Som presvedčený, že Pán Boh spravidla necháva pôsobiť následky činov ľudí. Dá sa to odpozorovať aj na dejinách Izraela, teda aj keď ide o Jeho ľud. Obrazne povedané: "Ľudia, nechceli ste teda siať "pšenicu" ako som si želal, a zasiali ste "kúkoľ"?... V poriadku. Nech vzíde, no teraz zato zozbierate, čo ste si sami zasiali..." Platí to aj v tomto smere: pre chyby svojho ľudu, Cirkvi Božej Boh  dopustil reformáciu ako prirodzený následok jej chýb. Tým však nezrušil túto svoju svoju starú legitímnu a Ním ustasnovenú Cirkev ako takú /niektorí, žiaľ majú túto ilúziu.../... Boh, ked niečo dopustí, sleduje tým väčšie dobro... V istom zmysle pre časť úprimne veriacich ľudí vtedajšej doby to znamenalo možnosť slobodnejšieho prejavenia svojej viery. Pretože v pôvodnej  KC to v  tom čase bolo naozaj pre mnohých ľudsky neznesiteľné, a KC sama  priznáva /veď aj preto sa Ján Pavol II ospravedlňoval.../, že to u nás nebolo celkom "kóšer"...

No tým zasa - na rozdiel od mnohých - nemožno tvrdiť, že tento nový stav bol idelány. Z histórie predsa vieme, aké prechodné zmätky to boli: koľko nepriateľstva, konfliktov, dokonca vojen z toho vzniklo.. Dohodnime sa teda, že to bolo z dopustenia Božieho, a z viny na oboch stranách... No  vývoj sa napokon po čase znormalizoval /no len zčasti, lebo trieštenie stále pokračuje.../ a vznikla na svete nová skutočnosť v nových cirkvách: pestrosť, mnohotvárnosť života, bohoslužieb, foriem pastorácie atď...

Toto v konečnom dôsledku môže byť obohatením celého kresťanského sveta,  a zdá sami, že to je aj jeden z cieľov, ktorý Pán týmto dopustením sledoval: ukázať svetu, že kresťanstvo môže byť aj iné, než len to, ktoré svet videl vtedy v KC... A že vo vznikajúcej mnohotvárnosti,  a tiež v určitej "konkurencii" sa často život rozvíja niekedy lepšie.... V slobode sú mnohí vynaliezavejší, duch nie je tak udúšaný autoritami, ktoré vtedy v KC nemali vždy dostatok pochopenia pre znaky čias a nové podnety Ducha /o potrebe reformovať a pod./... Samotnej Katolíckej cirkvi sa tak určitá "opozícia" do určitej miery staala inšpiratívnou, "provokatívna"  v dobrom zmysle slova... V tomto smere - myslím si - reformácia s celým jej priebehom mohla vplývť pozitívne. /Iste to malo aj svoje mnohé negatíva, ale to je zasa iná kapitola.../

