Grano Salis - Obetovat zivot pre Krista

V tychto dnoch slavime pamiatku sv. Ignaca z Loyoly. Bol to neohrozeny bojovnik za katolicku vieru, tak isto, ako cela rehola jezuitov, ktoru zalozil. Jezuiti boli vzdy ochotni vzdat sa kvoli Kristovi a jeho cirkvi aj zivota. Prinasam kratke zivotopisy aspon dvoch hrdinskych jezuitskych reholnikov , aj ked toto spolocenstvo ich ma nepomerne viac, a to i v 2O. ci 21. stor., Sv. Melichar Grodecký (1584–1619) mucenik

Rodina Grodeckých (Grodziecki) pochádzala z poľského mesta Grodziec a dala Cirkvi viacerých významných mužov. Melicharov strýko Ján bol olomouckým biskupom a zakladateľom jezuitského kolégia v Brne. Biskupov mladší brat Ján bol brnenským prepoštom. Iný Melicharov príbuzný, P. Stanislaw Grodziecki, bol istý čas rektorom krakovského kolégia Spoločnosti Ježišovej. Melicharovým ujcom (matkiným bratom) bol sv. Ján Sarkander, umučený v Olomouci 17. 3. 1620.
Melichar sa narodil r. 1584 v Tešíne (Cieszyn) na poľsko-moravskom pohraničí. Detstvo prežil v rodnom meste, kde získal aj základné vzdelanie. Stredoškolské štúdiá si vykonal (pravdep. od roku 1595) na jezuitskom kolégiu vo Vied-ni. Tam sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Bol prijatý. Noviciát začal 22. mája 1603 v Brne.
Po dvoch rokoch noviciátu a po zložení prvých rehoľných sľubov vyučoval v nižších triedach brnenského kolégia. V r. 1607–1608 študoval rétoriku a vyučoval gramatiku v Jindřichovom Hradci. V r. 1609–1610 dokončil štúdium filozofie v Prahe. S titulom magister vyučoval v rokoch 1610–1612 gramatiku na kolégiu v Kladsku. Ďalších šesť rokov strávil v Prahe. Tam absolvoval dvojročný mravouč-no-pastoračný kurz teológie (auditor casuum). Predstavení chceli pravdepodobne využiť Melicharove mimoriadne pastoračné schopnosti v praktickej duchovnej službe, a preto ho (po vyštudovaní filozofie) nezaťažovali celým štvorročným teo-logickým štúdiom. Keďže Melichar vynikal aj v hudbe, počas štúdií i po nich bol dirigentom speváckeho súboru (a azda aj orchestra) v pražskom kolégiu. V r. 1614 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz bol riaditeľom domova pre chudobných študentov a duchovným správcom na pražskom predmestí Kopanina, kde malo kolégium hospodárstvo. V r. 1618 bol tiež pomocným ekonómom v kolégiu.
Plodnú apoštolskú prácu prerušila 30-ročná vojna, ktorá sa začala defenestrá-ciou cisárskeho miestodržiteľa v Prahe v máji 1618. Vlády sa ujali protestanti, kto-rí vypovedali jezuitov z Čiech. Tak musel opustiť Čechy do 8. júna aj páter Melichar Grodecký. Keďže provinčný katalóg na rok 1619 ho neuvádza v nijakej komunite, možno predpokladať, že v čase vyhotovenia katalógu (30. novembra 1618) bol ešte na cestách a nemal určené pôsobisko.
Niektoré pramene uvádzajú, že páter Grodecký prišiel v decembri 1618 do Košíc, kam ho predstavení určili za spoločníka P. Štefana Pongráca. Nie je to vylúčené, ale spoľahlivý dátum, ktorý je doložený dostupnými písomnými dokladmi, je 16. jún 1619, keď páter Melichar Grodecký spolu s piatimi spoločníkmi skladal v kolégiu v Humennom posledné rehoľné sľuby. Zmienky o charaktere sľubov nie sú v literatúre jednotné. Niektoré publikácie hovoria o slávnostných sľuboch rehoľných profesov. Avšak záznam v dokumentoch rehole a zachovaná vlastnoručne napísaná a podpísaná formula sľubov zreteľne svedčia o tom, že to boli tri konečné (posledné) jednoduché (nie slávnostné) sľuby tzv. duchovných koadjútorov. Keďže pred poslednými sľubmi sa vyžadovala vážnejšia duchovná príprava, do ktorej patrili duchovné cvičenia, najneskorší možný dátum jeho príchodu do Humenného je začiatok júna 1619.
