poslal skalaa „Lebo Hospodin je naším sudcom, Hospodin je naším vládcom; Hospodin je našímkráľom; On nás zachráni“ (Iz 33,22).
Teraz budeme uvažovať o Kristovom ďalšom charakteristickom znaku, ktorý
prirodzene vyplýva z Jeho postavenia Stvoriteľa. Ten, kto tvorí, musí mať totiž istotne právo
viesť a riadiť. U J 5,22.23 čítame slová, že „Otec nikoho ani nesúdi, lež celý súd odovzdalSynovi, aby všetci ctili Syna ako ctia Otca.“ Tak ako je Kristus zjavením Otca v stvorení, je
ním aj v dávaní a vykonávaní zákona. Ako dôkaz postačí niekoľko textov z Písma.
V 4 Moj 21,4-6 máme čiastočný záznam udalosti, ktorá sa odohrala počas pobytu
Izraelitov na púšti. Prečítajme si ho: „Potom sa pobrali od vrchu Hór cestou k Červenému
moru, aby obišli Edómsku krajinu. Cestou ľud zmalomyseľnel a hovoril proti Bohu a proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď niet ani chleba
ani vody a tento biedny pokrm sa nám oškliví. I poslal Hospodin na tento ľud ohnivé hady,
serafov a tie štípali ľud a mnoho ľudu z Izraela pomrelo.“ Ľudia reptali proti Bohu a proti
Mojžišovi, vraveli: Prečo ste nás vyviedli na púšť? Kritizovali svojho Vodcu a preto ich ničili
hady. A teraz si prečítajme slová apoštola Pavla o tej istej udalosti:
„Ani nepokúšajme Krista, ako niektorí z nich pokúšali, a hynuli od hadov“ (1 Kor 10,9).
Čo to dokazuje? Že Vodcom, proti ktorému šomrali, bol Kristus. Ďalej to dokazuje
skutočnosť, že keď Mojžiš zdieľal osud s Izraelom a odmietol nazývať sa syn faraónovej
dcéry, považoval Kristovo pohanenie za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta (Žid 11,26).
Čítaj aj 1 Kor 10,4, kde Pavel hovorí, že otcovia „všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus.“ Takže Vodcom Izraela
z Egypta bol Kristus.
Tretia kapitola listu Židom objasňuje to isté. Hovorí nám, aby sme uvažovali
o Apoštolovi a Veľkňazovi nášho vyznania, Kristovi Ježišovi, ktorý bol verný v celom Jeho
dome, nie ako sluha, ale ako Syn nad Jeho vlastným domom (1.-6. verš). Potom nám vraví, že
my sme Jeho dom, ak sa pridržíme našej dôvery až do konca., preto nás Svätý Duch nabáda,
aby sme nezatvrdzovali svoje srdcia tak ako otcovia na púšti. „Lebo sme sa stali účastníkmi Krista, akže počiatok podstaty dodržíme pevný až do konca. Teda keď je povedané: Dnes,
keby ste počuli Jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc ako v tom rozhorčení. Lebo niektorí
počuli a rozhorčili. Ale nie všetci, ktorí vyšli z Egypta skrze Mojžiša. A na ktorýchže zanevrúc
hneval sa štyridsať rokov? Či nie na tých, ktorí hrešili a ktorých telá popadali na púšti?“ (Žid
3,14-17). Kristus je tu znovu predstavený ako Vodca a Veliteľ Izraela počas ich 40-ročného
pobytu na púšti.
To isté nám ukazuje Joz 5,13-15, kde nám vraví, že muž s vytiahnutým mečom v ruke,
ktorého videl Józua pri Jerichu, odpovedal na jeho otázku: „Patríš k nám alebo k našim nepriateľom?“ slovami: „Nie; som vodcom voja Hospodinovho; práve teraz som prišiel.“
Skutočne nikto nebude pochybovať o tom, že skutočným Vodcom Izraela, hoci neviditeľným,
bol Kristus,.