Ja som však chcel podčiarknúť jednu myšlienku, ktorú považujem za dôležitú: Podľa mňa - jedým z tých dôvodov, prečo sa tak stalo ako sa stalo,  bol fakt, že KC, hoci sa tak nazýva, nebola celkom katolícka v plnom zmysle slova. Keď totiž Cirkev označila samu seba  "katolíckou" /niekedy v 2. storočí/, mala na mysli práve nielen otvorenosť pre všetkých, pre celý svet, ale tiež pre plnosť Kristovej pravdya spásy, ktorú od Neho prijala a mala odovzdávať svetu, vrátane otvorenosti pôsobenia Jeho Svätého Ducha v tejto Cirkvi... A toto spĺňala KC v tých kritických dobách stredoveku naozaj len čiastočne - kvôli jej ľudským chybám...  Vznikali síce rozmanité formy rehoľných spoločností, či iných hnutí... Noboli v nej aj rôzne negatívne tendencie a neporiadky. Je naozaj pravdou, že že zčasti to bolo zavinené zasahovaním svetskej vrchnosti do života KC. No zčasti to bol aj nedostatok disciplíny samotných cirkevných predstaviteľov a ich zosvetáčtenie, lipnutie na majetku... Kvôli tomu sa na mnohých miestach rozmohol v nej aj mravný úpadok, čo sa na mnohých miestach prejavilo aj v praxi duchovného života. Hoci nemožno tvriť /ako to  robia niektorí.../, žeby bola celá Cirkev skazená, pretože  v tej dobe bolo naozaj aj veľa prekvitajúcich zdravých prúdov, úprimnej zbožnosti a dosť aj opravdivých svätcov, predsa tam bol aj spomenutý nedostatok... A práve toto vadilo mnohým opravdivo veriacim. Právom... Dalo by sa tiež čosi povedať aj o lipnutí na latinskej kultúre, ktorú presadzovala všade vo svete, o neochote počúvať kritické hlasy a naprávať, čo treba... Je preto pochopiteľné, že v takejto " katolíckej", no zároveň "nekatolíckej" Cirkvi sa mnohým zle "dýchalo"... Vieme, ako dlho sa ozývali hlasy o potrebe reformy, no akoby nebolo dostatok vôle... Aj Luther chcel diskutovať, a keby ho boli vypočuli, mohlo to byť celé inak... A tak sa stalo, čo sa stalo...

Čo z toho podľa nás vyplýva? Mnohí urobili z uvedeného jednostranný vývod, že Katolíckej Cirkvi  tým "odzvonilo", a pravda Kristova je jedndoducho na strane  reformácie... My nezdieľame tento názor. Pretože podobne ako nevernosť Izraela, či Júdovcov, či Dávida, Šalamúna a iných neodvrátila vernosť Boha svojmu národu, či svojmu vyvolenému, ktorrému sa "Pán zaviazal prísahou, že ju neodvolá...", tak sa nedá z ničoho, ani zvyššie uvedených  chýb usudzovať o tom, žeby Pán zavrhol svoju Cirkev, ktorá bola 1500 rokov legitímna a Ním ustanovená, a to na základe jej chýb...  A teda to, čo táto KC dovtedy vyznávala ako vieru od Krista a apoštolov, predsa nemôže byť zrazu /hoci na základe ľudských chýb/ jednoducho  zavrhnuté... Veď dovtedy šiel  vývoj  1000 rokov v jedenej, a v podstate jednotnej Cirkvi, pod vedením jej právoplatných nástupcov apoštolov, teda legálne... Právom si to môžeme dovoliť tvrdiť, pretože Pán naozaj vystavil svoju Cirkev na apoštoloch, a nie na Písme. Písmo vzniklo v Cirkvi z podnetu Ducha ako jejen z jej prostriedkov upevnenia jej jednoty a stability...  Veď Pán o Písme nepovedal ani slovo! On citoval iba Starý zákon.... Sme presvedčení, že ak Pán raz povedal Petrovi "...a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekla ju nepremôžu... Tebe dám kľúče...", že On toto slovo aj bol rozhodnutý dodržať, pretože Pán je verný!...

Nerobí nám problém veriť, že reformácia bola prozreteľnostný Boží "ťah", ktorým si  Pán poslúžil k tomu, aby tá Jeho - v plnom zmysle slova - Cirkev, ktorá sa síce nazývala formálne katolíckou, ale v skutočnosti taká celkom nebola, sa stala naozaj viac katolíckou, t.j. plnou, otvorenou plnosti pôsobenia Ducha Svätého a otvorenou pre všetku pravdu.. A toto sa, som presvedčený, Bohu aj podarilo. KC z toho, čo verila predtým, nič nespustila. Ona sa naozaj zreformovala a postupne sa začala vyvíjať iným smerom ...   Zatiaľ isteže zčasti, lebo toto je dlhý proces. No KC naozaj mnohé zmenila aj pod vplyvom spomenutých "vetrov" a vplyvov /aj reformačných/.  A práve toto si želal aj Pán...

