Jediný, kto mohol najkompetentnejšie hovoriť o nebi bol ten Jediný, ktorý "zostúpil z nebies", teda Pán. A On, čudujme sa, že nenaplnil toto naše očakávanie, ale hovoril len v náznakoch, podobenstvách, prirovnaniach /o svadbe, chválospev, a pod./ Niektorí to odôvodňovali prirovnaním, že podobne ako slepému od narodenia sotva je možné rozprávať o farbách, ked si ich nevie ani predstaviť, lebo sa slepým narodil, podobne aj nám Ježiš nerozprával o spôsobe života v nebi, ktorá je pre nás podobne nepredstaviteľný. Človek totiž vie spávne pochopiť len to, o čom má akú-takú skúsenosť. No aj nehovorení človek všaka čosi povie. Pán Ježiš tým "medzi riadkamiô povedal asi taak, že nebo je pre nás naozaj niečo, čo si nevieme predstaviť, čo nekonečne rádovo prevyšuje všetky naše predstavy. Tak to pochopil pravdepodobne aj Pavel a vyjadril tými jeho typickými slovaami "ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú". Teda, chystá sa pre nás jedno úžasne veľké Božie prekvapenie. Aj otázka neba ostáva teda zahalená pre nás ako jedna zo súčastí viery: "Blažení, ktorí nevideli /nevedeli si predstaviť, nepoznali presne o čo tam pôjde, ako to celé bude prebiehať a pod./, ale uverili /napriek týmto nedostatkom informácií, poznania o konkrétnosti neba..., že Boh naozaj splní to, čo sľúbil, a že to predčí všetko naše očakávanie/".

Počul som také prirovnanie: Pre indiánskeho náčelníka najväčším problémom vo viere bolo práve nebo. Jednoducho nevedel si predstaviť iné a krajšie nebo ako to, že to budú večné lovištia, kde bude veľa zveriny rôzneho druhu atď. Akokoľvek sa otec misionár namáhal mu to vysvetľovať, nič nezabralo... A tu medzitým vstúpil do miestnosti jeho syn, mal na krku niečo ako nejaké ojo, a akoby čosi ťahal za sebou. Bola to zrejme nejaká hra na nejaké ťažné zviera... Misionára napadlo: "Náčelníku, a pre teba  napr. takto hrať sa ako tvoj syn,  to by ti nerobilo radosť?..." Náčelník odpovedá: "To by bol pre mňa predsa potupa...". - "No vidíš, náčelníku: to, čo by bolo teraz, ked si dospelý a dôstojný zrelý muž potupa, pre to dieťa je to vrcholom radosti, veď vidíš, ako tvoj syn to prežíva?... A presne tak je to aj ked porovnéme pozemský život a nebeský život: Ty si vlastne presne ako ten tvoj syn: On si myslí ako dieťa, že najväčšia radosť sú jeho detské hry, kým ty ako dospelý bojovník si presvedčený, že sú to bohaté lovištia... Teraz sme naozaj ako deti, iné ako pozemské radosti si neviem predstaviť, ale ked dospejeme na úroveň neba /že sa tam dostaneme/, tam  - podobne ako tu pre dospelých - sú pripravené celkom odlišné radosti, ktoré Boh pripravil pre nás ako jedno veľké prekvapenie... Náčelník pochopil...