Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Tento článek je určen pro ty věřící, kteří nevidí nutnost oddělení se od vytváření falešné jednoty s pobloudilými bratry ( nebo dokonce s pohanskými náboženstvími!). Autor: Peter Masters BIBLICKÝ VERIACI SA NACHÁDZAJÚ V NOVOM PROSTREDÍ UVEDOMUJEME SI, že mnoho biblických veriacich v súčasnosti zastáva postoje, ktoré v evanjelikálnej histórii nemajú obdobu? Čitatelia, ktorí uverili po roku 1950 si možno neuvedomujú, ako veľmi sa súčasná evanjelikálna scéna vzdialila od svojho tradičného prístavu. V priebehu cirkevnej histórie znovuzrodení ľudia skoro vždy horlivo strážili základné princípy evanjelia. Zachovali si jasné a zreteľné svedectvo, keďže odmietli odporúčať alebo združiť sa s tými, ktorí učili „iné evanjelium“. Evanjelikálna tradícia je odvážnym príbehom o vernosti pravde. V priebehu temného stredoveku po sebe nasledujúce skupiny „separatistov“ udržiavali svetlo evanjelia zoči–voči hrozbe nemilosrdnej perzekúcie zo strany Rímskokatolíckej cirkvi. Reformácia je príbehom hrdinského postoja Martina Luthera, ktorý sa postavil za biblické doktríny, na ktorých visí spasenie ľudských duší. Po Lutherovi nasledovala „vznešená armáda mučeníkov“, pripravená brániť tieto doktríny svojimi životmi. Po týchto prišli otcovia pútnici, puritáni, nonkonformisti a veľa ďalších, ktorí milovali Pána a jeho Slovo viac než vlastné pohodlie a zápasili za „vieru, raz ta danú svätým“.

Keď v devätnástom storočí vzniklo Oxfordské hnutie, ktoré vo vnútri anglikánskej cirkvi začalo šíriť katolicizmus, evanjelikáli sa zhromaždili ako jeden muž na obranu evanjelia. Potom, keď začiatkom 20. storočia vyvrcholil ďalší útok na biblickú vieru, zdvihla sa obrovská odozva zo strany veľmi známych mien evanjelikalizmu Ameriky a Británie. Viedlo to k vydaniu známej publikácie (vtedy ju vlastnili prakticky všetci evanjelikálni pastori) – Fundamenty: Svedectvo pravde (The Fundamentals: A Testimony to the Truth). Poukazujeme na tieto skutočnosti len preto, aby sme ukázali, že v minulosti boli evanjelikáli vždy veľkými zástancami evanjelia. Tradičný, ortodoxný evanjelikalizmus nikdy nepredal svoju identitu. V skutočnosti, ak by sa medzi nami znovu objavili hrdinovia minulosti, zhrozili by sa pri pohľade na to, čo dnes robia mnohí evanjelikáli. My, ktorí v súčasnosti voláme na poplach, nie sme zablúdenci na periférii. Len nepohnute stojíme tam, kde až donedávna evanjelikáli vždy stáli. Dnes sa však mnoho evanjelikálov dobrovoľne vzdáva životodárneho srdca viery. Nechali sa presvedčiť, aby prijali zahmlenú definíciu toho, čo to znamená byť „spasený“, a zmýšľanie, podľa ktorého evanjelikálne obrátenie nie je absolútne nevyhnutné. Nechali sa presvedčiť, že katolíci a teologickí liberáli, ktorí odmietajú neomylnosť Písem a zásadné doktríny, ako napríklad obeť zmierenia, sú naozaj spasení bez ohľadu na to, čomu veria. Nikdy predtým neboli evanjelikáli takí ochotní rozmazať hranicu medzi spaseným a nespaseným, medzi pravdou a klamstvom. Aké je naše stanovisko v tejto veci? Týka sa nás to? Je to pre nás dôležité? Nový postoj ku kompromisu sa dá ilustrovať na veľkom množstve evanjelikálnych konferencií, udalostí a publikácií po celom svete. Nateraz sa pozrieme iba na tri príklady. Jeden z USA a dva z Británie. V marci 1994 v USA početná skupina evanjelikálov v spolupráci s vedúcimi katolíkmi zverejnila výzvu všetkým kresťanom, ktorú nazvali Evanjelikáli a katolíci spoločne (Evangelicals and Catholics Together). V nej vyhlásili, že evanjelikáli a katolíci sú z Božieho pohľadu rovnako spasení a mali by zastaviť vzájomnú evanjelizáciu, keď napríklad evanjelikáli evanjelizujú katolíkov alebo naopak. Namiesto toho, by mali spoločne pracovať pre kráľovstvo Božie. Bez akéhokoľvek upresnenia či ďalšej podmienky dokument trvá na tom, že všetci „evanjelikáli a katolíci sú bratia a sestry v Kristovi“. Inými slovami, ľudia môžu byť skutočne zachránení bez toho, žeby mali čo i len najchatrnejšiu predstavu o spôsobe, akým Boh ospravedlňuje hriešnika skrze samotnú vieru. Medzi evanjelikálnych autorov tejto výzvy kresťanom patrí aj niekoľko najznámejších mien evanjelikálneho sveta. Od charizmatických až po reformovaných. Čo sa týka týchto predstaviteľov, tak podľa nich bola celá Reformácia tragickou chybou. V Británii sa veľmi podobné chápanie začalo šíriť medzi evanjelikálnymi duchovnými, pôsobiacimi v Anglikánskej cirkvi už od roku 1960. Na významnej konferencii (uskutočnenej v Keele roku 1967) sa väčšina evanjelikálnych duchovných rozhodla, že už ďalej nebudú pozerať na Anglikánsku cirkev ako na prevažne odpadlícku cirkev a tiež že začnú uznávať jej anglo-katolícke a liberálne krídla. Zaviazali sa, že príjmu nový postoj, v ktorom budú považovať celú Anglikánsku cirkev za prijateľnú a zdravú z Božieho pohľadu. Už ďalej nevideli evanjelikalizmus ako jediného udržiavateľa duchovného života a Pravdy. Od tejto chvíle malo byť ne–evanjelikálne učenie prijímané ako skutočne kresťanské. O desať rokov neskôr evanjelikálni Anglikáni usporiadali ďalšiu konferenciu (v Nottinghame), kde vydali Nottinghamské vyhlásenie[2] (The Nottingham Statement). Toto prehlásenie deklarovalo, že všetci rímskokatolíci sú praví kresťania, tvrdiac – „Vidiac nás a rímskokatolíkov ako spolu–kresťanov, činíme pokánie z doterajších postojov, v ktorých sa zdalo, že to popierame.