Páter Grodecký však prišiel pravdepodobne na východné Slovensko oveľa skôr, aby v košickej misii vystriedal pátra Leonarda Priesola, ktorý bol uvedený v katalógu z 30. novembra 1618 ako spoločník pátra Štefana Pongráca. P. Grodecký mal byť predovšetkým kaplánom cisárskych vojakov, ktorí pochádzali z rozlič-ných krajín strednej Európy a mohli sa s kňazom dohovoriť svojou rodnou rečou (poľsky, nemecky, česky). Krátko po zložení posledných sľubov páter Grodecký odišiel na svoje pôsobisko do Košíc. Umožnil tak pátrovi Pongrácovi, aby si v júli vykonal v humenskom kolégiu svoje duchovné cvičenia.
V tom čase už sedmohradský vojvoda Gabriel Betlen (Bethlen) pripravoval povstanie proti cisárovi Ferdinandovi II. Chcel využiť ťažkosti, do ktorých sa dostal panovník po vzbure protestantských českých stavov. Počiatkom augusta prijal ich posolstvo, ktorým ho vyzývali, aby čím skôr podnikol výpravu proti cisárskemu hlavnému mestu Viedni od východu. České vojská chystali úder od západu. Betlen to sľúbil. Keďže vystupoval ako obranca protestantských práv, mo-hol sa spoliehať aj na pomoc protestantských šľachticov severného Uhorska, kto-ré nebolo obsadené Turkami. Začiatkom septembra predvoj jeho armády pod vedením Juraja Rákociho (Rákóczi) pritiahol ku Košiciam. V Košiciach bola síce cisárska vojenská posádka pod velením cisárskeho kapitána Ondreja Dóciho (Dóczy), ale meštianstvo, ktoré bolo vo veľkej väčšine protestantské, sympatizovalo s Betlenom. Prispel k tomu výbojný kalvínsky kazateľ Alvinci (Alvinczi) a Betlenovi agitátori, ktorí vytvárali v meste proticisársku a protikatolícku náladu. Páter Grodecký sa tak dostal do proticirkevných nepokojov, akým sa rok predtým vyhol núteným odchodom z Čiech.
Medzitým sa vrátil do Košíc páter Štefan Pongrác. K obidvom sa pripojil ostrihomský kanonik chorvátskeho pôvodu Marek Križin, ktorý bol správcom bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach. Kňazi bývali v tzv. Kráľovskom dome, ktorý im dal k dispozícii cisársky miestodržiteľ. Tam bola aj kaplnka v ktorej sa konali bohoslužby pre katolíckych veriacich. Proti vôli cisárskeho veliteľa košický magistrát (pravdepodobne 4. septembra) otvoril Rákocimu brány mesta. Ten dal v putách odviesť miestodržiteľa Ondreja Dóciho. Kňazi ostali uväznení v Kráľovskom dome. Tam boli tri dni bez potravy a vody. Iba v piatok im ako na výsmech hodili kus mäsa do miestnosti, v ktorej boli zatvorení. Kňazi sa mäsa nedotkli.
Páter Pongrác ako vedúci misie žiadal, aby súdne vyšetrili ich prípad a aby im umožnili vykonávať kňazskú službu pre katolíckych veriacich. Odpoveďou bola návšteva Rákociho zmocnenca, ktorý navádzal kňazov na zrieknutie sa katolíckej viery. Keď kňazi osvedčovali svoju vernosť katolíckej cirkvi, zmocnenec s vyhrážkami odišiel. Onedlho prišla skupina hajdúchov, ktorí obrali kňazov o všetko, čo malo akú-takú cenu, vyrabovali kaplnku a zničili jej zariadenie. Kňazi sa navzájom vyspovedali a modlitbou sa pripravovali na smrť.
Vyvrcholenie prišlo v noci zo 6. na 7. septembra. Do miestnosti, kde boli zatvorení kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov s kyjakmi, horiacimi fakľami, po-vrazmi a inými nástrojmi mučenia. Z kňazov postŕhali šaty a rozličným týraním sa ich usilovali prinútiť k zrieknutiu sa katolíckej viery. Keď sa im to nepodarilo, všetkých troch pozabíjali a hodili ich do odpadovej žumpy za budovou. Ako po-sledného zabili pátra Grodeckého, ktorý predtým musel sledovať masakrovanie svojich druhov. Nakoniec mu odťali hlavu a hodili ho do stoky, kde už boli jeho dvaja spoločníci. Ako sa neskôr ukázalo, páter Pongrác pri páde do kalovej jamy nebol celkom mŕtvy a žil ešte niekoľko hodín.
