Za mostom je Xenu 7/8 Kapitola 7: Udalosť nastala v roku 520 pred n. l. „Slečna Wakefieldová.“ Strhla som sa. Zdvihla som zrak od materiálu, do ktorého som sa predtým ponorila, a uvidela som, ako pri mne stojí supervízorka kurzu. Vedľa nej stálo štíhle dievča s hustými červenými vlasmi. „Toto je Kim. Hľadá si PC (predklíra). Pozrela som sa do tvojich papierov a si pripravená na dianetický auditing.“ „Super!“ Bola som nedočkavá, kedy už vyrazím na cestu ku Klírom. Súčasťou štúdia kurzu dianetiky bolo okrem auditovania druhých (na dokončenie kurzu sa vyžadovali 3 úspešné sedenia) aj nechať sa auditovať od iných študentov. Toto bola moja príležitosť! Prešli sme niekoľko ulíc ku Kiminmu bytu a cestou sme si vymenili pár slov. V byte už mala Kim E-meter pripravený na stole v obývačke. „Posaď sa,“ ponúkla mi Kim. Sadla si a začala nalaďovať E-meter na sedenie. „Zober plechovky, prosím,“ prikázala a ďalej ladila merač. „Najprv skontrolujeme tvoje rudimenty,“ oznámila mi. Pozrela som ma ňu nechápavo. „Tu máš,“ podala mi scientologický slovník. „Rudiment,“ čítala som, „je to, čo privádza PC do stavu, kde potrebuje auditing.“ Slovník vysvetlil, že rudimenty sa skladajú zo strát ARC, PTP alebo W/H. Vzdychla som si. „Prečo je to tak,“ posťažovala som sa, „že vždy keď si prečítam nejakú definíciu, som z nej ešte viac zmätená?“ „Ktoré slovo si nepochopila?“ opýtala sa Kim trpezlivo. „Straty ARC.“ Začala som to listovať v slovníku, nemusela mi hovoriť. „ARC. Slovo vytvorené z počiatočných písmen slov Afinita, Realita a Komunikácia[1], ktoré dokopy vytvárajú porozumenie. Vyslovuje sa tak, že postupne vyslovíme písmená A-R-C.“ „A teraz si nájdi stratu ARC,“ odporučila Kim. Na ďalšej strane bolo: „Strata ARC. Náhly pokles alebo výpadok afinity, reality alebo komunikácie jednotlivca s niekým alebo niečím.“ „Mám taký pocit,“ premýšľala som nahlas, „podľa toho, čo som počula z rečí ľudí v centre, že strata ARC znamená, že ťa niečo na niekom hnevá.“ „Presne. Ak si s niekým v ARC, cítiš voči nemu silnú afinitu, inými slovami, máš ho veľmi rada. Silne s ním zdieľaš realitu, pretože sa obaja zhodnete v mnohom ohľadom väčšiny vecí. A dokážeš dobre komunikovať, pretože máte vzájomnú afinitu a realitu.“ „Pozri, predstav si ARC ako trojuholník, ktorého tri vrcholy sú afinita, realita a komunikácia. Všetky tri dokopy znamenajú porozumenie. Ak však niečo ovplyvní jeden z vrcholov trojuholníka, zasiahne to aj zvyšné dva vrcholy.“ „Takže,“ začínala som chápať, „ak sa s niekým na niečom nezhodneš, čiže sa zníži časť reality v tom trojuholníku, potom bude medzi vami menej afinity a bude ťažšie komunikovať.“ „Presne tak,“ povedala Kim. „A výsledkom bude celkovo menšie pozorumenie medzi vami. Presne tak to funguje.“ „A keby si sa rozhodla, že sa už s niekým nebudeš rozprávať, takisto by si mala menej afinity, a mali by ste menej zdieľanej reality. A keby si mala k niekomu menej afinity, napríklad pretože sa odsťahoval do iného mesta, mali by ste menej komunikácie a menej zdieľanej reality. OK, myslím, že tomu rozumiem!“ cítila som sa víťazne. „A ktoré ďalšie slová z definície si ešte nepochopila?“ opýtala sa Kim. „Aha,“ vrátila som sa k definícii. „PTP“. Nalistovala som P v slovníku. Problém v prítomnosti[2]. Zvláštny problém, ktorý teraz existuje vo fyzickom vesmíre, na ktorý sa sústreďuje pozornosť PC. Pozrela som na Kim. „Takže jednoducho problém, niečo čo sa práve teraz deje v mojom živote?“ „Správne,“ odpovedala Kim. „To je celé. A ako si na tom s W/H? (Vyslovila to „withhold“.) „Práve tejto otázky som sa obávala,“ zasmiala som sa a nalistovala W. Withhold. Withhold je niečo, čo PC urobil, ale nehovorí o tom; nevyslovený, neoznámený priestupok proti morálnemu kódexu. „Inými slovami,“ parafrázovala som, „niečo zlé, čo som urobila a nikomu som o tom nepovedala. To je ľahké! Môžeme začať auditovať?“ „Jasné, vyklírujeme tvoje rudimenty.“ Kim zobrala pero a začala písať na papier vedľa jej E-metra. „Máš stratu ARC?