Mojžiš, viditeľný vodca Izraela, „vydržal, akoby videl Neviditeľného“ (Žid 11,27). Bol
to Kristus, kto poveril Mojžiša, aby šiel a vyslobodil Jeho ľud. Teraz si prečítajme 2 Moj 20,1-
3:„Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Kto vyslovil
tieto slová? Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta. A kto bol Vodcom Izraela na ceste z Egypta?
Kristus. Kto teda predniesol zákon z vrchu Sínaj? Kristus, odblesk Otcovej slávy a obraz Jeho
podstaty, ktorý je zjavením Boha človeku. Bol to Stvoriteľ všetkých vecí a Ten, komu bol
zverený všetok súd.
Môžeme to dokázať aj inak. Keď príde Pán, príde s krikom (1 Tes 4,16), ktorý
prenikne hrobmi a zobudí mŕtvych (J 5,28.29). „Hospodin zahromží z výsosti, zahrmí zo svojho svätého príbytku. Mohutne zareve nad svojou nivou, rozkričí sa ako lisovači hrozna na
všetkých obyvateľov zeme. Hukot prenikne až do končín zeme, lebo Hospodin má spor
s národmi, ustanovuje súd nad každým telom. Bezbožných vydá meču napospas – znie výrok
Hospodinov“ (Jer 25,30, 3). Keď to porovnáme so Zj 19,11-21, kde Kristus ako Vodca
nebeských armád, Božie Slovo, Kráľ kráľov a Pán pánov, vychádza šliapať vínny lis s vínom
rozhorčeného hnevu vševládneho Boha a ničí všetkých bezbožných, zistíme, že je to Kristus,
kto zahrmí zo svojho príbytku na všetkých obyvateľov zeme, keď má spor s národmi. Joel
15 pridáva ďalší postreh, keď hovorí: „A Hospodin bude revať zo Siona a z Jeruzalema vydá svoj hlas, a budú sa chvieť nebesia i zem“ (Joel 3,16).
Z týchto textov – a mohli by sme pridať ďalšie – sa dozvedáme, že keď Pán príde
vyslobodiť svoj ľud, prehovorí hlasom, ktorí zatrasie zemou a nebom – „zem sa zakláti, zapotáca ako opilec a zakolíše sa ako koliba“ (Iz 24,20) a „nebesá sa s rachotom pominú“ (2
Pt 3,10). Teraz si prečítajme Žid 12,25.26:
„Dajte si pozor, aby ste neodmietli Toho, ktorý hovorí. Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali Toho, ktorý oznamoval Božiu vôľu na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od
Toho, ktorý hovorí z neba. Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje: Ja ešte raz
zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom.“
Bolo to pri vyhlasovaní zákona zo Sínaja, keď Hlas hovoriaci na zemi zatriasol zemou
(2 Moj 19,18-20; Žid 12,18-20). Táto udalosť vďaka svojej vznešenosti nemala a ani nebude
mať obdobu, až kým nepríde Pán so všetkými nebeskými anjelmi spasiť svoj ľud. Ale všimnite
si, že ten istý hlas, ktorý vtedy otriasol zemou, zatrasie v čase príchodu nielen zemou, ale aj
nebom. Videli sme, že to je Kristov hlas, ktorý zaznie s takou silou, že otrasie nebom a zemou,
keď bude viesť svoj spor s národmi. Preto je ukázané, že hlas, ktorý bolo počuť zo Sínaja
hlásať desať prikázaní, patril Kristovi. Nie je to viac, než čo by prirodzene vyplynulo z toho, čo
sme sa dozvedeli o Kristovi ako Stvoriteľovi a Tvorcovi soboty. Skutočnosť, že Kristus je
súčasťou božstva a má všetky vlastnosti Boha, že je ako Stvoriteľ a Zákonodarca vo všetkých
ohľadoch rovný Otcovi, je skutočne jediná sila, aká jestvuje v zmierení. Len ona jediná
umožňuje vykúpenie. Kristus zomrel, „aby nás priviedol k Bohu“ (1 Pt 3,18), ale keby mu
chýbalo jedno jota z rovnosti s Bohom, nebol by nás mohol k Nemu priviesť. Božstvo znamená
mať vlastnosti božstva. Keby Kristus nebol Bohom, mali by sme mať len ľudskú obeť.