Kruté mučenie vyvolalo v Košiciach pobúrenie. Preto sa mestskí páni usi-lo-vali dištancovať od tohto činu a v noci dali pochovať kňazov na neznámom mieste. Až v marci 1620 sa podarilo palatínovej manželke Kataríne Forgáčovej (Forgách) dostať telesné pozostatky mučeníkov. Po prechodnom uložení v Niž-nej Šebastovej a Hertníku boli v r. 1635 prevezené do Trnavy, kde sa ich veľká časť uchováva v uršulínskom kostole sv. Anny a v jezuitskom kostole Najsvätejšej Trojice. Menšie časti boli po blahorečení mučeníkov rozdelené do Ríma a na miesta ich pôvodu, prípadne pôsobenia.
Vyhlásenie pátra Melichara Grodeckého a jeho spoločníkov v mučeníckej smrti za blahoslavených sa uskutočnilo 15. januára 1905 v Ríme. Košické biskup-stvo zastupoval na tejto slávnosti svätiaci biskup Dr. Augustín Fischer-Colbrie. Veľké oslavy na počesť svojho rodáka Melichara Grodeckého usporiadali v poľskom Tešíne. Tamojší farár Mons. Sikora dal vo farskom kostole sv. Magdalény vybudovať kaplnku zasvätenú bl. Melicharovi. Na slávnostnej posviacke 15. októbra 1905 sa zúčastnili viacerí cirkevní hodnostári, vyše sto kňazov a množstvo veriacich z Poľska, Moravy, Čiech, Slovenska a Maďarska.
Bl. Melichara Grodeckého a jeho spoločníkov vyhlásil za svätých pápež Ján Pa-vol II. 2. júla 1995 v Košiciach. Všetci traja sú známi pod menom Košickí mu-čeníci. Slovenská provincia Spoločnosti Ježišovej ich uctieva ako svojich patró-nov. Ich sviatok sa slávi 7. septembra.
Sv. Edmund Campion (1540–1581)
mučeník Sv. Edmund Campion patrí medzi výrazné osobnosti, ktoré zaujali pozornosť svojich súčasníkov i nasledujúcich generácií.
Narodil sa v Londýne 25. januára 1540. Pochádzal z katolíckej rodiny, ktorá však za vlády kráľovnej Alžbety odpadla od Cirkvi a pridala sa k nanútenému štátnemu náboženstvu.
Edmund sa v skorej mladosti veľmi nezaujímal o náboženské rozpory, ktoré vznikli vyhlásením štátnej anglikánskej cirkvi. Bol živý a pritom veľmi nadaný. S chuťou sa pustil do štúdia a získal v ňom úspechy. Už od detských rokov vynikol aj ako rečník. V r. 1553, teda ako trinásťročný, vítal slávnostnou rečou v Londýne kráľovnú Máriu Katolícku a neskôr v Oxforde jej nástupkyňu kráľovnú Alžbetu.
Na oxfordskom kolégiu sv. Jána Edmund získal v r. 1564 akademický titul „Master of Arts", čo približne zodpovedá stredoeurópskemu doktorátu filozofie. Mal otvorenú sľubnú akademickú kariéru. Ale jeho úspechy mali aj tienistú stránku: stále viac ho nútili zapájať sa do štátnej anglikánskej cirkvi. V r. 1564 zložil prísahu, ktorou uznal kráľovnú za hlavu anglikánskej cirkvi a dal sa vysvätiť za anglikánskeho diakona.
Avšak štúdium cirkevných otcov ho presvedčilo, že kresťanská pravda je v katolíckej cirkvi. Edmund prekonal ťažký vnútorný zápas, v ktorom sa rozhodol vrátiť sa do cirkvi svojich predkov. 1. augusta 1569 odišiel z Oxfordu do Dublinu v Írsku, kde začal otvorene vystupovať ako katolík. Ale keďže ho stále viac sledovali štátni špehúni, odcestoval do Douai v severnom Francúzsku, kde bol seminár pre Angličanov, ktorí nemohli študovať katolícku teológiu vo svojej krajine. V Douai sa Edmund oficiálne zmieril s katolíckou cirkvou a prijal subdiakonskú vysviacku.