“ uprela na mňa pohľad, ktorý som už teraz poznala ako TR 0. „Ak chceš vedieť, či sa na niekoho hnevám, nie. Nehnevám sa na nikoho. Každý je ku mne veľmi milý,“ usmiala som sa na ňu. „To je čisté,“ povedala, keď skontrolovala merač. „Takže, máš nejaký problém v prítomnosti?“ pozrela sa opäť na merač. „Ukazuje,“ pozrela na mňa. „Máš práve teraz v živote nejaký problém?“ „Hej, najskôr ten, že nemám žiadne peniaze. Rada by som si kúpila zopár vecí, ale všetky peniaze som minula na kurz. Myslím, že by som mohla zavolať otcovi, nech mi pošle nejaké vreckové. To by problém vyriešilo,“ pozrela som na Kim. „Čisté,“ povedala hľadiac na merač. „Tak, máš nejaký withhold? Ej, ale ukazuje! Môžeš mi o tom niečo povedať?“ „Áno, viem presne, čo to je. Nepovedala som svojim rodičom, že sa pridám do Sea Org. Skrátka som nevedela, ako im to mám vysvetliť. Chápeš, ako oznámiš rodičom, že si práve uzavrela zmluvu na miliardu rokov s niekoho súkromnou armádou?“ zasmiala som sa. Na chvíľku som sa zamyslela. „Možno by som im mohla povedať akurát to, že pracujem pre Umelecké stredisko, a tú miliardu rokov nechať tak. Ale aj tak by to nepochopili.“ Náhle som si uvedomila, ako veľmi sa moje myslenie za tento krátky týždeň zmenilo. Na čom mi záležalo pred týždňom bolo niečo celkom iné, ako na čom mi záležalo dnes. Vzdychla som. „Ako sa dá niečo ako scientológia vysvetliť rodičom? Alebo, keď už o tom hovoríme, hocikomu inému, kto o nej nič nevie? To je dosť ťažké vysvetliť.“ „OK,“ odpovedala Kim a držala sa svojho TR. Vedela som, že podľa TR nemôže robiť nič iné ako potvrdiť to, čo som povedala. „Vieš, chcela by som ti povedať, že si mala silný náboj ohľadom „povedať svojim rodičom, že si sa pridala k Sea Org“,“ pozrela Kim na merač. „Tvoja ručička pláva. Môžeme začať s dianetikou.“ „Som pripravená!“ pozrela som na ňu veselo. „OK, podľa tvojho posledného sedenia, ktoré bolo dotykový asist s Antoniom, si sa sťažovala na bolestivú migrénu. Spájajú sa ti s tým nejaké pocity?“ Teraz som už vedela, že podľa dianetiky si človek môže „zbehnúť“ iba skutočné pocity. „Bolestivá migréna“ bola príliš zložitý pojem na to, aby bola dianetickým prvkom. „Áno, ten pocit je bolesť na temene hlavy,“ odpovedala som. „OK, áno, tu silno ukazuje. Zbehneme si prvok „bolesť na temene hlavy“,“ oznámila Kim. „Teraz nájdi udalosť, ktorá obsahuje „bolesť na temene hlavy“, prikázala mi. „Včera,“ poslúchla som. „V poriadku. Ako dlho to trvalo?“ opýtala sa. „Len pár hodín. Prestalo to, keď mi Antonio robil dotykovú asistenciu.“ „OK, choď na začiatok tejto udalosti a povedz mi, keď tam budeš,“ prišiel ďalší príkaz. „Som tam,“ povedala som poslušne. „Ďakujem. Čo tam vidíš?“ „Vidím, ako sa ráno zobúdzam s bolesťou hlavy,“ odpovedala som so zatvorenými očami, sústredená na spomienku. „V poriadku. Prezri si túto udalosť až do konca a povedz mi, čo sa stalo.“ „No, vstala som, osprchovala som sa a išla som do strediska za Antoniom. Dal mi dotykový asist a bolesť hlavy bola preč,“ povedala som jej a predstava v hlave bola čoraz živšia. „Je táto udalosť teraz bledšia alebo zreteľnejšia?“ opýtala sa ma. „Je jednoznačne zreteľnejšia,“ odpovedala som. „V poriadku. Nájdi najranejšiu udalosť obsahujúcu bolesť na temene hlavy.“ V hlave sa mi vynorila ďalšia spomienka. „OK,“ povedala som so zatvorenými očami. „To bolo dávno.“ „Kedy to bolo?“ opýtala sa Kim jemne. „Bolo to keď som mala asi štyri roky.“ Zvláštne, pomyslela som si, dokážem si ten obrázok predstaviť tak jasne, akoby sa to stalo včera. „OK. Ako dlho to trvalo?“ „Pár hodín. Musela som mať na temene zopár stehov,“ odpovedala som. „Prejdi na začiatok tejto udalosti a povedz mi, keď tam budeš.“ „OK, som tam,“ obrázok bol stále živší. „Prezri si túto udalosť až do konca a povedz mi, čo sa stalo,“ prikázala mi jemne. „Tak, mala som štyri roky a hrala som sa s bratom, keď ma udrel do hlavy hračkárskou lopatou. Udrel ma naozaj silno. Musela som mať na hlave niekoľko stehov.