“ Katolíci sú tu opísaní ako „spasení“ v najplnšom zmysle slova, aj napriek tomu, že postrádajú svedectvo evanjelikálneho obrátenia. (Na inom mieste Nottinghamské vyhlásenie pripúšťa, že ľudia môžu byť spasení aj cez iné náboženstvá bez toho, aby počuli o Kristovi.) To isté Vyhlásenie (reprezentujúce pohľady drvivej väčšiny evanjelikálneho anglikánskeho duchovenstva) potvrdilo, že jednota s Katolíckou cirkvou je túžbou a cieľom evanjelikálnych anglikánov. Takto v roku 1977 evanjelikálni Anglikáni verejne popreli exkluzívne postavenie evanjelia ako jedinej cesty spasenia. Katolícka, ako aj liberálna cesta, je rovnako schopná zachrániť. Evanjelikálni anglikáni neboli jediní v osvojovaní si týchto postojov, pretože v týchto líniách sa pohybovali aj evanjelikáli z iných denominácií. Čo si máme myslieť o tomto novom stanovisku na strane skupiny pastorov, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú biblickí kresťania? Ako môžu vedúce osobnosti tvrdiť, že vzhľadom na seba veria v evanjelikálne obrátenie, a zároveň vravia, že tí, ktorí odmietajú biblický spôsob spasenia, sú taktiež „spasení“ bez ohľadu na to, čomu veria? Prečo sa títo evanjelikálni súrodenci rozhodli pre takýto kompromis vo svojom doktrinálnom stanovisku? Prečo sa rozhodli odvrátiť sa od biblických prikázaní zachovať jednoznačné svedectvo a oddeliť sa od falošného učenia? BIBLICKÁ PERSPEKTIVA V úvodných kapitolách Biblie sa dozvedáme, ako Satan podlomil Boží príkaz pre Adama a Evu, aby nejedli ovocie z jedného konkrétneho stromu. Pokušiteľ povedal Eve: „Či naozaj riekol Bôh: Nebudete jesť z niktorého stromu rajského?“ (Genesis 3:1). Do dnešného dňa Satan spochybňuje Boží príkaz, aby sme nekonali niektoré konkrétne veci. Keď Boh povie: „Zostaňte odlúčení od falošného náboženstva a svetáctva,“ diabol zašepká: „Naozaj to Boh povedal?“ Bez preháňania môžeme povedať, že väčšina Biblie sa sústreďuje práve na túto Satanovu lesť. Päť kníh Mojžišových neustále upriamuje pozornosť na to, ako Boží ľud odmietal zanechať veci, o ktorých im Boh prikázal, aby s nimi neprichádzali do styku. Všetky ich obtiaže pramenili z pokusov kombinovať Pravdu a faloš, ozajstné uctievanie a falošné uctievanie. Keď im Boh prikázal, aby sa nemiešali s Kananejmi, začali sa s nimi sobášiť a zanečistili čistú vieru uctievaním modiel. Kniha sudcov zaznamenáva obdobia prosperity a požehnania, ktoré sa striedajú s obdobiami útlaku a zúfalstva. Kde bol problém? Vždy to bolo modlárstvo. Miešali pravú vieru s falošnými bohmi a navyše konali zakázané veci. Časmi od Samuela až po Nehemiáša sa tiahne stopa rovnakého problému. Volá sa kompromis. Konkrétne ide o spolčovanie sa s Božími nepriateľmi, zmiešané sobáše, atď. Staro–zmluvná história je tragickým príbehom zakázaných spojenectiev. Proroci zo srdca a mocným hlasom varovali pred kompromisom v tom, čo Boh zakázal. Každý veriaci v tomto čase milosti počul starý známy hlas nepriateľa v spojitosti s nejakým zakázaným ovocím, ako šepká: „Naozaj Boh povedal, že to nemôžeš mať? Len si predstav, čo by si všetko získal, keby si o tom rozmýšľal troška voľnejšie.“ Keď príde na oddelenie sa od falošného učenia, diabol hovorí: „Naozaj Boh vydal príkaz neuctievať, neevanjelizovať alebo rozoberať teológiu s ne–evanjelikálmi? Nebudeš zarmútený. Tvoja cesta sa zdarí a tvoje svedectvo dosiahne vrchol tým, že naplno využiješ výhody, ktoré sa ti ponúkajú. Získaš príležitosti, ktoré by si nikdy nemal, ak zostaneš oddelený. Komu to prospeje, ak budeš negatívny a zo stolice vynášať rozsudok nad inými? Je spasenie naozaj určené iba tým, pri ktorých nastala evanjelikálna skúsenosť nového narodenia? Je nevyhnutné poukazovať na pomýlenosť katolíckych doktrín a lživosť liberalizmu? Nedá sa nájsť v týchto veciach niečo dobré a spolupracovať s týmito ľuďmi? Určite je hrozné prinášať rozdelenie do Božieho ľudu. Ako môže byť niekto taký arogantný, že si nárokuje monopol na Pravdu?“ Diabol nenávidí biblickú doktrínu o oddelení sa od falošného učenia, pretože je otcom lží a pôvodcom chaosu. Tragédia moderného evanjelikalizmu spočíva v tom, že sa z väčšej časti vzdal rozlišovania a svojej osobitosti. Takto ponechal Satanovi voľné ruky, aby robil to najhoršie, čoho je schopný. Pred nami stojí otázka, či budeme ako jednotlivci alebo ako celé zbory počúvať Boha, keď nám prikazuje ďalej podržať charakteristické evanjelikálne svedectvo a nezdružovať sa s falošnými učiteľmi. Máme slúžiť v odpadlíckych denomináciách, ktoré zapierajú evanjelium? Budeme spoluúčastní na ekumenickej kampani a aktivitách? Máme uznávať, podporovať a mať spoločenstvo s ne–evanjelikálmi? Táto brožúrka je o láske a vernosti voči ceste spasenia, ktorá je zjavená v Biblii. Hovorí o tom, že oddelenie sa od falošného učenia je autentická cnosť. Volá k zaujatiu tradičného evanjelikálneho postoja, ktorý znamená stáť za Pravdou. BIBLICKÝ PRÍKAZ BYŤ JEDNOZNAČNÝMI A ODĚLENÝMI EVANGELIKÁLMI Božie slovo učí, že kresťania