Pokiaľ ide o kresťanský ľud z reformácie: Pán im vlastne vyšiel v ústrety týmto svojím "dopustením" /reformácie/, no len do určitej miery. Pretože /pozor!/ - sme o tom presvedčení - že toto bolo len prechodné, provizórne riešenie v záujme ozdarvenia celku kresťanského ľudu... Týmto všetkým, čo Boh dopustil, a čo sa na základe toho vyvinulo, sme všetci postavení pred výzvu čosi s tým robiť, a neostávať v provizóriu... Veď je to normálne , aby bolo 30 tisíc cirkví?... No nech by to bolo v skutočnosti len niekoľko desiatok hlavných smerov, ale predsa... Momentálny stav stále neposkytuje záruku, že sa to nebude naďalej štiepiť a rozdrobovať... A Pán, ktorý je "ten istý, včera, dnes i naveky" určite si to takto nepredstavoval!-... Pretože On ustanovil iba jednu Cirkev  s právoplatnými /a nie samozvanými.../ apoštolmi a s Petrom ako princípom ich jednoty. Iste v tejto Cirkvi môže byť viac smerov, tradícií, spôsobov bohoslužieb, foriem života pod., no dôležitá je, aby ich svedectvo o tom, čo je pravda Kristova, a aké sú jeho morálne požiadavky od ľudí, bolo jednotné... A tiež je veľmi dôležité v tomto spoločenstve kresťanského ľudu kvôli spáse ľudí  svedectvo ich vzájomnej lásky a pomoci, spolupráve a jednoty ...

Zatiaľ sú, žiaľ, v kresťanskom ľude mnohé protichodné postoje v niektorých aj vážnych veciach viery a morálky /GS-zrkadlo ekumeny to jasne ukazuje/, nehovoriac už o usporiadaní  cirkví. A to pre mnohých vo svete sa naozaj môžej javiť chaotické, a nesvedecké. Pre všetkých nás byto malo byť teda záväzkom hľadať spôsob, ako urobiť naše svedectvo o Kristovi tomuto svetu príťažlivejšie, a nie také zmätené... My sme naozaj predsvedčení, že vernosť plnosti Kristovej pravdee, i plnosť všetkých prostriedkov spásy sa nachádza práve v KC. A to práve pre jej  a zachovanie pôvodnej štruktúry Cirkvi /nástupníctvo "služby apoštolov" i "služby Petra".../. Pretože odvolávanie sa na "iba Písmo" a Ducha Svätého - ako bola história toho často svedkom - navodilo v kresťanstve bezbrehý proces jeho štiepenia.

Tiež sme presvedčení, že Duch Svätý pôsobí aj mimo KC /naše koncilové dokumenty, i katechizmus KC.../, ale tam sa  - práve pre spomenuté nedostatky  - prejavujú nedostatky záruky v zachovávaní pôvodného kresťanského učenia a zdravých morálnych zásad /odmietnutie niektorých článkov viery prijatých Cirkvou  ešte pred reformáciou,  legalizácia homosexuálizmu,  rozvod, abortívna antikoncepcia a pod. v mnohých cirkvách.../. A taktiež v neutíchajúcom procese sektárstva  a neustáleho štiepenia.  / Aj tu na GS sa opisujú občas mnohé tie čudáctva, svojvoľné, ani Bibliou, ani kresťanskou tradíciou neodôvodnené názory, "výstrelky" služobníkov cirkví,  a praktiky, napr. desiatky a i./

"Aby všetci jedno boli, aby svet uveril..." - tak to Pán povedal. Ak ho máme radi a záleží nám viac nie na našom pohodlí /totálna nezávislosť všetkých je pohodlnejšia, no.../, ale na plnení Jeho vôle, mali by sme sa aspoň pokúšať byť kresťanskými nielen pekným kázaním o láske v našich cirkvách, ale aj prejavovaním tejto lásky predovšetkým medzi nami kresťanmi. Veď ak toto nevieme, ťažko budeme dôveryhodný vo svojom celkovom svedectve o Božej láske a pravde...