“ Ďalej som sledovala obrázok v mojej mysli. „Je tá udalosť teraz bledšia alebo zreteľnejšia?“ opýtala sa. „Myslím, že je ešte zreteľnejšia. Vidím ju celkom živo,“ odpovedala som jej. Oči som mala stále zatvorené. „V poriadku. Nájdi najranejšiu udalosť obsahujúcu bolesť na temene hlavy.“ Pozerala som do temnoty. „Nič tam nie je,“ povedala som jej. „OK,“ odpovedala. „Len hľadaj. Keď ti niečo príde na myseľ, povedz mi.“ Ďalej som hľadela do temnoty. „Naozaj vôbec nič nevidím,“ povedala som jej čestne. „V poriadku. Vráťme sa k udalosti s tvojím bratom. Je tá udalosť teraz bledšia alebo zreteľnejšia?“ opýtala sa. „No, vidím ju stále celkom živo,“ odpovedala som. „Dobre, tak pozeraj, či ti niečo nepríde na myseľ,“ zopakovala mi posledný príkaz. „No, vidím iba čiernotu. Nevidím nič. Nič mi neprichádza na myseľ,“ otvorila som oči a zažmurkala na Kim. „V poriadku,“ usmiala sa na mňa. „Urobíme si pauzu a ja si vypýtam ďalšie príkazy od C/S.“ „Urobila som niečo zle?“ Mala som pocit, že sa veci nevyvíjajú tak, ako by mali. „Nie,“ povedala a začala si baliť veci. „Niekedy majú ľudia problém nahliadnuť prvýkrát do svojich minulých životov. Možno budeš musieť ísť na kontrolu.“ „Na kontrolu?“ opýtala som sa. „Áno, majú tam špeciálne prostriedky pre ľudí, ktorí majú problém vidieť do svojich minulých životov. Ale to nepotrvá dlho a potom si ťa opäť vyzdvihnem na sedenie.“ Prešli sme do centra, tentokrát sme sa po ceste nerozprávali. Mala som nepríjemný pocit, že som urobila chybu a že sa Kim vo mne sklamala, hoci nepovedala nič, čo by tento pocit mohlo vyvolať. Späť na kurze som otvorila študijné materiály, ktoré som si tam nechala. Bola som práve na začiatku poslednej časti kurzu, ktorý sa volal Teória dianetiky. Bola tam na prečítanie knižočka s názvom Dianetika – evolúcia vedy, od Hubbarda. V nej definoval niektoré základné dianetické pojmy. Analytická myseľ, napísal, funguje skoro ako počítač. Má farebné video, zvukové audio, pachové, hmatové a organické pamäťové záznamy. „Je schopná vyvolať akýkoľvek vnem, vrátane tých najvšednejších, v spánku i bdelom stave od začiatku života po smrť.“ Myseľ, ako tvrdí, sa v skutočnosti skladá z pamäťových bánk, ktoré sa časom napĺňajú. Tieto banky „obsahujú úplný farebný videozáznam celého ľudského života. Každý vnem zaznamenaný počas života je v týchto bankách.“ Prečo si teda na všetko nespomíname? Odpoveďou je podľa Hubbarda existencia reaktívnej mysle, záznamu všetkých bolestivých skúseností v živote. Každý obrázok v reaktívnej mysli obsahuje bolesť a/alebo bezvedomie. Táto myseľ zabraňuje analytickej mysli pracovať na plný výkon. Ale, ako hovorí, počas auditingu sa dá reaktívna myseľ vymazať. Spomienky v reaktívnej mysli sa podľa dianetiky nazývajú „engramy“. Môžu byť neskôr v živote restimulované udalosťami podobného obsahu. Napríklad ak dvojročnú Mary zhodí a pohryzie do ramena čierny pes, ak o tridsať rokov neskôr uvidí čierneho psa, restimuluje sa záhadná bolesť v jej ramene. Podľa teórie dianetiky, keď osoba počas auditingu nájde spojenie medzi bolesťou v ramene a dávnejšou spomienkou, a dokáže túto dávnejšiu spomienku oživiť, bolesť pominie. Podľa Hubbarda má 90% všetkých chorôb psychosomatickú podstatu a poddá sa dianetickej technike. Prinajmenšom to sľubuje dianetika. Na konci tej knihy som našla pasáž, ktorá mi znela známa. „Úsilie človeka,“ písal Hubbard, …oslobodiť človeka pomocou zotročenia v sociálnych a osobných aberáciách bolo chybným výpočtom. Je to cesta, ktorá nikam nevedie. V minulých časoch sa toto zotročenie aberáciami prelomilo iba pri objavoch nových krajín a stretnutiach s novými rasami. Ale teraz máme vedu, ktorá ho prelomí a techniku, ktorú môžeme použiť. Nad nami sú hviezdy. Pod nami sú arzenály s atómovou bombou. Ktoré z toho to bude? Ďalší deň som si začala čítať Dianetiku – modernú vedu o duševnom zdraví, od Hubbarda. Na vnútornej strane záložky som čítala: Dianetická terapia je nová veda, ktorá funguje s