sa musia držať stranou od akejkoľvek formy náboženstva, ktoré podkopáva alebo protirečí centrálnym doktrínam kresťanskej viery, na ktorých závisí spasenie duší. Toto je primárny a záväzný príkaz a nachádzame ho v mnohých pasážach. Žiadna z nich sa nevyznačuje ani tým najmenším stupňom nejakej nejasnosti či diskutabilnosti. V krátkosti sa pozrieme na desať z nich. Začnime príkazom, že máme byť odlíšiteľní a oddelení ľudia. Jasne nám to predkladá 2. Korintským 6:14-17: „Neťahajte cudzieho jarma s neveriacimi. Lebo čo má spoločného spravedlivosť s neprávosťou? Alebo jaké je obecenstvo svetla s temnosťou? A jaký súhlas Krista s Beliálom? Alebo jaký má podiel verný s neverným? A jaká je shoda medzi chrámom Božím a medzi modlami? Lebo veď vy ste chrámom živého Boha, jako povedal Bôh: Budem bývať v nich a prechádzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom. Preto vyjdite zpomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán.“ Grécke slovo, preložené ako „oddeľte sa“, hovorí pôvodne o vytyčovaní hraníc. (Slovo „horizont“ pochádza priamo z tohoto gréckeho slova.) Pavol nám vraví, že máme byť oddelení v tom zmysle, ako keď je postavená istá hranica, ktorá nesmie byť nikdy prekročená. Falošní učitelia a ich omyly musia byť voči nám za hranicami či ináč za horizontom. Nikdy s nimi nesmieme mať spoločenstvo, a to na žiadnej úrovni. Apoštol používa najsilnejšie možné slová, aby nám prikázal nikdy nevstupovať do spoločenstva s náboženskými učiteľmi, ktorí zapierajú Božie slovo a zastávajú falošné doktríny. Určite s nimi nesmieme nikdy „ťahať jarmo“. To znamená, že nikdy nesmieme spolupracovať s falošnými náboženskými učiteľmi na spoločných aktivitách akéhokoľvek druhu. Nikdy nesmieme byť nájdení ako takí, ktorí sú akoby zapriahnutí v rovnakom páre ťažných zvierat. Tento príkaz nám zakazuje sedieť v spoločných komisiách, stáť na pódiu či slúžiť v pastoračných tímoch s takýmito učiteľmi. Rovnako nám hovorí, aby sme sa nikdy nepripájali k ich zborom či do ich denominácií[3]. „Ťahanie jarma“ znamená spojenie v službe. Nakoľko to len súvisí s Božími vecami, falošní učitelia, ktorí popierajú fundamenty viery, nikdy nesmú dostať duchovné uznanie a tak isto nesmieme ich cirkvi pokladať za legitímne v Božích očiach. Samozrejme musíme mať súcit a záujem o všetkých, ktorí sa dostali do osídel schybenia. Júda upozorňuje veriacich na falošných kresťanov a popritom zdôrazňuje, že niektorí z nich môžu ešte dôjsť spasenia. Takýchto zachraňujte, hovorí, bázňou „vytrhujúc ich z ohňa, nenávidiac ešte len aj tej od tela poškvrnenej sukne“ (Júda 1:23). Písma nás usmerňujú, aby sme k ne–evanjelikálnym „kresťanom“ pristupovali ako k outsiderom. Tiež nikdy nekonáme alebo nehovoríme nič také, čo by znamenalo prehliadnuť, polichotiť, oceniť či uznať ich falošné učenie. Náš druhý text, ktorý nám prikazuje, aby sme sa vyznačovali zreteľným evanjelikálnym svedectvom a oddelili sa od pomýleného učenia, je Rímskym 16:17. Pavol tu prikazuje cirkvám, aby si dali „pozor na tých, ktorí robia rôznice a pohoršenia na odpor učeniu, ktorému ste sa vy naučili, a stráňte sa ich.“ Tento verš sa vzťahuje na všetkých falošných učiteľov, ktorí odvádzajú ľudí preč od Pravdy. Dnes sa to týka Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa odvrátila od biblického kresťanstva už pred mnohými storočiami a vyrástla do obrovských rozmerov. Vo veci spasenia učí presný opak toho, čo nám prináša Biblia. Rovnako sa tento text vzťahuje na teologických liberálov, ktorí odmietajú inšpiráciu a neomylnosť Biblie a ktorí pohŕdajú základnými doktrínami viery. Popierajú existenciu pekla a učia, že všetko ľudstvo bude zachránené pre večnosť. Obidve hnutia podviedli duše miliónov ľudí. Nečudo, že apoštol odsudzuje takýchto učiteľov a hnutia. Sú Bohu také urážlivé a pre ľudské duše také nebezpečné, že ich nikdy nesmieme uznať a ani sa k nim pripájať. Dodržiava sa tento príkaz vtedy, keď evanjelikáli pozvú ne–evanjelikálov, aby boli spoluúčastní na ich stretnutiach? Dodržiava sa, keď posielajú novoobrátených veriacich do katolíckej a iných ne–evanjelikálnych cirkví, aby sa im tam dostalo vyučovania? Dodržiavajú ho evanjelikálni duchovní, ktorí úzko spolupracujú s ne–evanjelikálmi v rámci jednej denominácie, sedia spolu vo výboroch a dôverným spôsobom sa spoločne podieľajú na rôznych cirkevných aktivitách? Náš tretí text, ktorý prikazuje oddelenie sa, sa nachádza v 1. Korintským 5:9-13, kde apoštol prikazuje veriacim, aby „sa nemiešali“ s ľuďmi, ktorí vyznávajú kresťanstvo, a pritom sa dopúšťajú určitých hriechov. Aj keď menuje hlavne osobné hriechy, dvakrát spomína modlárstvo, hlavný náboženský kompromis tých dní. Nemá sa teda uskutočňovať žiadne spoločenstvo s osobou, ktorá sa vydáva za kresťana, ale pokračuje v modlárstve. Nemáme s takýmto človekom ani jesť (v prípade, že spoločné jedenie je vyjadrenie prijatia a spoločenstva). Tento Pánov príkaz, daný prostredníctvom Pavla, sa týka tých, ktorí vyznávajú, že sú kresťania, ale praktizujú falošné náboženstvo. Falošní učitelia sú „nepriateľmi kríža Kristovho“, ako vraví Pavol vo Filipským 3:18. Veriaci sa s nimi nesmú nikdy bratríčkovať