiež predložil veľa prosieb o modlitbu za zlaicizované Francúzsko, zvlášť za jeho kňazov a mládež. Vysvetlil mu, že nie bez príčiny ho urobil mladším bratom svätej Terezky od Dieťaťa Ježiš. Zároveň zdôraznil, že túži, aby sa jej malý vietnamský brat modlil za štát v Európe, ktorý prežíva ťažké časy odchodu od viery. Tiež mu povedal: „Slová, ktoré ti zverujem, sú zrozumiteľné len dušiam chudobným a pokorným a len detské slová, plynúce zo srdca zapáleného láskou, mnou môžu pohnúť. Áno, Van, si mojím prvým malým kvetom Vietnamu. Si veľmi slabý. Nikdy doteraz som nevidel dušu takú slabú, ale netráp sa tým. Len miluj a ja sa postarám o zvyšok.“

V júni 1945 mal Van počas modlitby pred Najsvätejšou sviatosťou hroznú víziu. Videl Ježiša, ktorý k nemu pristúpil s láskavým úsmevom, vzal ho na ruky ako malé dieťa a privinul si ho k srdcu. „Náhle“ – píše Van – „som počul nejaké výkriky. Ježiš sa obrátil na tú stranu, odkiaľ prichádzali, a povedal mi: ‚Dieťa moje, pozri sa na ten rozzúrený dav, ktorý sa blíži ku mne.‘ Uvidel som ľudí všetkých stavov a rôzneho veku: deti, dospelých, mužov i ženy, ktorí sa približovali a hrozne kričali. Približovali sa k Ježišovi, preklínali ho, vyhrážali sa mu päsťami. Niektorí doňho hádzali kamene, snažili sa trafiť ho priamo do tváre; kamene trafili len ruky a nohy Spasiteľa. Ježiš stál uprostred davu a jeho tvár žiarila dobrotou, bez tieňa nenávisti. Bol plný ľútosti a plakal nad tými ľuďmi. Po chvíli sa dav začal vzďaľovať, až nakoniec zavládol pokoj a ticho.“

Nasledujúcich päť rokov strávil Van v početnej komunite redemptoristov v Hanoji, kde si urobil noviciát a plnil povinnosti krajčíra a kostolníka. V roku 1950 ho predstavení poslali do domu v Saigone na juhu krajiny, kde žila menšia komunita a Van si mohol oddýchnuť. Odtiaľ sa po dvoch rokoch dostal do domu v malej horskej osade Dalat, kde 8. augusta 1952 zložil večné sľuby.

Brat prenasledovaných

V júli 1954 sa sever Vietnamu dostal do rúk komunistov. Väčšina tunajších katolíkov začala hľadať záchranu na juhu. V dome redemptoristov v Hanoji ostalo len niekoľko rehoľníkov. V tej situácii sa Van rozhodol vrátiť sa do svojho rodiska. Bol pripravený na všetko vrátane mučeníckej obety. 26-ročný brat Marcel dostal súhlas predstavených na návrat do Hanoja, pretože vedeli, že jeho viera je natoľko silná, že bude schopný vydať jej svedectvo dokonca aj v tých najtragickejších okolnostiach.

7. mája 1955 zadržala Vana bezpečnosť a uväznila ho. Dostal dve lákavé ponuky: vziať si dcéru jedného z funkcionárov bezpečnosti alebo vstúpiť medzi tzv. katolíkov vlastencov. Po piatich mesiacoch napísal z väzenskej cely tajný list svojmu predstavenému, pričom nemal istotu, že sa dostane k adresátovi: „Keby som chcel žiť, mohol by som odtiaľ ľahko vyjsť von. Stačilo by mi, keby som vás zradil a vydal. Buďte spokojný, nikdy to neurobím.“ List došiel. Van písal tiež svojej mladšej sestre Anne-Márii, ktorá bola redemptoristkou v Kanade: „Som už len dýchajúcou mŕtvolou. Tak veľmi sa cítim slabý, ale to ešte nie je koniec môjho trápenia. Kalich horkosti je plný a čaká ma ešte veľa utrpenia, ktoré nemožno zmerať. Som však silný Láskou a tá mi dá hrdinskú vôľu. Som obetou Lásky a Láska je jediným prameňom šťastia: šťastia, ktoré mi nikto a nič nie je schopné vziať.“