neomylnosťou fyziky v oblasti ľudskej mysle. DIANETIKA pomôže čitateľovi odstrániť všetky psychosomatické ochorenia. DIANETIKA pomôže čitateľovi dosiahnuť o tretinu väčšiu efektivitu ako v súčasnosti. DIANETIKA je najvyspelejšia a najzrozumiteľnejšie prezentovaná metóda psychoterapie a sebazdokonaľovania, aká bola kedy vymyslená. Psychosomatické ochorenia ako artritída, migréna, vredy, alergia, astma, srdcové ťažkosti (zhruba jedna tretina všetkých srdcových porúch je psychosomatická), tendonitída, burzitída, hysterická paralýza, očné problémy, všetko reaguje na zákrok terapeuta bez akýchkoľvek problémov. V úvode knihy sľub pokračuje. Vytvorenie dianetiky je pre človeka míľnikom porovnateľným s objavom ohňa a prekonávajúcim vynálezy kolesa a luku. Dianetika (z gréckeho dianoua = myšlienka) je veda o mysli. Omnoho jednoduchšia ako fyzika či chémia, rovnako presná vo svojich axiómach, a s výrazne vyšším rozsahom užitočnosti. Skryté zdroje všetkých psychosomatických chorôb a ľudských aberácií boli objavené a vyvinuli sa schopnosti pre ich spoľahlivú liečbu. Dianetika je dobrodružstvo. Je to prieskum terra incognita, ľudskej mysle, tej veľkej a nepreskúmanej krajiny začínajúcej centimeter za naším čelom. Objavy a zdokonalenia, ktoré umožnili formuláciu dianetiky, vyžadovali dlhé roky presného výskumu a starostlivého testovania. Majáky horia a cesty sú dostatočne zmapované, aby ste sa mohli pustiť na bezpečnú výpravu do svojej vlastnej mysle a nájsť tam svoj vrodený potenciál, ktorý ako vieme, nie je nízky, ale veľmi, veľmi vysoký. Ste na začiatku dobrodružstva. Berte to ako dobrodružstvo. A možno už nikdy nebudete takí ako predtým. Cieľom dianetiky je Klír, opisovaný v knihe takto: KLÍR môže byť testovaný na akékoľvek psychózy, neurózy, kompulzie či represie (rôzne aberácie) a môže byť vyšetrený na akékoľvek autogenetické (ktoré si sám spôsobil) choroby, označované aj ako psychosomatické choroby. Tieto testy potvrdzujú, že KLÍR je naprosto bez takýchto chorôb či aberácií. Doplňujúce inteligenčné testy naznačujú, že je vysoko nad súčasnou normou. Pozorovanie jeho aktivít ukazuje, že zvláda existenciu s radosťou a uspokojením. Jediní Klíri akých som poznala, boli Antonio a Aileen, a tí očividne nemajú žiadne problémy, pomyslela som si

Na obede som Antoniovi povedala o mojom sedení. „Antonio, som zmätená z tých minulých životov. Sú v scientológii aj takí ľudia, čo si nepamätajú nič z minulých životov?“ opýtala som sa zamyslene. „No, skôr či neskôr si podľa mojich skúseností každý spomenie na minulé životy,“ povedal Antonio. „Niektorým ľuďom to iba trvá dlhšie.“ Keď sme sa vrátili do strediska, dal mi knihu. „Možno ti toto pomôže,“ povedal milo. Sadla som si s knihou. Žil si pred týmto životom? pýtala sa kniha. Otvorila som ju na úvode. „V minulosti,“ začala som čítať, …výraz reinkarnácia človeka miatol. Definícia bola prekrútená. Slovo nadobudlo význam narodiť sa znovu v odlišnej forme života, pričom jeho skutočnou definíciou je narodiť sa opäť do tela, prípadne v odlišnom tele. Aby mohlo nastať znovuzrodenie, musí niečo vstúpiť. To je bytosť, to je samotná osoba. To si TY. Existencia minulých životov je v scientológii dokázaná. Čaká ťa dobrodružstvo. Je to výlet obnovenými spomienkami z minulých vekov. Keď sa raz tvoje vlastné prirodzené spomienky na minulé zážitky vrátia, nič ich už z pamäte nevymaže. Tvoj výlet nebude brzdený umelými zážitkami, drogami či hypnózou akéhokoľvek druhu, pretože je to proces prebudenia vedomia, obnovy poznania a čistoty bytia. So scientológiou ty sám rozhoduješ o istote svojich minulých zážitkov, pretože ty sám budeš bez zábran poznať, čím sú. Napokon, ty si to zažil! Pojem reinkarnácie a viera človeka v nepretržitosť minulosti a budúcnosti je rovnako stará ako sám človek. Dá sa vystopovať v začiatkoch tridsaťjeden primitívnych kultúr a je ústrednou vierou v takmer každom náboženstve v dejinách. Egypťania, Hindovia, Buddhisti, Jainisti, Sikhovia, Brahmani, Neoplatonici, Kresťania, Rimania, Židia