a stotožňovať spôsobom, ktorý by schvaľoval ich stanoviská a duchvné postoje. Náš štvrtý text prikazujúci jednoznačný a oddelený evanjelikálny postoj je v Galatským 1:8, kde apoštol Pavol varuje, že falošní učitelia môžu prísť vystrojení ohromnými darmi a vyznačovať sa veľmi príťažlivou osobnosťou. Môžu mať pôvabné a láskavé spôsoby a pozoruhodný šarm, ale ak reprezentujú falošné učenie (ako je to u ne–evanjelikálov), tak s nimi praví veriaci nemôžu mať spoločenstvo. Pavol hovorí: „Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“ Slovo „prekliaty“ znamená, že osoba je vypovedaná alebo exkomunikovaná a považovaná za absolútne neakceptovateľnú. Falošné učenie je pre ľudské duše natoľko deštruktívne a pre Boha natoľko urážlivé, že Pavol sa vyslovuje, že ak by on sám alebo ktokoľvek z jeho skupiny kázal iné evanjelium, má byť prekliaty. Tento príkaz je natoľko dôležitý, že apoštol je vedený duchom, aby to zopakoval a v Galatským 1:9 hovorí: „Jako sme už prv povedali, aj teraz zase hovorím, že ak vám niekto zvestuje iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty.“ Takýto človek má byť pokladaný za totálneho outsidera. Poslúcha sa dnes tento jasný príkaz, keď evanjelikálni predstavitelia vydávajú vyhlásenia, v ktorých deklarujú, že všetci katolícki duchovní (aj keď učia ospravedlnenie z viery a skutkov a vyzývajú k uctievaniu Márie) majú byť prijatí ako praví kresťania? Poslúcha sa tento príkaz, keď sú teologickí liberáli (ktorí odmietajú Bibliu, obeť zmierenia, potrebu obrátenia a tiež ostatné vitálne pravdy) prijímaní ako praví kresťania? Náš piaty text je 2. Jána 1:6–11, kde Svätý Duch používa Jána, učeníka lásky, nato, aby vydal jeden z najjasnejších príkazov k oddeleniu sa v celej Biblii. Dáva nám tu pokyn, aby sme sa za žiadnych okolností nespolčovali s falošnými učiteľmi. Začína pripomienkou, že láska k Pánovi sa ukazuje na našej poslušnosti a vernosti jeho zjavenému Slovu. Potom pokračuje, že prídu mnohí bludári, „ktorí nevyznávajú Ježiša Krista, prišlého v tele. To je ten bludár a antikrist... Každý, kto ide ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha... Ak ide niekto k vám a nenesie toho učenia, neprijímajte ho do domu ani ho nepozdravujte.“ (2. Jána 1:7-10). Dozvedáme sa tu, že ak nejaký kresťanský učiteľ neverí úprimne v Krista ako vteleného Spasiteľa, potom nemá žiadny osobný vzťah s Bohom. Ak takýto človek príde medzi nás, nemáme ho prijať do spoločenstva, ani sa k nemu nemáme priznávať. Dokonca ho ani nemáme pozdraviť v Kristovom mene. Ale koho sa toto všetko týka? Týka sa to iba tých, ktorí otvorene popierajú, že Spasiteľ prišiel v tele? Ak je tomu tak, potom máme akceptovať ako bratov aj katolíkov a množstvo ďalších ne–evanjelikálov, lebo aj keď odmietajú potrebu evanjelikálneho obrátenia, súhlasia s tým, že Ježiš Kristus prišiel v tele. Presne takto dnešní kompromisní evanjelikáli interpretujú túto pasáž. Vravia, že katolíci a dokonca aj časť liberálov oprávnene patria do kruhu spoločenstva (inými slovami, že sú ozajstne spasení), pretože veria, že Kristus prišiel v tele. Avšak malo by nám byť jasné, že táto interpretácia je úplne povrchná a že tento text zbavuje jeho plného významu. Či budú ľudia po smrti vpustení do neba, aj keď nikdy neboli spasení a aj keď odmietli väčšinu evanjelia, len na základe toho, že verili vo vtelenie? Vyznať, že Ježiš Kristus prišiel v tele, neznamená len formálny súhlas s vtelením. Znamená to, že všetko konáme na základe tejto viery, že veríme celému Spasiteľovmu učeniu a poslúchame jeho príkazy. Ak naozaj veríme, že On je Boh, potom budeme bezpochyby veriť aj všetkému, čo o sebe povedal, čo povedal o svojom diele vykonanom na Golgote pre spasenie hriešnikov. Poslúchneme jeho volanie k pokániu a obráteniu sa. Ochotne prijmeme a uveríme v spasiteľné pravdy evanjelia. No práve tieto veci odmieta a s nemalou krutosťou napadá ako Rímskokatolícka cirkev, tak aj ostatní ne—evanjelikáli. Očividne ich viera v to, že Ježiš Kristus prišiel v tele, nie je ani opravdivá, ani hlboká, keďže si Ho nectia natoľko, aby sa pridŕžali jeho učenia. Slová z 2. Jána 1:7-10 nás volajú k tomu, aby sme sa nepriznávali k náboženským učiteľom, ktorí nezachovávajú, neprijímajú a nepočúvajú slová a skutky vteleného Syna Božieho. Katolíci a liberáli nahradili Pánovo učenie ľudskými myšlienkami a obradmi. Tým, že tak urobili, odmietli jeho autoritu. Náš šiesty text, prikazujúci oddelenie od falošného učenia, sa nachádza v 1. Timoteovi 4:1 a 7, kde sa dozvedáme, že všetko falošné učenie je dielom diabla a jeho démonov. „Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov.