Po istom čase život farára z Arsu, ktorý prežíval stále obrátenie, mal taký dopad na farníkov, že aj oni sa obrátili. Ars sa stal známy ako „malý ostrov svätosti“. Každý rok tam prúdili tisíce pútnikov. Ľudí „napádal“ Vianneyho zápal pre Boha ako nákazlivý vírus a vzniklo náboženské oživenie, ktoré priviedlo mnohých ľudí ku Kristovi

Dlhá cesta k vysviacke

Láska Jána Máriu Vianneyho k Bohu a modlitbe bola takmer vrodená, hoci ju v ranom období živila jeho matka. Už ako malý chlapec chodil tajne na svätú omšu so svojou rodinou, pretože kostoly boli zatvorené. Bol to tragický dôsledok francúzskej revolúcie. Aj v takej situácii chlapec využíval každú príležitosť, aby sa modlil na lúkách, keď pásol rodinné stádo.
Keď mal Ján Mária šestnásť rokov, povedal rodine, že sa chce stať kňazom. Boli však mnohé prekážky. Jeho otec to odmietal a nechcel mu dať tri roky povolenie. Potom Jána Máriu povolali do armády. Skôr, než jeho jednotka mohla odísť do akcie, ochorel a nechali ho samého. Teraz ho považovali za dezertéra. Ďalší rok sa skrýval v odľahlej dedine. Napokon v roku 1811 vyhlásili všeobecnú amnestiu pre dezertérov a Vianney vstúpil do seminára, aby pokračoval v štúdiách.
Aj to bolo náročné. Ján Mária mal veľmi slabé vzdelanie a v škole dosahoval zlé výsledky. Hoci usilovne študoval, nevedel sa naučiť latinskú gramatiku. Keď sa zdalo, že je všetko stratené, farár Charles Balley – predvídavý kňaz, ktorý rozpoznal Vianneyho potenciál – sa rozhodol, že ho bude doučovať. Vianney zložil požadované skúšky, vysvätili ho za kňaza v auguste 1815 a dva a pol roka pôsobil ako Balleyho kaplán. Potom ho poslali do Arsu.

„Zmeň ich srdcia, Pane!“

Ars nebolo najľahšie miesto na evanjelizáciu. Po revolúcii zanechalo dvesto obyvateľov Arsu vieru alebo k nej bolo ľahostajných. Mestečko malo štyri krčmy, kde všetci tí, ktorí zarábali, pomíňali peniaze, ktoré ich rodiny zúfalo potrebovali. Mestečko bolo povestné divokými večierkami a tancom.
Vianney sa pustil do práce. Veľmi skoro ráno a neskoro do noci trávil hodiny pred oltárom v zanedbanom kostole. Na kolenách prosil Boha – často so slzami –, aby zmenil srdcia ľudí. Zvedavý farník, ktorý ho raz sledoval, bol prekvapený, za čo sa nový kňaz nahlas modlí: „Môj Bože, obráť moju farnosť. Som ochotný trpieť celý život... Som pripravený znášať najostrejšiu bolesť aj sto rokov. Len nech sa moji farníci obrátia.“
Vianney sa nikdy neprestal modliť túto modlitbu za obrátenie. Napĺňala jeho bytie a bola mu vlastná. S touto neustálou modlitbou spájal extrémne pokánie – celé dni sa postil a spal na tvrdej dlážke bez prikrývky. Celé roky mal len jedno jedlo denne, a síce varené zemiaky. Časom sa naučil mierniť svoje najtvrdšie kajúce praktiky, ale vždy bol pripravený znášať všetko, čo by pomohlo obrátiť viac ľudí ku Kristovi.

Pôsobí milosť

Ale jeho služba sa neobmedzovala len na tvrdé kajúce praktiky. Farár chcel spoznať obyvateľov mestečka. Navštevoval ich, rozprával sa s nimi o rodine, úrode a viere. Keď si pripravoval nedeľné kázne, snažil sa predstaviť si všetkých tých ľudí a ich potreby.
Niektoré jeho kázne boli príliš tvrdé, ako napísal jeho najznámejší životopisec, Francois Trochu: „Hoci sa to snažil potlačiť, jeho uštipačný, ironický temperament sa niekedy prejavil.“ Ale ako Vianney dozrieval vo svojom duc*****m živote, nadobudol rovnováhu a naučil sa ľudí povzbudzovať alebo utešovať podľa ich konkrétnej situácie.
Spočiatku Vianneyho farníci boli ľahostajní k jeho kázaniu. Ale jeho slová nebolo ľahké ignorovať, lebo sám šiel príkladom: Neustále sa modlil, jeho život bol zasvätený Bohu a jeho starostlivosť o farníkov bola skutočná.
Po čase začali ľudia z Arsu venovať pozornosť povzbudeniam kňaza, aby nechodili do krčiem a chodili do kostola, nepracovali v nedeľu a skončili s roztopašným tancom. Obľúbili si náboženské procesie a púte, ktoré Vianney organizoval, aby im pomohol spoznať, že Boh je medzi nimi. Mnohí sa naučili modliť sa a nadobudli bližší vzťah k Bohu.
Vianney veril, že každý, aj roľníci, ktorí celý deň pracujú na poli, môže byť svätý. Podporoval úctu k Najsvätejšej sviatosti a učil ľudí, aby si spytovali svedomie a modlili sa. „Dobrý Boh nehľadí ani na dlhé ani na krásne modlitby, ale na tie, ktoré vychádzajú z hĺbky srdca,“ hovorieval im. Každý večer zvonili kostolné zvony a ľudia sa zhromažďovali na večerné modlitby.
Spoločná modlitba dedinčanov zmenila celú atmosféru v Arse. Mnohí sa obrátili. „Božia milosť je taká mocná,“ povedal jeden dedinčan, „že len niektorí jej dokázali odolať.“

