Jeden život, dve cesty
Čo vieme o Františkovi Borgiovi? Suchopárny životopis by mohol vyzerať takto: Narodil sa v roku 1510 do života moci a výsad. Z otcovej strany bol pravnukom pápeža Alexandra. Z matkinej strany bol priamym, hoci nelegitímnym potomkom kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho. Boh priťahoval Františka už od detstva. Vyjadril túžbu vstúpiť do kláštora. Jeho rodina ho však poslala slúžiť na dvor cisára Karola V. Sprevádzal ho na niekoľkých vojenských výpravách a v roku 1529 sa oženil s portugalskou šľachtičnou Eleanor, s ktorou mal osem detí. Keď Eleanor zomrela, František sa vzdal svojho bohatstva a titulov a vstúpil k jezuitom. Stal sa blízkym priateľom svätého Ignáca z Loyoly, viedol jezuitský rád ako jeho tretí generálny predstavený a pripisujú sa mu mnohé úspechy. Založil napríklad Gregoriánsku univerzitu v Ríme. Zomrel 30. septembra 1572. Bol to určite príkladný život, ale aby sme zistili, prečo bol vyhlásený za svätého, musíme sa pozrieť na podrobnosti. 

  Dobrý Borgia?
Kto by si myslel, že Borgia sa môže stať svätým? Nezdalo sa, že je to v rodinných génoch. Ale Božia milosť je pre každého z nás a keď prišla k Františkovi, odpovedal na jej volanie. Nie je to príliš pritiahnuté za vlasy, keď si predstavíme, že niektorí jeho príbuzní sa vysmievali z jeho zbožnosti a nazvali ho svätuškárom. Na druhej strane spektra si môžeme predstaviť, že ľudia ho odsudzovali a vyhýbali sa mu pre reputáciu rodiny. Ale František sa nenechal ovplyvniť nijakými reakciami. S pokorou prijal svoje povinnosti ako manžel, otec a člen vládnucej vrstvy. Dovolil, aby jeho prirodzená zbožnosť prekvitala aj uprostred ťažkostí života na šľachtickom dvore. Istý biskup, ktorý ho dobre poznal, povedal, že František je „pokorný, naozaj dobrý Boží muž v každom zmysle slova“. František dokazuje každému, kto si myslí, že je onálepkovaný svojou minulosťou alebo ho vopred odsudzujú za činy príbuzných, že slobodná vôľa triumfuje nad DNA. V Božom kráľovstve minulosť neurčuje budúcnosť. Zmena plánov
O Františkovej viere sa dozvedáme aj na základe toho, ako zvládal sklamania a zmeny. V detstve sa rozhodol, že celý svoj život bude poslúchať Boha. Ako dospelý to robil celým svojím srdcom. Nech už jeho život dostal akýkoľvek smer, prijal ťažkosti ako súčasť Božieho plánu. Keď bolo zjavné, že musí zanechať svoju detskú túžbu stať sa mníchom, ochotne to urobil. Keď bolo zrejmé, že sa od neho očakáva, že sa ožení – pravdepodobne s nevestou, ktorú mu vybrala rodina –, urobil to bez zbytočného rozruchu. Žiaľ, ktorý prejavil pri smrti svojej manželky, ukazuje, že František Eleanor naozaj miloval a vložil sa do manželstva celým srdcom. Nepočítal čas a neželal si, aby bol radšej mníchom. Miloval aj svoje deti a ľudia ho chválili za to, ako veľmi sa o ne staral a ako ich vychovával. Ochotný čakať
Jeho šťastný život sa skončil smrťou Eleanor v roku 1546. František opäť cítil povolanie k rehoľnému životu. Tentoraz chcel ísť k jezuitom. Z nášho pohľadu by sme ho vôbec neobdivovali, že zanechal osem detí – vo veku 8 až 16 rokov – a vstúpil do rehole. Ale aj tu chcel František nasledovať Božiu vôľu. Musíme vziať do úvahy dve veci. Po prvé, v 16. storočí bola priemerná dĺžka života kratšia a ľudia dospievali oveľa rýchlejšie než dnes. Sám František vstúpil na kráľovský dvor ako chlapec a oženil sa ešte v puberte. Po druhé, nasledoval radu svätého Ignáca z Loyoly a k jezuitom vstúpil až vtedy, keď mal jeho najstarší syn dvadsať rokov, takže sa dokázal postarať o svojich súrodencov a prevziať plnú správu rodinných majetkov a titulov. Vo Františkovom svete to bolo pozoruhodné. Ľudia neočakávali, že vdovec jeho postavenia a moci odovzdá svoje majetky deťom. František mohol dať deti do opatery príbuzným – alebo sa ponáhľať do kláštora po opätovnom sobáši, aby zabezpečil matku – opatrovateľku pre svoje deti. On však šiel menej vychodeným chodníkom. Stal sa angažovaným a šikovným slobodným otcom. Dal všetky záležitosti do poriadku, aby bolo o jeho deti postarané. Až vtedy, keď boli pripravené na jeho odchod, sa stal kňazom.