“ Diablov zoznam strategických úloh pre dnešok obsahuje lákanie a pokúšanie ľudí, aby sa chytili do siete falošného učenia. Za žiadnych okolností nesmieme uznať či spolupracovať s tými, ktorí propagujú učenie démonov. „Obecné a babské bájky odmietni,“ hovorí Pavol. Timotej má odmietnuť všetko, čo pochádza z iných zdrojov, než je Božie slovo. Na začiatku epištoly dostáva poverenie umlčať (v rámci cirkvi) vyučovanie akýchkoľvek iných doktrín (1 Timoteovi 1:3—4). Dnes však mnoho evanjelikálov vyhlasuje, že rímske a liberálne doktríny sú rovnako schopné priviesť ľudí ku spaseniu. Je to ohromujúci posun v rámci evanjelikalizmu. Keď sa priznávame k takýmto doktrínam, vypomáhame dielu démonov. V 1. Timoteovi 4:2 Pavol uvádza, že mnohí z tých, ktorí učia v rozpore s Bohom zjavenou Pravdou, zvestujú „pokrytecké lži“. Očividne vedia, čo robia. Vedia, že v tom, čo hovoria, sa nenachádza žiadna skutočná moc a pravda. Mnohí medzi nimi si uvedomujú, že s Pravdou manipulujú. V ich stanoviskách chýba úprimnosť. Náš siedmy text je 1. Timoteovi 6:3—5, kde Pavol znova prikazuje vzdialiť sa od tých, ktorí neučia slová a doktríny nášho Pána. „Ak niekto inak učí a nepristupuje k zdravým slovám, slovám nášho Pána Ježiša Krista, a k učeniu zodpovedajúcemu pobožnosti... Od takých sa vzdiaľ.“ Teraz by už malo byť jasné, že napísanie v tejto brožúrke už skôr spomenutých dokumentov: Evanjelikáli a katolíci spoločne a Nottinghamské prehlásenie, znamená otvorenú neposlušnosť voči jasným príkazom Božieho slova. Je to do očí bijúci kompromis. Ôsmy text je 2. Timoteovi 2:16-21, kde nám Pavol prikazuje: „obecným a prázdnym rečiam [sa] vyhni. Lebo ešte väčšmi pokročia v bezbožnosti.“ „Vyhnúť sa“ znamená odvrátiť sa a uniknúť. To je povinnosť. Falošných učiteľov nesmieme duchovne uznávať a vstupovať do spoločenstva s nimi. V tomto odseku Pavol vykresľuje vyznávajúcu cirkev, ako takú, v ktorej sa nachádza mnoho ľudí postrádajúcich akúkoľvek skutočnú hodnotu. Sú to falošní učitelia a ich učeníci. Ďalej vraví: „Keby sa tedy niekto vyčistil od toho, bude nádobou na česť, posvätenou, užitočnou hospodárovi, prihotovenou ku každému dobrému skutku.“ „Vyčistiť“ znamená dôkladne a starostlivo očistiť. Pravé zbory a praví veriaci musia byť úplne nepoškvrnení od učenia, ktoré popiera doktríny evanjelia nevyhnutné pre spásu. Náš deviaty text je 2. Timoteovi 3:5, kde Pavol spomína určitých ľudí, ktorí „majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň.“ Katolíci a liberáli zapierajú mocné, premieňajúce Božie, ktoré doprevádza obrátenie. Obrátenie pre nich nie je skúsenosť, ktorá nastáva v konkrétnom momente, kedy Boh mocne premieňa človeka v odpovedi na pokánie a vieru. Nemôžeme a ani sa nesmieme dopúšťať kompromisu v takejto dôležitej pravde. Takýchto učiteľov sa musíme „strániť“. V našom poradí desiaty text je Efezským 5:11, kde Pavol hovorí: „Nezúčastňujte sa s neposlušnými na jalových skutkoch tmy, ale ich radšej ešte kárajte.“ Tento text pokrýva ako morálne, tak aj doktrinálne záležitosti. Je to dôležitý princíp, o ktorom vyučuje celá Biblia. Božia Pravda musí byť zachovaná. Musíme priamo poukazovať na chyby vo falošnom učení, aby ľudia okolo nás neboli zavedení do bludu. Z textov, ako sú tieto, by malo byť zrejmé, že akceptovať po duchovnej stránke tých, ktorí vyučujú iné „evanjelium“, znamená dopustiť sa tej najvážnejšej neposlušnosti. Ľuďom, ktorí žijú v omyle, môžeme ukázať lásku tým, že sa ich pokúsime priviesť k Pravde. Mali by sme o nich prejaviť záujem, keďže sa nachádzajú v temnote. Je v poriadku, ak sa snažíme zasiahnuť ich ako outsiderov, ale nikdy nesmieme prehliadnuť alebo uznať ich učenie, pretože by to bol veľký zločin proti Božiemu slovu. Pán prikazuje svojmu ľudu, aby sa vyvaroval spoločenstva s falošnými učiteľmi. Má niektorý z našich čitateľov účasť na akomkoľvek zväzku, v ktorom svojím členstvom schvaľuje falošných učiteľov, poskytujúc im uznanie a podporu? Oddelenie sa od falošných učiteľov nie je ľudský výmysel. Je to niečo, čo od nás požaduje Pán. A ak sme Mu oddaní, tak Ho musíme počúvať. ODDĚLENIE SA JE POZITÍVNE - NIE NEGATÍVNE Biblický príkaz zachovať jasné evanjelikálne svedectvo a oddeliť sa od falošného učenia by nemal byť považovaný za negatívnu záležitosť, pretože je jedným z najpozitívnejších a vysoko ochranných prvkov kresťanskej poslušnosti. Biblické oddelenie sa môžeme definovať ako poslušnosť dôležitým biblickým textom, ktoré hovoria o veciach, ktoré ku sebe nepatria. Oddelenie sa je pozitívne, pretože zaisťuje doktrinálnu a duchovnú čistotu zborov a ich mocné pôsobenie v hlásaní evanjelia Krista. Oddelenie sa uvidíme v pozitívnejšom svetle, ak zvážime niekoľko „ekvivalentných“ pojmov. Oddelenie sa je tiež forma odovzdanosti, pretože hovorí o tom, že sme odovzdaní výhradne Kristovmu Evanjeliu. Oddelenie sa znamená, že sme jednoznačne na Pánovej strane a že odmietame akúkoľvek službu jeho nepriateľom. Slovo oddanosť vyjadruje nádhernú a pozitívnu vernosť Pánovi. Presne to „oddelenie sa“ v skutočnosti znamená. Ďalšie rovnocenné výrazy sú zaviazanosť, lojalita, vernosť a rýdzosť. Všetky tieto slová ukazujú na pozitívny a prospešný ráz ozajstného oddelenia sa. Hovoria o láske k Pánovi a ochote slúžiť Jemu a iba Jemu bez ohľadu na to, čo to stojí. Oddelenie nám prikazuje nepribližovať sa k veciam, ktoré Pán nenávidí a zachovať Mu vernosť bez ohľadu na fanfáry a výhody, ktoré nám môžu ponúkať falošní učitelia. Príkaz k oddeleniu sa v 2. Korintským 6 vyúsťuje týmto milostivým zasľúbením (v. 17–18): „A ja vás prijmem a budem vám za Otca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci.