Jediny prostrednik je Jezis Kristus. Iba on nas vedie k Bohu a casto nas vyslysi aj bez svatych. Svati nie su prostrednikmi ako Jezis, bez ktoreho by sme sa nedostali do neba. Je vsak aj pravda,ze Boh chce svatych oslavit za ich vernost, preto kona na ich orodovanie a orodovanie Panny Marie velke divy.Tieto divy nerobi diabol, lebo ti, ktorym Boh pomoze na orodovanie svatych sa vzdy viac priblizia k Bohu a viac zacnu milovat Boha a blizneho, co nikdy nie je ovocim diablovho posobenia. Diabol totiz v konecnom dosledku vzdy rozsieva iba nepokoj a nenavist k Bohu a ku Kristovej katolickej cirkvi, kym u ludi, ktorych Boh vyslysal na orodovanie svatych sa pokoj prehlbuje a rastie tuzba po Bohu a modlitbe a laska ku katolickej cirkvi.
Púť pre Nicholasa.
Bola nejaká nádej pre nášho nespokojného a násilníckeho syna?
Nicholas
mal rok. Prešiel štyrmi pestúnskymi rodinami, keď sme si ho s manželom
Tomom adoptovali z Guatemaly. Uvedomili sme si, že môže mať problémy,
ale chceli sme milovať tohto chlapčeka spolu s našimi štyrmi deťmi.
Čoskoro
však vyšlo najavo, že nášho nového syna veľmi zraňovalo, že strácal
jednu rodinu za druhou. Po šiestich mesiacoch, keď neprejavoval žiadne
emócie, vybuchoval a zlostne kričal, správal sa násilnícky, čo sa
postupom času ešte zhoršovalo.
Mali
sme veľké obavy. Začali sme chodiť s Nicholasom po lekároch, keď mal
tri roky. Ale až minulý rok, keď mal päť rokov, lekári určili diagnózu:
reaktívna choroba vzťahu (RAD). Bola to vážna psychická choroba, ktorá
pochádzala z jeho raných tráum.
Nicholas
si myslel, že nemôže veriť dospelým, že sa postarajú o jeho potreby,
takže sa musí spoliehať na seba. Preto nedokázal nadviazať s nami vzťah
alebo prijať našu lásku. Považoval to za ohrozenie a robil všetko
preto, aby si od nás držal odstup. To sa prejavilo v jeho násilníckom
správaní, nemal dobre rozvinuté svedomie a potreboval kontrolu.
Dni hnevu
Bolelo nás, keď sme videli, že naša rodina je znepokojená a všetko sa
krúti okolo Nicholasa a jeho správania. Raz bol neprítomný a utlmený
a inokedy sa z neho rýchlosťou svetla stal násilník. Vybuchoval aj pre
nepodstatný problém.
Bola
som obyčajne terčom jeho záchvatov, ale ak boli nablízku Nicholasovi
súrodenci, napadol aj ich. Bil ich hokejkami, tresol hlavu svojho brata
o televízor a hádzal nožnice do sestrinej tváre. Nebolo nezvyčajné, že
keď Tom prišiel domov z práce, zistil, že som viac než tri hodiny
upokojovala kopajúce a kričiace dieťa.
V srdci
ma bolelo, keď som videla, že naše ďalšie deti trpia a najmä tie
mladšie, ktoré žili v strachu pred bratovými záchvatmi. A súcitila som
s Nicholasom, ktorý trpel pre svoju neschopnosť prijímať lásku. „Asi
budem musieť ísť do pekla,“ počula som ho, ako si raz hovoril skutočne,
s intenzívnym smútkom.
Aj
ja som mala ťažkosti. Prosila som Boha, aby mi pomohol milovať toto
povahovo ťažké dieťa a prijať situáciu. V srdci však rástol hnev:
Nemuseli sme si ho adoptovať. Prečo sme to len urobili?
Obrátiť sa k Terézii
Nicholas sa napriek úsiliu nezlepšil. Práve naopak. Všimli sme si, že
mu robilo radosť, keď mohol zraňovať ľudí. Keď zistil, že by nás mohol
zraniť, keď prejaví hnev voči Bohu, raz v nedeľu sa počas premenenia na
svätej omši postavil a skríkol: „Hlúpy Ježiš! Hlúpy Ježiš!“ Chcel
zraniť aj sám seba a často sa hádzal pred naše auto.
Tušili
sme, že sa blíži katastrofa. Tom i ja sme vedeli, že musíme niečo
urobiť. Ale čo? Naši terapeuti nás neutešili. Hovorili, že uzdravenie
nie je pravdepodobné. Keďže sme nemohli očakávať výrazné zlepšenie
Nicholasovho správania sa počas ďalších rokov, dúfali sme, že ho
udržíme pri živote, v rodine a bez trestnej činnosti. V zúfalstve sme
sa rozhodli vykonať púť do Lisieux vo Francúzsku, rodiska svätej
Terézie, aby sme ju prosili o orodovanie.