Obrátenia v spovednici

Milosť zvlášť pôsobila vo Vianneyho spovednici. Jeho duchovné dary spojené so schopnosťou viesť ľudí k pokániu z neho urobili vyhľadávaného spovedníka. Počas farských misií v roku 1823, ktoré sa uskutočnili v susednej farnosti, sa pri jeho spovednici zhromaždil taký dav ľudí, že ju takmer prevrhli.
Keď Vianneyho sláva rástla, začali prichádzať pútnici – spočiatku 20 ľudí denne, potom – o 30 rokov – to už bolo 8 000 ľudí ročne. Často čakali celé dni v kostole, kým príde na nich rad.
Vianney vnuknutím Ducha Svätého dokázal čítať v srdciach ľudí, ktorí k nemu prichádzali. Istá žena z Paríža sa jedného dňa prechádzala po námestí v dedine, keď šiel okolo farár. „Madam,“ povedal, „poďte za mnou.“ Keď sa spolu prechádzali, odhalil jej hriešny život, akým žila, a čoskoro sa obrátila. Ďalší muž, dobre známy vedec, ktorý sa pýšil tým, že ho vedie len rozum, prišiel do Arsu zo zvedavosti. Po svätej omši mu dal Vianney pokyn, aby šiel za ním do spovednice. Zrazu muža premohli slzy. „Otče,“ povedal, „ničomu neverím. Pomôžte mi.“ Po deviatich dňoch strávených s farárom sa tento muž stal horlivým veriacim.
Keď sa ľudia spovedali, Vianney často nad nimi plakal a viedol ich k hlbokému pokániu. „Aká škoda!“ hovorieval. Istý kňaz, ktorý navštívil Vianneyho spovednicu, povedal: „To jednoduché ,Aká škoda!‘ v celej svojej jednoduchosti odhalilo, akú škodu spôsobil hriech.“ Farár dokonca pripomínal svojim kajúcnikom hriechy, ktoré zabudli spomenúť.
Mladí ľudia k nemu prichádzali, aby im pomohol rozoznať, či majú rehoľné povolanie. Chorí k nemu prichádzali, aby sa modlil za ich uzdravenie. Ak došlo k telesnému uzdraveniu – a bolo ich veľa –, Vianney to pripisoval orodovaniu svojej obľúbenej svätej Filomény, ranokresťanskej mučeníčky.

Jeho najväčší problém

Vianneyho sláva si od neho vyžadovala krutú daň. Bol doslova väzňom spovednice. Trávil tam osemnásť hodín denne. Celé roky, takmer do konca života, ho prenasledovala túžba odísť z Arsu do kláštora, kde by mohol „oplakávať svoj úbohý život“. Opakovane chcel získať od biskupa povolenie, aby mohol odísť, ale nikdy ho nedostal. Niekoľkokrát ušiel z mestečka, ale vždy sa vrátil.
Túžba svätého Jána Vianneyho po živote v samote s Bohom bola obdivuhodná. Ale uvedomil si, že keby žil takým životom, odporoval by Božiemu plánu pre svoj život. Ako povedal jeden z jeho priateľov: „Priznal sa, že v tejto túžbe je niečo nedobré a diabol ju používa, aby ho pokúšal. Podriadil sa a odolával svojej túžbe, ale po celý život s ňou musel bojovať.“
Vianney vydržal ako farár malej dedinky 41 rokov. Na konci svojho života sa zmieril so skutočnosťou, že Boh mu nikdy nedá čas pre ticho a odpočinok, po ktorom túžil. Zomrel 4. augusta 1859 vo veku 73 rokov. Ľudia ho hneď vyhlásili za svätého, ale Ján Mária Vianney bol kanonizovaný až 31. mája 1925 a neskôr sa stal patrónom farárov.

Jeho život môžeme zhrnúť do jedného z jeho výrokov:
„Byť milovaný Bohom, byť zjednotený s Bohom, žiť v prítomnosti Božej, žiť pre Boha. Ó! Aký krásny život a aká krásna smrť!“