“ Oddelenie sa je pozitívne, pretože je prostriedkom ku vznešenému vyvrcholeniu. Je to cesta k veľkému cieľu. Je to úloha, ktorej výsledkom je nádherne požehnanie. Je to akoby Pán hovoril ku evanjelikálom, ktorí sa zaplietli do nečistých aliancií: „Chcem vás prijať, chcem vás mať iba pre seba. Zväzky, do ktorých ste vstúpili, sa mi stali prekážkou. Nemôžem sa medzi vami prechádzať a požehnať vás tak, ako by som chcel. Nemôžem medzi vami manifestovať svoju prítomnosť. Túžim dotknúť sa vašich zhromaždení a mocným spôsobom požehnať všetky vaše rodiny. Vzdávate poctu mojim nepriateľom a hľadáte pomoc u tých, ktorí nenávidia moje Slovo. Tancujete podľa hudby padlého sveta a smejete sa spolu s tými, ktorí žijú svetácky. Pohanili ste moje meno v zboroch, ktoré patria mne, a bolestivo ste zarmútili môjho Ducha. Chcem vás milovať, prijať vás a prechádzať sa medzi vami, ale nemôžem tak urobiť mocným spôsobom, kým sa neoddelíte od vecí, ktoré sú mi na pohoršenie. Až keď mi preukážete skutočnú lásku, potom k vám prídem.“ Ako môžeme slúžiť a spolupracovať s tými, ktorí pohŕdajú Slovom a odmietajú dostatočnosť diela vykonaného na Golgote? Oddelenie sa od nepravdy je neodmysliteľným činom, ktorý doprevádza pravé odovzdanie sa a vernosť Pánovi a jeho Slovu. Je to kladná cesta k požehnaniu. SE*****ÁRNE ODDELENIE SA Nepochybne by sme mali zostať oddelení od ne–evanjelikálov. Ale mali by sme sa oddeliť aj od evanjelikálov, ktorí vedome a s nadšením spolupracujú s ne–evanjelikálmi a vyhľadávajú spoločenstvo s nimi? Mali by sme sa držať stranou od tých evanjelikálov, ktorí teraz plne uznávajú katolíkov a liberálov? Mali by sme prerušiť spoločenstvo aj s týmito ľuďmi? Takýto krok je známy pod pojmom „se*****árne oddelenie sa“. Je to správne alebo nie? Odpoveď sa nám ukáže v tej chvíli, keď si uvedomíme váhu, s ktorou je nám prikázané držať sa bokom od každého falošného náboženstva. Je to naliehavý, životne dôležitý a základný príkaz, a nie len časť dobrovoľnej rady v nejakej záležitosti, ktorá má malú dôležitosť. Tento príkaz zaväzuje všetkých kresťanov. Navyše Biblia vyučuje, že veriaci, ktorí odmietnu v úplnosti poslúchnuť tento príkaz, sa stávajú pomocníkmi a účastníkmi falošných učiteľov a ich zlého diela. Možno si to neuvedomujú alebo si to nechcú pripustiť, ale Biblia ich varuje, že aj napriek tomu je to pravda. Napomáhajú šíreniu nepravdy, a tým sa dostávajú pod Pánove karhanie. Na základe toho sa na nich vzťahuje príkaz o oddelení sa, ktorý musia uplatniť všetci kresťania verní Pánovej vôli. 2. Jána 1:9–11 hovorí v tejto záležitosti dôrazne: „Každý, kto ide ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha... Ak ide niekto k vám a nenesie toho učenia, neprijímajte ho do domu ani ho nepozdravujte. LEBO TEN, KTO HO POZDRAVUJE, ÚČASTNÍ SA JEHO ZLÝCH SKUTKOV.“ Vždy, keď vyznávajúci evanjelikáli (a predovšetkým vodcovia) neposlúchajú Boží príkaz zachovať jasné svedectvo a nezdružovať sa s falošnými učiteľmi, podieľajú sa na ich zlých skutkoch prinajmenšom týmito štyrmi rozličnými spôsobmi: (1) Neoddelení kresťania zasadzujú desivú ranu do exkluzívnej podstaty posolstva evanjelia. Jasné učenie Božieho slova je podkopávané, keď verejnosť pozoruje, ako sa evanjelikáli prispôsobujú názorom ne–evanjelikálov a ako uznávajú ne–evanjelikálom ich nárokovanie si duchovného života. Hranica medzi Pravdou a omylom sa zahmlieva, a to isté sa deje aj s rozdielom medzi zachránenými a nezachránenými ľuďmi. Kresťania, ktorí na to hľadia, sú potom náchylní nechápať viac „obrátenie sa“ v presných, evanjelikálnych súradniciach. (2) Neoddelení kresťania pomáhajú diablovi dosiahnuť jeden z jeho hlavných cieľov – spôsobiť taký zmätok, aby svet prestal vnímať zreteľnú, biblickú kresťanskú komunitu, ktorá stojí jednoznačne bokom od omylov katolicizmu a liberalizmu. Neoddelení evanjelikáli oznamujú svetu ideu, že všetky takzvané kresťanské cirkvi sú rovnaké. Nič viac nemrzačí pravé evanjelikálne svedectvo. V devätnástom storočí ešte aj nespasení ľudia poznali protestantské argumenty proti katolíckym dogmám. Dnešná situácia je ale taká, že už dlhší čas sa evanjelikáli nevyznačujú (ako následok kompromisu) nijakým osobitým miestom v očiach širokej verejnosti. (3) Neoddelení kresťania oslabujú ostražitosť Božieho ľudu, a to tak, že ho vystavujú premiešavaniu sa s nepravými veriacimi a falošnými doktrínami, ktoré títo prinášajú. Akonáhle ľudia začnú nasledovať príklad ich neoddelených predstaviteľov, naučia sa pripúšťať a schvaľovať aj „iné pohľady“. Takto sa pripraví cesta pre zásadný doktrinálny kolaps. Ne–evanjelikáli by nikdy nedokázali vniknúť do evanjelikálnych cirkví, ak by nedostali „pomoc zvnútra“. Oni totiž potrebujú „priepustku“ pre vstup do domu Božieho a tú im môže zabezpečiť iba evanjelikálny „kolaborant“ tak, že im dodá vierohodnosť, uznanie a príležitosť. (4) Neoddelení kresťania povzbudzujú falošných učiteľov v ich nevernosti a hriechu, a tým ich posilňujú v ich diele. Vzostup teologického liberalizmu v mnohých denomináciách a jeho víťazstvo v nich boli financované takmer úplne iba evanjelikálmi. Keď po prvýkrát títo protivníci evanjelia prenikli do univerzít a vydavateľstiev, neoddelení evanjelikáli naďalej