Starozákonný Boží ľud bol obklopený národmi, ktorý naozaj uctieval bohov v sochách, obrazoch a rôznych inýh podobách a doslova sa klaňal týmto modlám, ktoré "majú oči a nevidia"... To súvisí s mentalitou, ba aj určitým vývojom ľudstva v dobách SZ. Ale odkedy Boh zobrazil sám seba v podobe človeka Ježiša Krista, odkedy aj sa zmenila mentalita a vyspelosť ľudí v tejto veci /dnes ani dnešní kultúrni pohania sa neklaňajú modlám z dreva.../, zákaz zobrazovania stráca zmysel. Tak to pochopila Cirkev prvých storočí kresťanstva ešte z čias prenasledovania kresťanov, a preto nachádzame aj rôzne obrazy v katakombách a inde. Po získaní slobody taktieť oficiálna Cirkev to potvrdila a spokojne vyzdobovala svoje chrámy. To boli vtedy ešte v Cirkvi na čele naozaj biskupi preosiaty rokmi prenasledovania...
.
V skutočnosti bohom je pre človeka to, čomu slúži celým srdcom, a to môže byť aj peniaze, kariéra, auto, sex, žena, muž, sláva a pod. Vystaviť v kostole pekný obraz alebo sochu je pre dnešného človeka presne to isté ako mať pri sebe fotografiu človeka, ktorého milujem alebo si vážim, a nikto nikoho neobviňuje z modloslužby. Pomáha mi to uvedomiť si blízkosť tohto človeka, jeho črty. To platí aj o sochách a obrazoch Krista, Márie a svätých. Je to forma umenia, ale aj forma evanjelizácie, lebo ikony a sochy umelecky vyjadrujú vždy určitú ideu, ktorú je niekedy ťažké vyjadriť slovom... Len umelecky negramotný, alebo "literou" zalepený človek dnes hľadá za tým nejaké idolopoklonstvo /žiaľ, sú tu, a tvária sa navyše veľmi horlivo a zbožne.../.
.
Isteže môže byť modloslužbou, ak by tá láska k tomuto zobrazenému človeku bola zaslepená a nezriadená, teda až nad lásku k Bohu /resp. ak by človek bol viac fascinovaný krásou umeleckého diela, a nevidel za tým krásu a dobrotu Boha, Pôvodcu tejto krásy.../. Ale ak budem chápať túto lásku k človeku zobrazenému na obraze ako lásku k niekomu "v Bohu", "v Kristovi", teda ako lásku, za ktorú vďačím jemu, a milujem jeho láskou, nie je to žiadna modloslužba. Nikoho z nás /katolíci, pravoslávni/, verte, ani nenapadne klaňať sa tomu materiálu sochy, obrazu, či kríža. Ale vidieť a dovoliť zmyslom vnímať tieto materiálne podnety, môže byť pre nás inšpiráciou plnšie, obsažnejšie, a preto i ľahšie klaňať sa, ďakovať, uctievať Boha a dielo Krista na kríži, za Máriu a jej svätosť, či obetavosť svútca v službe Kristovi...
.
Modloslužobník môže byť človek aj nesprávnym chápaním a zbožňovaním litery Biblie, ba aj papierovej knihy Biblie samu pre seba, a nie to, čo je za tým, teda nie "v Bohu". Preto my tvrdíme, a je to súčasť aj nášho katechizmu, že naše náboženstvo nie je nábožebnstvo kníhy, ale náboženstvo živého Božieho Slova...  My sa držíme celého zmyslu biblickej, ale aj historickej, psychologickej súvislosti, a nie "litery" napísanej síce v Písme, ale v celkom inej súvisloti, a pre inú kategóriu ľudí ako bol ľud starozákonný...
.
My  však nikomu nebránime neeozdobovať si svoje kostoly. Prosím, neozdobujte si ich, majte hoci aj holé steny. Ale nevnucujte nám svoju logiku o idolopoklonstve, že ju máme. My ju naozaj nemáme, ona existuje len vo vašej fantázii... A nám sa zdá táto logika, nehnevajte sa, príliš úzskostilivá /hoci možno dobre, z opatrnosti myslená/ ako  nezrelá, lebo nevidí celú skutočnosť, ale lipne na litere SZ mimo všetkej reality...
.
Z dejín je napokon známe, že v Byzantskej Cirkvi východnej vyše 100 rokov trvalo ikonoborectvo, tj. ničenie a zákaz ikon a toto bolo nasilu robené cisárom /z politickyých dôvodov, lebo si chcel nakloniť heretikov, ktorí sa odlučovali z jeho cirkvi a impéria.../. A najhlavnejšie postavy vtedajšej Cirkvi, vrátane mnohých svätcov, vrátane rímskeho biskupa sa stavali proti cisárovi, a ten zápas po 130 rokovch vybojovali, a dnes je to sviatok Pravoslávia na Východe /myslím že v roku 843/ ...  Vari si myslíte, že všetci títo o tomto nepremýšľali, a všetc iboli hlúpi a nerozumeli Biblii?...