Nezavážila by, hoci by bolo zaručené, že Kristus je najväčšia stvorená inteligencia vo vesmíre.
V tom prípade by bol poddaným, kvôli vernosti zákonu, neschopný urobiť niečo viac než len
svoju vlastnú povinnosť. Nemohol by mať žiadnu spravodlivosť, ktorú by udeľoval druhým.
Medzi najvyšším anjelom, aký bol kedy stvorený a Bohom je nekonečná vzdialenosť; preto
najvyšší anjel nemohol pozdvihnúť padlého človeka a urobiť ho účastníkom Božej
prirodzenosti. Anjeli môžu slúžiť, vykúpiť môže len Boh. Vďaka Bohu, že sme spasení
„vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3,24), v ktorom telesne prebýva všetka plnosť božstva
a ktorý teda môže dokonale spasiť tých, ktorí prichádzajú k Bohu skrze Neho (Žid 7,25).
Táto pravda nám pomáha dokonalejšie pochopiť dôvod, prečo je Kristus nazývaný
Božie Slovo. On je Ten, skrze ktorého sa ľuďom oznamuje Božia vôľa a moc. Je takpovediac
Božími ústami, zjavením božstva. Hlása alebo oznamuje Boha človeku. Otcovi sa zapáčilo, aby
v Ňom prebývala všetka plnosť a preto Otec nie je odsunutý na vedľajšie miesto, ako si
niektorí myslia, keď je Kristus vyvýšený sťa Stvoriteľ a Zákonodarca, pretože Otcova sláva
žiari cez Syna. Boh je známy len skrze Krista, preto je očividné, že Otec nemôže byť uctený
tak ako by mal tými, ktorí nevyvyšujú Krista. Ako povedal samotný Kristus: „Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal“ (J 5,23). Pýtate sa, ako mohol byť Kristus Prostredníkom
medzi Bohom a človekom a tiež Zákonodarcom? Nemusíme vysvetľovať, ako je to možné,
musíme len prijať záznam Písma, že je to tak. A práve táto skutočnosť dáva silu učeniu
o zmierení. Hriešnikova istota plného a bezplatného odpustenia spočíva v skutočnosti, že
samotný Zákonodarca, ten, proti ktorému sa vzbúril a ktorým pohrdol, je Ten, ktorý dal sám
seba za nás. Ako môže niekto pochybovať o čestnosti Božieho zámeru alebo o Jeho dokonalej
dobrej vôli voči ľuďom, keď dal sám seba za ich vykúpenie? Nemyslime si, že Otec a Syn boli
v tomto konaní oddelení. Boli v ňom zajedno, práve tak ako vo všetkom ostatnom. Bola medzi
nimi rada pokoja (Zach 6,12.13) a dokonca kým bol jednorodený Syn tu na zemi, bol v lone
Otca.
Aký nádherný prejav lásky! Nevinný trpel za vinných, spravodlivý za nespravodlivých,
Stvoriteľ za stvorenia, Tvorca zákona za priestupníkov, kráľ za svojich vzbúrených
poddaných! Pretože Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale zdarma ho vydal za nás všetkých
– pretože Kristus dobrovoľne dal sám seba za nás – ako by nám s Ním nedal všetko?
Nekonečná Láska nemohla nájsť žiadny väčší prejav seba samej. Pán môže oprávnene
povedať: „Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil?“ (Iz 5,4).