pokračovali v platení účtov a materiálnej podpore. Takmer všetky súčasné liberálne teologické univerzity a zbory historických denominácií boli pôvodne vybudované za cenu potu a driny evanjelikálov. Krátko nato ich nasledujúca generácia neoddelených evanjelikálov rozdala! Dnešné pokračovanie sa deje na poli denominácií, kde evanjelikáli dávajú svoje peniaze na podporu domácich a zahraničných misií, ktoré sú obsadzované a vedené prevažne ne–evanjelikálmi. Nielenže títo neoddelení evanjelikáli podporujú falošných učiteľov na praktickej úrovni, ale ešte aj pečatia ich klamné duchovné preludy. To preto, že ich nevarujú pred hroznými následkami duchovnej stratenosti, v ktorej sa títo nachádzajú. Takéto sú tragické dôsledky neposlušnosti Bohu. Satan sa raduje, Svätý Duch je zarmútený a Kristove záujmy sú nesmierne znevážené. Ak sú neoddelení kresťania pastormi v zboroch, tak pred očami zhromaždení dochádza k zrušeniu podstatnej časti biblického učenia. Takto je ešte viac podlomená autorita Biblie. Slová z 2. Jána 1:11 zamietajú kompromis. Ukazujú, že človek, ktorý sa pridáva na stranu nepriateľa, spáchal škodlivý hriech proti Pánovi a jeho dielu a máme ho považovať za vinného. Neoddelený kresťan sa takto sám podieľa na škode spôsobenej falošným učiteľom. Niet pochýb, že ten, kto sa asociuje s falošnými učiteľmi, sa dopúšťa previnenia. 2. Tesalonickým 3:6,14 a 15 nám takisto potvrdzuje potrebu se*****árneho oddelenia sa (prerušenie spoločenstva a spolupráce s evanjelikálmi [hlavne vodcami], ktorí úmyselne podporujú ne–evanjelikálov). Apoštol v týchto veršoch poukazuje na to, že vedomé odmietnutie ktorejkoľvek dôležitej povinnosti kresťanského života sa musí stretnúť s prísnym zborovým pokarhaním a oddelením. Rozhodujúci verš hovorí: „A prikazujeme vám, bratia, v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý sa neriadne[4] správa a nie podľa podania, ktoré dostal od nás.“ „Podanie“ pozostáva zo všetkých základných doktrín a povinností, ktoré inšpirovaní apoštoli vyučovali. Patria tu aj kľúčové príkazy o odstúpení od falošného náboženstva. Každého, kto neposlúcha a zjavne ignoruje tieto apoštolské inštrukcie, máme varovať, a ak neučiní pokánie, máme sa ho „strániť“. V 2. Tesalonickým 3 Pavol vzťahuje tento princíp najmä na povaľačov a lenivcov, ale toto je iba jedna z mnohých aplikácii tejto dôležitej súčasti zborovej disciplíny. (Ak musí byť človek pokarhaný pre lenivosť alebo príživníctvo, o koľko viac musí byť pokarhaný za to, že pohŕda príkazom oddeliť sa od falošného učenia.) Tú istú naliehavosť, s akou Nová zmluva trvá na tom, že veriaci sa nemajú dopúšťať kompromisov s Božími nepriateľmi, vidíme v Starej zmluve. V 2. Kronickej 19:2 Boh prehovoril skrze proroka Jehu, aby pokarhal zbožného judského kráľa Jozafata za to, že uzatvoril spojenectvo s Achabom, kráľom Izraela. Keď Achab požiadal Jozafata o pomoc vo vojne, odpovedal: „Ja som ako ty, a môj ľud ako tvoj ľud, a budem s tebou v tom boji.“ (2. Kronická 18:3). Presne také stanovisko, zaujali dnešní ekumenickí evanjelikáli vo svojich vzťahoch s ne–evanjelikálmi. Ale Boh sa rozhneval na Jozafata a ústami proroka povedal: „Či si mal ísť pomáhať bezbožnému a tých, ktorí nenávidia Hospodina, budeš milovať? Preto sa zapálil na teba hnev zpred Hospodina.“ Aj napriek tomu, že Jozafat neskôr napravil svoje konanie, ho jeho priateľstvo a spojenectvo s Achabom stálo stratu všetkých jeho detí, ktoré zomreli rukou jeho najstaršieho syna. Neskôr boli popravené všetky jeho vnúčatá. Naplno sa potvrdil princíp, že ak sa Boží ľud dopúšťa kompromisu s Pánovými nepriateľmi, tak pácha vážny hriech, čo má strašné následky. Ak zanedbávame príkaz zotrvať v oddelení sa od ne–evanjelikálov a ich učenia, sme neposlušní Bohu a nesieme veľkú vinu. Opätovne nám to potvrdzuje Zjavenie 18:4–5, kde je popísaná porušenosť a smilstvo Babylona. Čítame tam: „A počul som iný hlas z neba, ktorý hovoril: Vyjdite z neho, môj ľude, aby ste sa nezúčastnili jeho hriechov a aby ste nedostali z jeho rán. Lebo jeho hriechy dosiahly až do neba, a Bôh sa rozpamätal na jeho neprávosti.“ Niektorí vravia, že Babylon predstavuje Rímsku cirkev. Iní zase, že predstavuje hriešnu spoločnosť počas všetkých období histórie. V oboch prípadoch je hlavné posolstvo rovnaké. Ak kresťania uzatvárajú spojenectvá s Pánovými nepriateľmi, potom sa spoluúčastnia na ich hriechoch, nakazia sa ich chorobami a privolávajú na seba Božie karhanie. Kompromisní evanjelikáli nemusia mať úmysel podporovať Kristových nepriateľov. Avšak robia tak, keďže to povedal sám Pán. Keď Boh zakazuje takéto spolčovanie sa, Božie deti nesmú tento zákaz ignorovať alebo dokonca anulovať. Evanjelikáli, ktorí spolupracujú s falošnými učiteľmi, rozhodne páchajú hrozné zlo, ako to aj samotné Písmo opakovane tvrdí. A tak s nimi ostatní veriaci nemôžu kráčať v úzkom spoločenstve alebo spolupráci. Sú totiž neposlušní Pánovi vo veľmi podstatnej záležitosti. Nájdu sa takí, ktorí vravia, že nemôžu pristúpiť na myšlienku se*****árneho oddelenia sa, pretože by to viedlo ku tretiemu a štvrtému stupňu. Vravia, že by sa museli oddeliť od evanjelikálov, ktorí zlyhali v oddelení sa od tých evanjelikálov, ktorí zlyhali v oddelení sa od ne–evanjelikálov. A tak by to pokračovalo ďalej. Toto je však iba komický dôvod, prečo by sme mali zanedbať príkaz Písem. Nie je bežné, aby sme obišli nejaký biblický príkaz preto, že sa bojíme, že veci zájdu do extrémov. Tí, ktorí pohŕdajú se*****árnym oddelením sa, vlastne iba ukazujú, že nemajú ochotu na akékoľvek oddelenie sa. C. H. Spurgeon vo svojej známej kázni „Žiaden kompromis“ ponúka tieto slová: „Aby som neotupil moje svedectvo, jasne som sa oddelil od tých, ktorí sa mýlia vo viere, a aj od tých, ktorí sa k nim pridružujú.