  Patrón ľudí s nadváhou?
František sa naplno venoval svojmu novému povolaniu. Usiloval sa byť nielen dobrým, ale tým najlepším kňazom. Napokon ho považovali za jedného zo spoluzakladateľov jezuitov. Ak mal František nejakú chybu, bola to asi prílišná horlivosť v duchovných praktikách, keď bol oslobodený od života na kráľovskom dvore. Jeden príklad za všetky: jedlo. Istý životopisec hovorí, že keď František vstúpil k jezuitom, bol nesmierne tučný. Pre nás všetkých, ktorí považujú druhý kúsok zákuska za protiliek na náročný deň, môže byť svätý František Borgia svätcom, ktorý nám naozaj rozumie! Keď František vstúpil k jezuitom, na radu svojho duchovného vodcu upravil svoje jedenie. Nanešťastie, ako to býva s mnohými obéznymi ľuďmi, išiel do opačného extrému: Tak schudol, že jeho predstavení mu museli prikázať, aby zanechal pôst. Podobne ako František z Assisi aj Borgia sa neskôr priznal, že bol príliš horlivý pri telesnom umŕtvovaní. Nakoniec uznal hodnotu miernosti ako najbezpečnejšiu cestu k svätosti. 

  „Tvoja vôľa, nie moja“
Niekedy sa pozeráme na svätých a myslíme si, že s nimi nemáme nič spoločné. Ale František Borgia ukazuje, že hoci nás od neho delí päťsto rokov, ľudská prirodzenosť a ľudský zápas ostávajú pozoruhodne rovnaké. Aj keď si ho najviac pamätáme za to, čo dosiahol ako tretí generálny predstavený jezuitov, je to len časť jeho príbehu. František od zápasov s obezitou po nájdenie správnej rovnováhy medzi rodinnými povinnosťami a osobným duchovným rozvojom predstavuje realistický model pre rast vo svätosti v činnostiach každodenného života – nielen ako rehoľník, ale aj ako správca, manžel a otec. Ak ho chceme v niečom napodobniť, možno by sme sa mohli naučiť povedať s Ježišom: „Tvoja vôľa, nie moja.“ František sa vzdal svojich túžob, počúval Boha a nasledoval dobré rady. Pokojne a pokorne kráčal po ceste do neba. V každej etape života robil to, čo musel urobiť – dôsledne, z celého srdca a bez zatrpknutosti. Keď splnil svoje povinnosti, s odvahou a odhodlaním prešiel do ďalšej etapy. Pre Františka nebolo ľahké vzdať sa svojho sna byť mníchom. Alebo byť pri smrti svojej manželky a stať sa ovdovelým slobodným rodičom. Alebo byť oddelený od rodiny, keď napokon vstúpil do rehole. (Na smrteľnej posteli bol jeho posledný skutok požehnanie detí a vnukov.) František po celý život poslúchal Božiu vôľu. Každý deň žil podľa svojich najlepších schopností bez ľútosti nad tým, čo „by mohlo byť“, a bez toho, aby zahnal prítomnosť neviditeľnou budúcnosťou. Františkov príklad dokazuje, že Boh každému z nás dáva to, čo potrebujeme, aby sme sa stali svätými v každodenných udalostiach nášho života. František nebol kanonizovaný za to, že bol manželom, otcom a neskôr kňazom. Stal sa svätým, lebo svoje povolanie manžela, otca a kňaza prežíval naplno.Woodeene Koenig-Brickerová