a Gnostici, všetci verili v reinkarnáciu a cyklus znovuzrodenia. Bola to aj ústredná viera Rímskokatolíckej cirkvi až do roku 553, keď skupina štyroch mníchov zvolala Konštatinopolský synod (v neprítomnosti pápeža) a rozhodli, že táto viera nemá existovať. Prekliali učenie o reinkarnácii ako kacírstvo a všetky spomienky z Biblie vymazali. Bez podkladu v písanom slove si túto vieru v stredoveku odovzdávali mystici a spiritualisti. Aj oni boli porazení, ale viera pretrvala a bola znovuobjavená v 19. storočí v základoch psychológie. Freud a Jung potvrdili vieru človeka vo svoju nesmrteľnosť a reinkarnáciu. Ich jedinou chybou bolo, že túto základnú pravdu označili ako predstavu či fantáziu. Dnes sa v scientológii táto téma očistila z ohovárania a bol overený fakt existencie minulých životov. Dúfam, že počas čítania tejto knihy znovuobjavíš pravosť svojej existencie, bez ohľadu na to, ako dávno si ju zabudol. Pre niekoho bude táto skutočnosť prekvapením. Pre iného to bude rovnaká samozrejmosť ako prezerať si stránky v starom albume s fotografiami. Ale pre každého to bude jedinečný a osvetľujúci výlet do minulosti, v záujme objavenia svetlejšej budúcnosti. Kniha pozostávala zo štyridsiatich dvoch prípadov, ktoré sa všetky vyriešili spomienkou na minulé životy. Prečítala som si niekoľko z týchto prípadov. V jednom príbehu sa muž sťažoval na chronickú podvyživenosť, a problém sa vyriešil, keď si spomenul, že bol čínsky kuli v 19. storočí. Ďalší prípad hovoril: Stalo sa to pred deviatimi galaktickými rokmi. Bol som muž, dieťa mimozemských rodičov. Vo veku piatich rokov som sa už zaujímal o verejné domy. Ako deväťročný som sa opýtal otca, či sa môžem zapísať do vesmírnej akadémie. Ale musel som čakať, kým som nemal štrnásť rokov. Keď som mal šestnásť, zabil som svojho otca počas bojov na planéte a pridal som sa na kozmickú loď. Naučil som sa všetko o riadení kozmických lodí, pristávaní, atď. Bola tam homosexualita, keďže iba dôstojníci mohli mať ženy. V ďalšom prípade engram „začal na dokonalej planéte pred 1 600 rokmi. Myslím tým, že všetko malo svoj poriadok a systém. Mojou úlohou na planéte bolo čosi ako inžinier vo veľkej elektrárni, ktorá dodávala energiu pomocou lúčov, ktoré napájali stroje, ktoré pracovali pre prospech ľudu.“ Pri nehode bol človek zabitý vesmírnym delom. V ďalšom príbehu zase: „Udalosť sa našla na E-merači a stala sa pred 3 225 rokmi. Bol som umiestnený v Severnej Afrike pri pobreží. Bol som vodcom rímskej armády na tomto území. Takýchto území bolo päť, okolo pobrežia Európy.“ Ten človek neskôr zomrel záhadnou smrťou po vdýchnutí výparov z bieleho kruhového objektu v jaskyni. V ďalšej správe človek tvrdil, že sa udalosť stala pred „55 000 000 000 000 000 000 rokmi. Žil som v mori a myslel som iba na lúče Manta…“ Ďalší príbeh sa odohral v talianskom Somálsku v Južnej Afrike v 17. či 18. storočí. Ďalší v Tibete roku 1 500 n.l. Ďalší sa odohral v 11. storočí v Nórsku. Ďalší bol mníchom v Anglicku v roku 1703. Ďalší zomrel pred 2 000 000 000 rokmi, keď omylom pristál na planéte, ktorú ovládali „operátori čiernej mágie“. Keď sa vyhlásila prestávka, vyšla som von a sadla som si sama na koniec dreva. Kris prišla ku mne. „Dnes si taká strašne tichá. Čo sa deje?“ sadla si vedľa mňa. „To sú tie minulé životy,“ potriasla som hlavou. „Jednoducho ich nevidím. Dnes ráno som mala sedenie. Keď mi auditor povedal, aby som si našla dávnejší incident, videla som iba temnotu. Ja neviem. Nie som si istá, či tomu mám veriť alebo nie.“ Pozrela som na ňu utrápene. „Ja som tiež mala spočiatku problémy,“ povedala Kris. „Ale po chvíľke som ich začala vidieť. Akonáhle si na to zvykneš, už to nie je ťažké. Ale kvôli tomu sa nemusíš trápiť. Ja som sa na to dívala tak, že keď niečo vidím, dobre, a keď nevidím, tiež dobre. Jediný spôsob ako vedieť, či to naozaj existuje, je jednoducho čakať a uvidieť, čo sa stane. Nikto iný ti nepovie, čomu máš veriť. Ron dokonca hovorí: „Čo je pravda pre teba, je pravda pre teba.