“ (Metropolitan Tabernacle Pulpit 1888, No. 2047). „A NAD NIEKTORÍMI MAJTE LÚTOSŤ, ROBIAC ROZDIEL Samozrejme, že keď hovoríme o prerušení spoločenstva s ostatnými evanjelikálmi, ktorí spolupracujú a majú spoločenstvo s falošnými učiteľmi, nesmieme zabudnúť na to, že niektorí možno nepoznajú Božie príkazy, alebo si neuvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Musíme sa vyznačovať úprimným a súcitným záujmom „získať“ ich ešte pred tým, než začneme pomýšľať na oddelenie. Nemálo evanjelikálov sa nechalo na vlastnú škodu inými priviesť k tomu, aby sa stotožnili s ne–evanjelikálmi. Títo ľudia potrebujú, aby im do tejto záležitosti zasvietilo biblické svetlo. Väčšina skutočne znovuzrodených ľudí za normálnych okolností reaguje na kompromis so znepokojením, ale často ich do omylu zavedú práve pastori, ktorým dôverujú. Mnoho evanjelikálov si ani veľmi neuvedomuje rozsah kompromisu, ktorého sa dopúšťajú ich kazatelia alebo denominácie. Malo by byť našou úlohou pomôcť takýmto veriacim, aby uvideli skutočný stav vecí a citlivo ich vyzývať k tomu, aby sa postavili proti kompromisu. Je možné, že poznáme pastorov, ktorí sa nachádzajú v kompromisnej situácii, ale iba začínajú rozmýšľať o svojej pozícii. Alebo možno poznáme takých duchovných, ktorí už dlhú dobu konajú kazateľskú službu v liberálnej denominácii, ale slúžia na relatívne izolovaných miestach, kde sú ďaleko vzdialení od priameho kontaktu s odpadnutím v ich vlastnej denominácii. Musíme dbať na to, aby sme sa nedostali do nesúhlasu s ľuďmi bez náležitého zhodnotenia okolností, v ktorých sa nachádzajú. Musíme sa vždy naplno snažiť, aby sme zasiahli, pomohli a získali iných evanjelikálov, ktorí sa potýkajú s týmito otázkami. V týchto tragických dňoch sa však okolo nás nachádzajú aj pastori a duchovní, ktorí sa úmyselne dopúšťajú zásadných kompromisov, a pritom mali dostatok príležitostí pochopiť podstatu týchto vecí. Mnohí ich vyzývali k náprave a protestovali proti ich kompromisom. No napriek všetkým týmto snahám zostávajú ľahostajní voči jasným príkazom Pána. Vyzerá to tak, ako keby sa zámerne rozhodli neposlúchať Ho. Navyše vedú svoje zbory k tomu, aby ich nasledovali. Vždy, keď ide o takýchto ľudí, nedá sa pochybovať o tom, že sa od nich máme oddeliť v poslušnosti 2. Tesalonickým 3 a modliť sa, aby sa vplyvom usvedčujúceho pôsobenia Božej milosti, zahanbili za to, čo robia. Treba zdôrazniť, že pri se*****árnom oddelení máme na mysli zanovitých ľudí, ktorí odmietli Pánov príkaz. Vráťme sa k 2. Tesalonickým 3:14, kde nám apoštol prikazuje: „Ale ak niekto neposlúcha nášho slova, podaného listom, toho si poznamenajte a nesdávať sa s ním, aby sa zahanbil.“ Ako sa to má udiať? Pavol pokračuje týmito slovami: „a nepovažujte ho za nepriateľa, ale ho napomínajte ako brata.“ To predpokladá, že neriadna osoba je skutočný evanjelikálny kresťan. Ovplyvní to nejako mieru oddelenia sa? Vôbec nie, pretože „nesdávať sa“ s niekým nie je niečo, čo by sa dalo uplatňovať v rozličných stupňoch. Vždy to musí byť jasné prerušenie. Keďže však tento previnilec je vyznávajúci evanjelikálny kresťan, máme povinnosť urobiť aj niečo viac, než len sa prosto oddeliť. Máme napomenúť tohto človeka. Pavlove slová neznamenajú, že sa oficiálne oddelíme, ale neoficiálne budeme aj naďalej pokračovať v úzkych vzťahoch. Jeho slová znamenajú, že ukončíme každú spoluprácu a spoločenstvo, ale využijeme každú príležitosť, ktorá sa naskytne, aby sme upozornili tohto previnilého človeka na pomýlenosť jeho ciest. Naše oddelenie sa je doprevádzané napomínaním. Biblické karhanie je určené jednak na to, aby bola ochránená Pravda, a tiež na to, aby, ak je to možné, došlo k náprave u tých, ktorých je ešte možné odvrátiť od ich omylov. Ak by všetci oddaní evanjelikáli poslúchali Písma a nijako sa nezdružovali so svojimi bratmi, ktorí sa dopustili kompromisu, títo by sa mohli čoskoro zahanbiť a napraviť svoje cesty. Ale aj tí, čo robia kompromisy, sa často tešia srdečnému vzťahu a uznaniu zo strany spoločenstiev, ktoré majú Bibliu za základ. V prípade, že ide o spisovateľov, ich knihám sa dostáva vrelého odporúčania a často sa citujú ich názory. Aká je pravdepodobnosť, že sa niekedy zahanbia za svoje konanie? Hádam ani netreba dodávať, že ešte predtým, než dôjde k akémukoľvek se*****árnemu oddeleniu sa, je potrebné poskytnúť primerané časové obdobie nato, aby tí, ktorí sa mýlia, mohli zmeniť svoje myslenie. Presne tak, ako Pán poskytol porušeným zborom v Ázii čas na pokánie. Zdroj: http://nkz.reformace.cz/?p=4&pp=topic&string=11&id=00000021