Vana odsúdili na 15 rokov gulagu a previezli ho do tábora č. 1 v Mo-Chen vzdialeného 50 kilometrov od Hanoja. Tam prežíval rovnaký údel ako dvetisíc iných „nepriateľov ľudu“. Medzi nimi bolo asi sto katolíkov, ale nebol tam nijaký kňaz. Zvesť, že do tábora prišiel rehoľný brat, sa rozniesla rýchlosťou blesku. Brat Marcel plnil službu trpezlivého počúvania, pozdvihovania na duchu. Bol pre nich ako táborový kňaz, ale bez kňazskej vysviacky. Písal: „Všetci začali ku mne prichádzať, mysliac si, že som človek, ktorý nepociťuje strach ani únavu. Vidia, že som taký slabý ako oni, ale kde majú hľadať potechu v týchto podmienkach? Sám Boh mi dal poznať, že takto plním jeho vôľu. Od chvíle uväznenia som mnohokrát prosil Boha o milosť smrti, ale on mi stále dáva poznať, že ma potrebuje ešte veľa duší.“

Väzni prosili Vana, aby im zabezpečil Oltárnu sviatosť. Ale čo mohol pre nich urobiť sám bez kňazskej moci? Poslal preto ďalší, riskantný list svojim predstaveným, aby mu poslali Eucharistiu. Poslali mu šikovne zabalených tridsať hostií. Rozdal ich katolíkom a vo svojom zošite zapísal: „Ako veľmi sme lačneli po tomto božskom pokrme. Tu mnohí katolíci praktizujú dokonca prísny pôst každú stredu a piatok.“ Hladní väzni ochotní postiť sa z lásky k Ježišovi! Van nemal slová na to, aby vyjadril, čo prežíval, keď videl také veľké hrdinstvo viery.

V auguste 1957 previezli Vana do tábora č. 2 v Yen-Binh vzdialeného 150 kilometrov od Hanoja. Po nevydarenom pokuse o útek ho pripútali na tri mesiace železnými reťazami, neľudsky bili a mučili. Potom ho vsadili do tmavej a vlhkej cely. Napriek takému strašnému mučeniu prinášal aj tam potechu iným väzňom a rozdával prinesenú Eucharistiu. Po dvoch rokoch, zničený tuberkulózou a chorobou beri-beri, zomrel 10. júla 1959 v rukách kňaza, ktorý mu stihol udeliť posledné sviatosti.

Víťazstvo Božieho detinstva

Van raz napísal v liste ctižiadostivému mládencovi, ktorý bol príliš precitlivený: „Znechutenie je akoby dotknutie sa špinavou rukou tváre samotného Boha. Znamená, že priznávame, že už nemôže pre nás nič viac urobiť. Všetky nepokoje, ktoré sa prebúdzajú v našej duši, sú volaním Boha, ktorý nám pripomína nutnosť modlitby a úprimnej dôvery. Všetko sa sústreďuje do dvoch slov: dôvera a láska. Používaj ich v živote a budeš žiť v pokoji srdca.“

Van túžil zachraňovať duše, ktoré zomierajú vzdialené od Ježiša. Vo svojej nadpriemernej citlivosti na druhého človeka nemohol zniesť, že niekto v skrytosti prelieva slzy zúfalstva, keď sa cíti odvrhnutý a nemilovaný ľuďmi. Sám sa nikdy nehanbil za slzy slabosti: „Utrpenie má zmysel len v perspektíve lásky. Nehanbím sa plakať. Slzy sú cenné, ak sa pozbierajú a obetujú Ježišovi. Vtedy sa stanú pokrmom pre duše...“

Z vnútra svojej pochmúrnej táborovej cely Van, brat Marcel, duchovný brat svätej Terezky od Dieťaťa Ježiš, neprestáva aj dnes hovoriť: „Dokonca ak je život ťažký, odpovedz naň s úsmevom!“

Marcel Nguyên Tân Van podľa toho, čo mu predpovedala jeho duchovná sestra, neuskutočnil svoje kňazské túžby. Naozaj?

(Text je prevzatý z časopisu Milujcie sie!, č. 2/2004.)