Prečo
Terézia? Celý život mi bola blízka a často som zakúsila jej pomoc.
Uvažovala som, že ona i Nicholas mali niečo spoločné. Terézia prišla
o matku ako dieťa a zázračne sa uzdravila z choroby, ktorá mohla mať
psychotický charakter. Mala aj emocionálne narušenú sestru.
Slzy a ruže
Náš pobyt v Lisieux počas minulej jari bol krátky, ale naplnený
milosťou. V posledný deň som sa dlho modlila pri Teréziinom hrobe.
Veľmi silno som vnímala, že je so mnou, takže som neodišla, kým
nezatvárali. Boh konal niečo v mojom srdci – viedol ma k tomu, aby som
zanechala svoj hnev a dostala som silu užšie nasledovať Teréziinu „malú
cestu“. To bol môj cieľ: vykonávať každodenné povinnosti s veľkou
láskou v duchu dôvery a odovzdanosti Bohu. Ale v ten deň som dostala
milosť, aby nastal nový začiatok.
Keď
sme odchádzali z kaplnky, Tom i ja sme prešli okolo Teréziinej sochy
v životnej veľkosti. Pozrela som sa na sochu, akoby som sa lúčila –
a videla som na jej tvári niečo ako slzy. Podišli sme k soche, aby sme
sa na to lepšie pozreli. Z kútika Teréziinho pravého oka po tvári
tiekla voda do záhybu ramena. Vzala som obrúsok a nazbierala tri slzy.
Hneď sa prúd zastavil a tvár bola opäť suchá.
Chceli
sme vysvetlenie. Bolo to zrazenie pár? Nie, socha bola celý deň na
slnku a niekoľko dní nepršalo. Rosa? Aj tá by sa vysušila. Niekto
vylial vodu na sochu? Nie, tá by tiekla po závoji a netiekla by
z kútika oka.
Prijala
som to ako znamenie, že Nicholas sa uzdraví. Začala som novénu
a prosila som svätú Teréziu, aby mi poslala žlté ruže ako znamenie, že
sa uzdraví.
Od bolesti hlavy k nádeji
Tom i ja sme sa vrátili domov práve včas, aby sme sa porozprávali
s ďalším odborníkom na Nicholasovu chorobu. Po hodinách skúmania
Nicholasovej minulosti lekárka prišla k záveru: „Počas dvadsiatich
rokov práce s takými deťmi, ako je váš syn, som ešte nevidela zázrak.“
Odišli
sme z jej kancelárie a nastúpili do výťahu. Na dlážke bol žltý lístok
z ruže. Bolo to prvé zo štyroch žltých ružových „znamení“, ktoré som
dostala počas deviatich dní modlitby.
Nicholas
sa nezmenil cez noc. Hoci sme si všimli, že už nikdy nemal nenávistné
poznámky o Ježišovi a Márii, v lete sa správal strašne. Ale potom
prišli skutočné znamenia uzdravenia. Viac nás poslúchal a menej nás
chcel ovládať. Jeho hrozby boli jemnejšie a napokon zmizli.
Minulú
jeseň začal prejavovať skutočný záujem o iných. Jedného dňa ma našiel
na dlážke s bolesťami žalúdka, vzal svoju deku, prikryl ma ňou
a v tichosti odišiel. Plakala som od radosti.
„Viete,
myslím si, že ste na ceste k šťastnému koncu,“ povedala nedávno
Nicholasova terapeutka. A je to pravda. Každý deň prináša nové dôkazy
o uzdravení a vyliečení.
Nicholas
teraz pravidelne spontánne prejavuje lásku. Je priateľský k svojim
súrodencom. Ak sa niekto zraní, obyčajne ako prvý objíme alebo pomôže.
Učí sa ovládať svoje emócie. Nicholas sa tak zlepšil, že už o ňom
nehovoria, že má chorobu RAD. Jeho traja terapeuti teraz predpovedajú
úplné alebo takmer úplné uzdravenie z jeho zvyšných psychických
a emocionálnych ťažkostí.
Buď odvážny!
Pred niekoľkými mesiacmi som povedala Nicholasovi: „Nie je to úžasné,
že Boh celého vesmíru si myslí, že každý z nás je výnimočný?“ Jeho oči
sa rozsvietili, akoby túto pravdu počul po prvýkrát. „Myslíš to vážne,
mami? Som výnimočný pre Boha?“ Nedávno som sa ho spýtala, čo by si
vybral, keby mu Boh ponúkol čokoľvek, čo chce. „Chcel by som mať
v srdci oheň Ducha Svätého,“ povedal.
Nepochybujem,
že Boh vypočuje jeho modlitbu. A keď ďakujem Bohu za jeho milosrdenstvo
voči našej rodine, nepochybujem, že je pripravený odpovedať na mnohé
iné modlitby na orodovanie svojej služobnice svätej Terézie.