“ A len pretože je niečo pravda pre mňa, nemusí to byť pravda aj pre teba.“ „Tak potom ďakujem,“ pozrela som zamyslene na oblohu. „Ak sú naozaj tam, chcem ich vidieť. Ak som naozaj žila aj v minulosti, chcem vedieť, kto som bola.“ „Netráp sa, to príde,“ povzbudila ma. „Myslím si, že takmer každý mal spočiatku rovnaké problémy, ale to zvládneš.“ Hneď nato som počula svoje meno zo strediska. „Budeš mať kontrolné sedenie,“ povedala mi supervízorka, keď som prišla k jej stolu. „Dole chodbou, druhá miestnosť vpravo.“ Nasledovala som jej príkazy. Dvere boli otvorené a chrbtom ku mne sedel dvadsaťročný muž pri stole s E-metrom. Zaklopala som a on sa obzrel. „Ahoj,“ privítal ma. „Ja som Brad. Budem mať s tebou kontrolné sedenie. Zavri dvere, prosím.“ Naznačil mi, aby som si sadla oproti nemu.“ „Zdvihni plechovky. Začneme tam, kde prestal auditor dnes ráno.“ „Najprv prebehneme cez rudy,“ začal, ale keď videl, že som nerozumela, zasmial sa a povedal. „Aha, prepáč. Chcel som povedať, že najprv skontrolujem tvoje rudimenty, tak ako dnes ráno tvoj auditor. Strata ARC, problém v prítomnosti, withholdy. Pamätáš sa?“ „Hej, pamätám. Myslím, že je všetko OK,“ povedala som mu. „Aj tak to skontrolujeme. Mala si stratu ARC? Tu ti ukazuje. Máš predstavu, čo by to mohlo byť?“ Pozeral na mňa známym TR 0. „No, možno som trochu nahnevaná, že si nepamätám svoje minulé životy. Čítala som o tom celý deň. Možno som iná ako ostatní. Možno si proste nepamätám,“ strácala som odvahu. „To je v poriadku. Uvidíme, čo sa stane. Netreba sa znepokojovať.“ Zdalo sa, že sa neznepokojuje. „OK, zbiehali ste si pocit „bolesť v temene hlavy“, hej? A pamätáš sa na tú udalosť, keď si mala štyri roky a stehy na temene? Pamätáš si tú udalosť?“ opýtal sa ma. „Isteže,“ odpovedala som a zavrela oči. „Vidím to jasne.“ „OK, teraz je to bledšie alebo zreteľnejšie?“ opýtal sa. „Je to veľmi jasné, myslím, že je to stále zreteľnejšie,“ odpovedala som sústredená na mentálny obraz. „To je dobre,“ uistil ma Brad. „Teraz nájdi dávnejší incident obsahujúci bolesť na temene hlavy. Len čakaj a povedz mi o všetkom, čo ti príde na myseľ. Úplne čokoľvek. Aj keby to znelo hlúpo. Len čakaj.“ Cítila som sa skoro zhypnotizovaná jeho pokojným, upokojujúcim hlasom. „Správne,“ pokračoval. „Aj keď ti príde na myseľ čo len slovo, oznám mi, čo vidíš, myslíš, alebo čokoľvek.“ „Vidím len čiernotu,“ povedala som pomaly. „Je to čierne, také čierne do červena. A bolí ma hlava.“ „V poriadku,“ povedal Brad jemne. „Kedy to bolo?“ „Mám pocit, že by to mohlo byť keď som sa narodila,“ odpovedala som. „Dobre,“ povzbudil ma. „A ako dlho to trvalo?“ „Neviem, asi pár hodín,“ tipovala som. „OK, teraz prejdi na začiatok tej udalosti a povedz mi, keď tam budeš,“ prikázal mi nežne. „V poriadku, myslím, že tam som,“ povedala som neisto. „OK, čo vidíš?“ opýtal sa. „No, vidím tú načervenalú čiernotu, a je to akoby som bola v niečom. Cítim sa, akoby ma zo všetkých strán niečo tlačilo. A bolí ma hlava. Je to akoby ma niečo mačkalo. Myslím, že sa práve rodím,“ odpovedala som. „Výborne,“ Brad povedal potešene. „A teraz prejdi cez tú udalosť do miesta o dve hodiny neskôr a povedz mi, čo sa stalo.“ Predstavila som si scénu pôrodu. „OK. Cítim len ten tlak a bolesť na hlave. Potom vidím, že sa narodilo bábätko a drží ho doktor. Vidím to, akoby som sa pozerala odniekadiaľ v miestnosti, ale myslím si, že to som sa narodila ja,“ pozerala som ďalej na obraz vo svojej mysli. „V poriadku!“ Brad znel úprimne veselo. „A teraz tá udalosť bledne alebo je stále zreteľnejšia?“ „Zreteľnejšia, myslím. Vidím ju celkom jasne,“ odpovedala som mu tak čestne, ako som len vedela. „Výborne. Darí sa ti dobre. Teraz nájdi dávnejšiu udalosť, ktorá obsahuje bolesť na temene hlavy,“ prikázal pevne. Opäť som pozrela do temnoty. Rozmýšľala som, či je to pre každého také ťažké. Stále som nič nevidela. „Nič. Nič nevidím. Skúšam to, ale nevidím vôbec nič. Iba čiernotu.