Po dvoch rokoch štúdia odišiel Edmund r. 1573 do Ríma, kde požiadal o prijatie do jezuitskej rehole. Predstavení mu vyhoveli a poslali ho do rakúskej provincie, ktorá mala viaceré domy v Čechách a na Morave. Edmund začal noviciát v Prahe a dokončil ho v Brne. Potom šiel znovu do Prahy, kde pracoval medzi študentskou mládežou. On založil prvú Mariánsku kongregáciu pre pražských študentov. Napísal po latinsky viaceré divadelné hry, ktoré sa predvádzali pri slávnostných akadémiách. R. 1578 bol vysvätený za kňaza. Istý čas ešte pôsobil v Prahe ako vyhľadávaný kazateľ a spovedník. Pritom však myslel na ťažké náboženské pomery vo svojej rodnej krajine a žiadal predstavených, aby mu ta dovolili odísť a tam pôsobiť.
Začiatkom roku 1580 prišlo vytúžené dovolenie. Edmund Campion odišiel ešte s ďalším spoločníkom Róbertom Personsom do Ríma a odtiaľ 18. apríla odcestovali do Anglicka. Cestou sa dozvedeli, že špehovia už ohlásili ich cestu do Anglicka a v prístavoch na nich čakajú ozbrojené stráže. Kňazi vystupovali v prestrojení a hneď po vystúpení na breh sa rozišli. Napriek všetkej obozretnosti Edmunda zachytili stráže, ale keď zistili, že si ho pomýlili s inou osobou, prepustili ho. Našťastie neobjavili jeho pravú totožnosť. Konečne 26. júna sa mu podarilo dostať sa k priateľom do Londýna.
Na sviatok sv. Petra a Pavla mal Edmund pre katolíckych priateľov kázeň na tému „Ty si Peter", v ktorej presvedčivo dokazoval prvenstvo apoštola Petra a jeho nástupcov – rímskych pápežov. Kázeň vyvolala takú ozvenu, že sa o nej dozvedela aj kráľovná a špehúni dostali rozkaz za každú cenu chytiť tohto obrancu katolíckej cirkvi. Edmund musel utiecť z Londýna a často meniť úkryty, aby unikol prenasledovateľom. No napriek nebezpečenstvu všade, kde sa pohyboval, vyvíjal účinný apoštolát. Členom kráľovninej rady adresoval písomné vyhlásenie, v ktorom im pripomínal, že zástupy mladých apoštolov sa za nich modlia a sú pripravené podstúpiť akékoľvek mučenie i smrť za ich obrátenie k pravej viere. To isté vyhlásil osobitne o členoch jezuitskej rehole. Sám sa ponúkol na tri verejné dišputy s lordami, s univerzitnými profesormi a s odborníkmi občianskeho i cirkevného práva.
Úrady odpovedali na Campionovo vyhlásenie zostreným prenasledovaním katolíkov. Bojovný jezuita sa však nedal zastrašiť. Ráno 29. júna 1581 návštevníci oxfordského kostola Panny Márie našli na laviciach 400 exemplárov brožúrky, ktorá bola vytlačená dva dni predtým. Knižočka mala nadpis: „Desať dôvodov, ktorými Campion hodil predstaviteľom anglikánskej cirkvi rukavicu na súboj vo veci viery" a bola majstrovskou obhajobou katolíckej cirkvi.
O dva týždne neskôr sa našiel zradca, odpadnutý katolík George Eliot, ktorý oznámil polícii, kde bude Edmund Campion slúžiť svätú omšu. Ozbrojenci ho prekvapili pri bohoslužbe v prítomnosti asi šesťdesiatich veriacich. Víťazoslávne ho odviedli do londýnskeho Toweru.
Edmunda držali niekoľko mesiacov vo väzení. Viackrát ho vyšetrovali, raz dokonca v prítomnosti kráľovnej. No ani sľubmi ani mučením ho nemohli prinútiť k tomu, aby sa zriekol katolíckej viery. Konečne 16. novembra ho odsúdili na smrť obesením a ešte za živa vyrezaním vnútorností a napokon rozštvrtením kňazovho tela. Popravili ho 1. decembra 1581 spolu s ďalšími dvoma kňazmi: Ralphom Shervinom a Alexandrom Briantom. Edmunda Campiona a jeho spoločníkov vyhlásil za blahoslavených pápež Lev XIII. v r. 1886. Za svätého ho vyhlásil spolu s ďalšími 39 anglickými a waleskými mučeníkmi pápež Pavol VI. 25. októbra 1970. Pri tejto príležitosti zdôraznil, že naše časy potrebujú príklad tých, ktorí vydali najvyššie svedectvo lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi.

	Hledej
	Je a svátek má Rostislav. Vytvoření registrace