“ Mala som pocit, že som zlyhala. „To je OK,“ povzbudzoval ma Brad. „Len drž oči zatvorené a povedz mi, keď ti niečo príde na myseľ. Čokoľvek. Obraz, slovo, hocičo. Nesnaž sa ísť na to silou, nechaj to prísť samé od seba.“ Hľadela som do temnoty svojej mysle. Potom som si na čosi pomyslela. „Kôň. Je to kôň. Vidím koňa,“ hľadela som na obrázok, ktorý mi vznikal v mysli. „OK,“ odpovedal Brad opatrne, „vidíš aj niečo iné?“ „Vidím len koňa. Cválam na ňom cez pole.“ „Dobre. To je dobre,“ povedal Brad s dôverou. „A kedy to bolo?“ „Neviem. Asi niekedy osemnástom storočí,“ povedala som prvú vec, ktorá mi napadla. „OK, a ako dlho to trvalo?“ opýtal sa Brad. „Nie dlho, asi len pár minút,“ opäť som povedala prvé, čo mi napadlo. „V poriadku. Teraz choď na začiatok tej udalosti a povedz mi, kde si.“ Snažila som sa vyplniť príkaz. „Tak čo vidíš?“ opýtal sa ma. „No, vidím sa v stajni. Myslím, že je to v Anglicku. Je tam veľký kamenný hrad. Nejaký muž mi pomáha na koňa. Asi je to môj otec. Mám pocit, že ma má veľmi rád. Zdá sa, akoby ma pred niečím varoval. Že si mám dávať pozor. Vie, že som ešte neskúsená v jazde a hovorí mi, nech si dám pozor a nejdem príliš rýchlo,“ obrázok sa mi rozvíjal pred očami ako som rozprávala. „V poriadku,“ pokračoval Brad ticho, „a teraz si prezri celú udalosť až do konca.“ Sedela som potichu a snažila sa vidieť scénu pred očami. „OK.“ pozrela som na Brada. „Povedz mi, čo sa stalo.“ Opäť som zavrela oči. „No, som na tom koni a cválam cez pole. Cítim sa celkom úžasne. Milujem ten pocit slobody ako jazdím po krásnej krajine. Ideme k potoku. Pomknem koňa, aby skočil cez potok. Strácam kontrolu. Kôň cvála veľmi rýchlo a mne vykĺzli opraty. Potom už len vidím, ako padám do potoka a udieram si hlavu o kameň. Cítim, ako mi studená voda preteká cez tvár, ale potom strácam vedomie. Asi som zomrela.“ Otvorila som oči a pozrela na Brada. „Myslíš, že sa to naozaj stalo?“ pýtam sa ho. „Alebo je to len moja predstavivosť?“ „Ja ťa nemám právo hodnotiť,“ hovorí Brad vecne. „To by bolo porušenie Auditorského kódexu. Môžem ti len povedať, že čo pre pravda pre teba, je pravda pre teba. A ja nemám právo ťa invalidovať. Skutočnou skúškou bude to, či tvoje migrény prestanú. Samozrejme, možno je v tvojej migréne ešte nejaká ďalšia somatika. Budeš ich musieť auditovať jednu po druhej,“ pozrel na mňa ponad stôl a usmial sa. „Je ten posledný obraz bledší alebo stále zreteľnejší?“ pokračoval v procese. „Myslím, že bledne.“ Obrázok sa stále zmenšoval a zmenšoval. Začala som sa smiať. „Jedno leto ma rodičia zobrali na prázdniny na ranč v Texase. Cválali sme na koňoch každý deň. A potom mi bolo celé prázdniny na figu. Ako si na to spomínam, mala som od toho výletu migrénu. Teraz už viem prečo!“ „Chcem ťa upozorniť, že tvoja ručička pláva,“ oznámil mi Brad. Ďalej sa na mňa usmieval. „OK, koniec sedenia!“ povedal nahlas. „Môžeš položiť plechovky.“ Natiahol sa po plechovky a vypol merač. „Nájdeme skúšajúceho,“ povedal a nasledoval ma z miestnosti. Na konci chodby bola malá izbička, prakticky šatňa, s nápisom Skúšajúci na dverách. Počula som hlas: „Momentík!“ a keď som sa obzrela, bežalo ku mne mladé dievča. „Nech sa páči,“ ukázala mi do miestnosti. Sadla som si a zdvihla plechovky. „Tvoja ručička pláva,“ informovala ma s úsmevom. „Hotovo,“ povedala a ja som položila plechovky. „Môžeš sa už vrátiť do učebne.“ Sadla som si a uvažovala nad sedením, čo som práve mala. Myslela som na to dievča cválajúce po anglickom vidieku. Vyzeralo to celkom ozajstne, pomyslela som si. Je to možné? Spomenula som si, ako sme kedysi v kaviarni sedávali a čítali Edgara Cayceho. Neviem sa dočkať, až im to poviem, pomyslela som si. Vrátim sa a poviem im všetkým, že poznám cestu ako si spomenúť na svoje minulé životy. Budú z toho hotoví! Po mojej „kontrole“ s Bradom som už problémy s minulými životmi nemala. Ďalšie ráno som opäť nasledovala Kim do jej bytu. Keď sme si sadli a ona urobila potrebný test rudimentov, vážne na mňa pozrela. „Spájajú sa s migrénou aj nejaké iné pocity?“ opýtala sa. „Áno,“ hneď som jej odpovedala. „Mám taký nepríjemný pocit nevoľnosti v žalúdku.“ „To ukazuje,“ pozrela na mňa víťazne. „Teraz si zbehneme „pocit nevoľnosti v žalúdku“.“ Opäť sme prešli dianetickou procedúrou, príkaz za príkazom. Spomenula som si na niekoľko zážitkov v tomto živote, keď som cítila nevoľnosť. Potom sa ma opýtala na predchádzajúcu udalosť. „Áno, vidím niečo. Som v inom meste, v nejakej podzemnej miestnosti. Som väzeň a zomieram,“ povedala som jej. „Kedy sa to stalo?“ opýtala sa Kim. „Myslím, že okolo 520 pred naším letopočtom,“ odpovedala som. „OK. Ako dlho to trvalo?“ „Trvalo to pár hodín,“ odpovedala som, a obrázok sa mi opäť rozvíjal pred očami. „Choď na začiatok tejto udalosti a povedz mi, keď tam budeš.“ „OK, som tam.“ „Dobre, teraz si prezri celú udalosť až do konca.“ Pár minút ticha. „OK, som na konci.“ „Čo sa stalo?“ „Bola som väzeň. V Grécku. Dali mi vypiť nejaký jed. Veľmi ma z neho rozbolelo brucho. Potom som zomrela.“ „OK, teraz je tá udalosť bledšia alebo zreteľnejšia?“ „Zreteľnejšia.“ „OK. Nájdi predchádzajúcu udalosť obsahujúcu pocit nevoľnosti v žalúdku.“ Pozerala som do temnoty. Tentokrát sa obraz zjavil ihneď. Bolo to čoraz ľahšie. „Som v nejakom druhu implantovej stanice.“ „V poriadku. Aký je dátum tejto udalosti?“ „Okolo 35 000 pred naším letopočtom.“ „Dobre. Ako dlho to trvalo?“ „Nie dlho. Stalo sa to celkom rýchlo. Za pár sekúnd.“ „OK. Choď na začiatok tejto udalosti a povedz mi, keď tam budeš.“ „Som tam,“ spolupracovala som. „Dobre. Teraz si prezri túto udalosť až do konca a povedz mi, čo sa stalo.“ „OK. Takže, som na tej implantovej stanici. Je tam všetko sivé. Cítim, ako sa točím stále dokola. Kým sa točím, ukazujú mi všelijaké obrázky. Točím sa stále rýchlejšie a potom strácam vedomie. To je všetko. Bol to implant.“ Obrázok vybledol. Otváram oči a pozerám na Kim. „Myslím, že už viem, prečo som nikdy nemala rada kolotoče. Tiež sa mi z nich zdvíhal žalúdok.“ Kim ukončila sedenie a išli sme za skúšajúcou. Už len jedno úspešné sedenie a bude mať kurz za sebou. Je šťastná. Takto sme robili dianetiku. Takto robia ľudia v scientológii dianetiku dodnes. Počas svojej kariéry v scientológii som si niekoľkokrát „prežila“ svoje narodenie v roku 1896, slúžila som vo francúzskom odboji počas druhej svetovej vojny, bojovala som v rímskej armáde roku 200, študovala som medicínu v Egypte, žila som v jaskyni v džungli, zomrela som na mor v stredoveku, bola som pravekým zvieraťom v roku 14 027 050, prežila som celú sériu zaujímavých implantov, prežila som mnoho životov a zomrela mnohými spôsobmi na rôznych planétach a v rôznych dobách. Bola som poddaná, mníška, indiánka, umelec, vesmírna častica a všeličo iné. A v jednom živote, čo ma dosť potešilo, som poznala Beethovena. Poznamenala som si, že to mám povedať Júlii, keď sa s ňou opäť stretnem. Takto sme robili dianetiku. Takto 40 000 ľudí v tejto krajine a asi 100 000 ľudí v iných krajinách robí dianetiku dodnes. „Možno už nikdy nebudete takí ako predtým,“ želal nám všetkým Hubbard. Asi som už nikdy nebola. Ako čas plynul v tomto chránenom a bezpečnom náručí scientológie, a ako som mala ďalšie a ďalšie auditingy, realita „vonkajšieho sveta“ pre mňa prestávala existovať, a jedinou realitou, ktorú som poznala a ktorá ma zaujímala, bola scientológia. Hranice medzi touto zvláštnou realitou a čírou fantáziou boli po rokoch čoraz nejasnejšie, ako som absolvovala ďalšie a ďalšie auditingy a ďalšiu a ďalšiu scientologickú propagandu. Postupne som skĺzla do duševného stavu, ktorý bol prakticky psychózou, vychádzajúcou z psychologicky ničivej, hlavu mútiacej a realitu zahmlievajúcej praktiky dianetického auditingu, ktorý som dostávala už od svojich prvých dní v scientológii. Scientológia bola pre mňa skutočne cestou do neznáma. [1] Communication = komunikácia [pozn. prekl.]